Vedeli ste, že slovenčina oslavuje tento rok okrúhle narodeniny? Presnejšie, jej prvá kodifikovaná verzia od Antona Bernoláka. Ten v roku 1789 ako prvý človek v histórii kodifikoval spisovný slovenský jazyk. Hovorí sa, že v dnešnej dobe by najmä médiá mali byť akousi výkladnou skriňou spisovného jazyka. Bohužiaľ, nie je tomu celkom tak a aj v prejavoch slovenských novinárov sa objavuje pomerne veľa nespisovných výrazov. Do nášho zoznamu sa ani zďaleka všetky nezmestili.
Pozn: Pri tvorbe článku sme si pomáhali slovníkovým portálom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.
Zahájiť neznamená otvoriť
Tak to teda poďme zahájiť. Teda pardon, odštartovať. Sloveso zahájiť sa totiž často používa v nesprávnom význame ako synonymické výrazy pre otvoriť alebo začať. V skutočnosti však podľa aktuálneho výkladového slovníka slovenského jazyka ide o zastaraný výraz vo význame zahradiť, zatarasiť. Keďže však toto sloveso stále viac Slovákov a Sloveniek používa práve pri vyjadrení otvárania či začínania napríklad nejakého podujatia, tak aj podľa Sibyly Mislovičovej z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra existuje možnosť, že po najbližšej úprave výkladového slovníka sa sloveso zahájiť už bude môcť aj v spisovnej reči používať vo význame, v akom sa dnes už bežne, no nesprávne, používa.
Nerobte si z nikoho srandu
Určite ste si už neraz uťahovali zo svojho kamaráta či kamarátky. Občas sa takéto vtipné situácie končia tou známou vetou: „To bolo zo srandy.“ Avšak. Podstatné meno sranda je podľa platného vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka považované za nespisovné. Ide o jeden z veľkého množstva bohemizmov, teda slov, ktoré náš jazyk prebral z češtiny. V slovenčine však pre srandu existuje niekoľko spisovných ekvivalentov. Podľa významu vety môžeme toto slovo nahradiť slovami zábava, žart či vtip.
Na Slovensku sa psy nevenčia
Nasledujúca situácia bude povedomá najmä tým, ktorí svoju energiu občas venujú aj najlepšiemu priateľovi človeka. Je sobota ráno, vy sa konečne chcete vyspať po ťažkom týždni v škole a v tom sa vo dverách vašej izby objaví mama s vetou: „Choď vyvenčiť psa!“ Vedeli ste ale, že ani sloveso venčiť nenájdete v slovenskom slovníku ako spisovné? Slovenský jazyk nemá pre túto aktivitu špeciálne sloveso. Opäť totiž ide o sloveso, ktoré sme si „požičali“ od našich západných susedov a jeho základ je v českom slove ven. No a keďže v žiadnych kodifikovaných pravidlách slovenčiny žiadne sloveso ako vončiť nenájdeme, tak namiesto venčenia chodíme so psom von alebo ho vodíme von.
Chodievate vonku? Mali by ste chodiť von
Mimochodom, von. To je ďalšie slovo, ktoré mnohým ľudom robí problémy. Príslovka von sa v bežnej komunikácii často zamieňa s príslovkou vonku. Ak sa vás totiž niekto spýta: „Kam ideš?“ Vaša odpoveď by mala znieť: „Idem von.“ Naopak, keď niekoho bude zaujímať, kde ste boli, správne by ste mali odpovedať: „Bol som vonku.“
Tomu sa nedá chápať
No a teraz sa pozrieme na niečo, čo robí problém aj niektorým veľkým rečníkom. Slovesá chápať a rozumieť. Ľudia akoby často tieto slová považovali za synonymá, a tak v spojitosti s oboma používajú slová v treťom páde (napr. chápem tej otázke, tomu celkom nechápem a pod.). Sloveso chápať sa však v spisovnej slovenčine spája vždy len so štvrtým pádom. Naopak, tretí pád používame v spojení so slovesom rozumieť. Takže: chápem to, ale rozumiem tomu.
Radšej potenciálny ako potencionálny
Ďalším problémom, ktorý sa v posledných rokoch stále viac rozširuje, je nahrádzanie slova potenciálny slovom potencionálny. Prídavné meno potenciálny má podľa Slovníka slovenského jazyka význam možný, eventuálny, uskutočniteľný. Slovo potencionálny je tiež možné použiť v tomto význame, avšak Slovník ho zaraďuje medzi cudzie slová. Aj odborníci slovami Sibyly Mislovičovej odporúčajú používať v tomto prípade radšej výraz potenciálny.
Práčka neperie prádlo, ale bielizeň
Ďalším príkladom slova, ktoré sa v slovenčine používa tak často, až sme ho začali považovať za spisovné, je prádlo. Pritom ide len o ďalší čechizmus, ktorý sa do slovenského jazyka dostal vďaka dlhoročnému spolužitiu Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. A to aj napriek tomu, že takmer každý pozná aj spisovný slovenský výraz pre „české“ prádlo, ktorým je bielizeň.
