30. výročie Nežnej revolúcie si naša univerzita pripomenula eventom 30 rokov slobody, ktorý sa konal symbolicky v pondelok 18. 11. 2019 o 17:00 v Aule Jozefa Matúša na Bučianskej ulici.
Prítomní boli mnohí – či už preto, aby si zaspomínali ako pozvaní hostia, vyjadrili sa ako moderátori eventu Slávka Gracová a Andrej Brník alebo len počúvali ako my študenti. No dôvod, prečo sme sa všetci rozhodli zúčastniť, sme mali spoločný – pripomenúť si, prečo bol (a stále je) boj za slobodu taký dôležitý.
Sloboda je ako vzduch
„Ó, odpusť Bože, odpusť básnikom,“ ozývalo sa na úvod celou miestnosťou v podaní nášho študenta Jakuba Pružinského bez sprievodu. Niet pochýb o tom, prečo bola balada Pocta Majakovskému, ktorú zložil Kamil Peteraj a v origináli naspieval Robo Grigorov, súčasťou podujatia.
Vladimír Vladimirovič Majakovskij bol rozhodne básnikom, ktorý prišiel na tento svet niečo zmeniť – vo svojej poézii pranieroval morálku sovietskej spoločnosti 20. rokov 20. storočia, byrokraciu i malomeštiactvo a sám videl jediné východisko zo situácie v revolúcii. Aj samotná pieseň je akoby volaním po zmene, po slobode.
„Nikto nemohol nič. Boli sme zabití do zeme brežnevovskou čižmou.“
„Sloboda je ako vzduch. Uvedomujeme si jej hodnotu, keď nám chce niekto na ňu siahnuť, keď dochádza,“ vyjadruje sa slovami Milana Kňažka na margo slobody župan Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, ktorého príhovor nasledoval hneď po doznení balady. Sám si spomína, že v roku ´89, kedy každý študent povinne vlastnil Ústavu, zorganizovali trhanie jej 4. článku, v ktorom sa Komunistická strana ustanovovala za vedúcu silu v spoločnosti i v štáte.
Hrdá šedá masa
K tomuto obdobiu sa vyjadruje aj rektor UCM Roman Boča: „Nemohli sme nič. Nikto nemohol nič. Boli sme zabití do zeme brežnevovskou čižmou.“ Napriek tomu, keď za ním jeden večer prišiel kolega volajúci ho na manifestáciu, šiel. A neľutuje: „Som hrdý, že som bol tá šedá masa.“
Svoje si zažil aj rektor TRUNI René Bílik, ktorý vtedy podpisoval vyhlásenie proti zásahu ZNB (Zboru národnej bezpečnosti) voči pražským študentom na Národnej triede. „Existoval trestný čin rozvracanie republiky, takže všetci sme ho podpísaním toho vyhlásenia spáchali,“ spomína si, pričom nepopiera, že sa bál následkov.
K vtedajšej mentalite davu sa pripája aj univerzitný spevokol so skladbou Chci sluncem být (Spirituál Kvintet), ktorej text jednoznačne odkazuje práve na spomínaný nedostatok slobody, pre ktorý sa organizovali protesty. Spievajú o možnosti čítať podľa svojho výberu, mať vlastný názor, vychovávať deti vlastným spôsobom či chodiť spať bez strachu o svoj život. A to všetko bude podľa piesne možné, keď sa do štátu vráti spravodlivosť.
Obdobie schizofrénie
Po jej doznení sa dostávame k pomyselnému hlavnému bodu programu – k ľuďom, ktorí sa aktívne podieľali na organizovaní protestov. „Študovali sme v období, ktoré bolo postavené na schizofrénii. Už to nebol Orwell, bola to absurdná dráma,“ spomína si Zuzana Mistríková, jedna z hlavných predstaviteľov študentského hnutia volajúceho po zmene. „Bola to taká zvláštna doba. Dala sa tam nájsť určitá vnútorná sloboda, ale ešte vždy nad vami visel taký bič.“
„Každým dňom narastal v ľuďoch pocit eufórie, že je možné niečo zmeniť.“
O stále hroziacom nebezpečenstve toho vie dosť aj Ján Budaj, 20 rokov prenasledovaný režimom. „Stačilo pár ideologicky chybných poznámok a o 5 minút ste išli do hája. Režim predsa nebude vychovávať ľudí, ktorí s ním nesúhlasia.“
Rovnako zlé v pomýlenej ideológii dôb minulých bolo mať nejakého príbuzného v kapitalistických štátoch. Ešte pred nástupom na školu musel každý uchádzač vyplniť dotazník a priznať sa, či tam niekoho má. Ak bola odpoveď kladná, na školu nenastúpil.
Každým dňom narastal pocit eufórie
„Cesty revolúcie sú všelijaké – môžete začať vešať, sláviť, meniť slová,“ vyjadril sa k protestom náš disident. A práve slová boli onou zbraňou „Nežnej“, či už v rukách protestujúcich hercov, alebo študentov. „Dve najrozmaznanejšie vrstvy – herci, ktorí boli miláčikmi davu a študenti, ktorí sa ani nemali na čo sťažovať – dali režimu výpoveď. Preto bol pre režim šok, že študenti z takých elitných škôl sa mu postavili,“ dodáva Budaj.
To podľa neho bolo známkou, že volanie slobody je univerzálne a ide cez všetky sociálne vrstvy. „Zrazu z toho vznikol jeden organizmus. Objavili sa ľudia, ktorí organizovali stretnutia, prepisovali sa texty (lebo inak sa nemali ako množiť), organizovali výjazdy. Každým dňom narastal v ľuďoch pocit eufórie, že je možné niečo zmeniť,“ pripája sa Mistríková.
Postupne sa zapájali aj iní aktéri – napríklad matky, ktorých deti ešte neprešli „mlynom režimu“ a ony nechceli, aby sa to zmenilo.
150-tisíc ľudí, spolupatričnosť a drôtené srdce
Dirigent, skladateľ a producent, no aj známy novembrový aktivista Anton Popovič si zase spomína na inú stránku revolúcie: „V Národnom divadle sme sa dozvedeli, že bol zrušený článok 4. V Rumunsku sa práve spustil prevrat, ľudia prosili o pomoc. Žiadali o naplnenie vlaku jedlom, šatstvom a pod., a tak sa vyhlásila zbierka.
Vonku stáli gigantické masy ľudí s peniazmi a šatstvom, ktoré chceli darovať. Sám som išiel do Prioru pre potraviny – ochotne nám otvorili už zatvorenú prevádzku a ja som tam behal a hovoril: 4 palety toho, 2 toho… Tá kooperácia krajiny, citlivosť výzvy na slová. Vtedy som sa zamiloval do krajiny, z ktorej som chcel odísť.“
A protesty napokon vyvrcholili? „V živom vysielaní som povedal: Vy robte, čo chcete – my ideme na železnú oponu. Bližšie som neurčil počet, len som dúfal, že ich nebude toľko ako na námestí. Tam bolo 100-tisíc ľudí, a čo so 100-tisíc ľuďmi? No, a napokon ich prišlo 150-tisíc,“ smeje sa Ján.
Pokračuje, že dav síce mohol plot prekročiť, ale musel pohraničiarom vyplniť lístok so svojimi údajmi, aby sa vedelo, koľko ľudí v konečnom dôsledku odišlo. Vzhľadom na to, ako sa ľudia cez oponu tlačili, nemali šancu odchytiť všetkých, a tak vyhodili lístky do vzduchu. Bolo to akoby padal sneh. „Všetci chodili s kliešťami a rozstrihávali plot. Mladý Brunovský, syn Albína Brunovského, potom urobil obrovské drôtené srdce ako symbol tohto pochodu,“ dodáva.
Bez slobody by zrejme nebol ani slovenský rap
Svoj názor vyjadrili po odchode hostí aj raperi Tono S v skladbe Neublížil som a Vec v piesni Tváre slobody. „Ťažko by som sa živil hudbou bez slobody slova,“ dodáva ešte Tono po vystúpení.
Po odchode raperov zo scény sa vyjadruje k téme večera aj profesor Miloš Mistrík, ktorý bol v období revolúcie pracovne v zahraničí, konkrétne v Bruseli, cez SAV: „Ja som bol ten, ktorý Bruselu približoval situáciu, prekladal.“ Podľa jeho názoru veľkú úlohu, napríklad v mobilizácii, zohrala televízia, hoci bola režimovo priškrtená.
Povestnou bodku programu je vystúpenie Timey Jazudekovej so skladbou od IMT Smile Veselá pesnička a Róberta Haláka so slovenskou hymnou.
Autor: Kristína Hírešová
Zdroje: event; skolske.sk; upn.gov.sk; sme.sk; hnonline.sk; aktuality.sk