Neukľudňujte sa, radšej sa upokojte
Rovnakým prípadom ako prádlo, je aj slovo kľud, ktoré sa vyvinulo z českého klid. Pri tomto podstatnom mene je ten akýsi „pocit spisovnosti“ o to väčší, že sa v ňom nachádza ľubozvučná slovenská hláska „Ľ“. Ani slovo kľud však nepatrí do slovníka spisovnej slovenčiny, a to aj napriek tomu, že sa v nej pomerne výrazne udomácnilo. Jeho spisovným ekvivalentom je pokoj.
Ide o to, že v slovenčine sa o nič nejedná
Teraz si pomôžem citátom z obľúbenej českej komédie Pelíšky od učiteľky Evy, ktorú stvárňuje Eva Holubová: „Rozmohl se nám tady takový nešvar.“ No a tým „nešvárom“ je slovné spojenie jedná sa o to… Toto slovné spojenie náš jazyk nepozná a opäť ide len o akési dedičstvo z českého jazyka. Slovenský jazyk uvádza v slovníku spisovný výraz ide o to… Ak by som mal vybrať nejakú konkrétnu chybu, ktorá sa v poslednom období najčastejšie vyskytuje v slovenských médiách, tak je to práve táto. Stále viac moderátorov, redaktorov či športových komentátorov nahrádza spisovné isť o nespisovným jednať sa o.
Napadnúť ťa môže medveď v lese, ale nie myšlienka
Už vás niekedy niečo napadlo? Tak dúfam, že to príliš nebolelo. Pretože podľa pravidiel spisovného slovenského jazyka je veľký rozdiel v tom, či sloveso napadnúť spojíte s tretím pádom (napr. mi) alebo so štvrtým pádom (napr. ma). Veľa ľudí pri vysvetľovaní rozdielnosti významov týchto dvoch slovných spojení používa vtipnú, no jednoduchú pomôcku: „Napadnúť ťa môže len medveď v lese.“ Ak vám teda najbližšie skrsne v hlave nejaká myšlienka, tak radšej povedzte: „Niečo mi napadlo.“ Aby ste náhodou ľudí vo svojom okolí príliš nevystrašili.
Hráme Vadí/nevadí, alebo Prekáža/neprekáža?
Už ste niekedy hrali hru Prekáža/neprekáža? Práve tak by sa podľa kodifikovaných pravidiel slovenského jazyka mala volať známa hra, ktorá je obľúbená najmä na tínedžerských večierkoch a všetci ju poznajú pod názvom Vadí/nevadí. Okrem toho, aj v bežnej konverzácii používame často vetu: „To nevadí.“ Aj toto slovo má svoje korene v českom jazyku. Je síce pravda, že slovenčina ho nepovažuje za nespisovné, na druhej strane však aj Krátky slovník slovenského jazyka odporúča používa skôr verziu prekážať, resp. neprekážať.
Vada (nie) je chyba
So slovom vadiť súvisí aj ďalšia chyba, ktorú v slovenčine často robíme bez toho, aby sme si to uvedomovali. Podstatné meno vada používame ako synonymum slova chyba. Pravidlá spisovného slovenského jazyka však hovoria, že vada je hovorovým ekvivalentom pre spisovné slová zvada či hádka.
Doporučovať sa neodporúča
Ďalším častým prehreškom voči spisovnému slovenskému jazyku je používanie slovesa doporučiť namiesto odporučiť. Ak totiž niekomu dávate tip napríklad na dobrú knihu alebo reštauráciu, tak mu ju vlastne odporúčate, nie doporučujete, ako si mnohí mylne myslia.
Chlieb je lepší s nátierkou než s pomazánkou
Teraz si trochu podráždime chuťové poháriky. Rybacia, vajíčková či cesnaková. Máte radi pomazánky? Potom by ste mali vedieť, že to, čo si natierate na chlieb, v slovenčine nenazývame pomazánkou, ale nátierkou. Podstatné meno pomazánka je len ďalším príkladom z dlhého zoznamu slov, ktoré sa do nášho jazyka dostali z češtiny, no stále ich považujeme za nespisovné.
Kým Češky koja, Slovenky dojčia
Nadnesene by sme mohli povedať, že rozdiely medzi češtinou a slovenčinou sa v našom jazyku začínajú objavovať už od nášho narodenia. Kým totiž Česi nazývajú dieťa po jeho narodení kojencom, slovenčina pozná len výraz dojča. Rovnako je to aj v prípade pomenovania činnosti, pri ktorej matka kŕmi novorodenca materským mliekom. V spisovnej slovenčine nájdete len výraz dojčenie, zatiaľ čo kojenie absentuje.
No a takto by sme mohli pokračovať ešte pomerne dlho. V našom zozname sme nespomenuli napríklad slová neni, vodítko, sáčok, rohlík, kelímok a ďalšie, ktoré sa v slovenských médiách často vyskytujú. Ako však povedala jazykovedkyňa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied Sibyla Mislovičová v rozhovore pre Denník N: „To, že sa v médiách vyskytujú chyby, sa môže stať, nikto nie je bezchybný. Problém je, ak sa rovnaká chyba pravidelne opakuje. Vtedy je jasné, že nejde o omyl, ale o nevedomosť.“
