Pre denník Sme pripravuješ rozhovory už niekoľko rokov. Ako si sa k tomu vlastne dostal?
Koncom roka 2006 som začal blogovať na sme.sk, kde som písal postrehy k politike alebo veci, ktoré sa mi nepáčili. Raz som skritizoval politickú stranu OKS, na základe čoho sa mi ozval vtedajší podpredseda strany Ondrej Dostál. Nepáčilo sa mu, čo som napísal a mne vtedy napadlo či nebude lepšie sa s tými ľuďmi stretávať, rozprávať a vypočuť si ich argumenty, ako ich v blogu len kritizovať. Navrhol som mu preto rozhovor a malo to úspech. Keď som mal za sebou nejakých 30-35 rozhovorov, ozvali sa mi z redakcie SME či nechcem robiť rozhovory priamo pre nich. V tom čase som robil v trnavskej automobilke na personálnom a rozhovory robil po večeroch, nociach a cez víkendy. Pár mesiacov som to takto ťahal a nakoniec sa rozhodol robiť len pre redakciu.
Pri dohadovaní rozhovoru ma zarazil fakt, že trojnásobný víťaz Novinárskej ceny nebýva v Bratislave ani v okolí hlavného mesta, ale na strednom Slovensku pri Veľkom Krtíši. Ako je to možné? Nie je potrebné pri vrcholovej žurnalistike byť v Bratislave?
Ja v Bratislave bývam, ale mám obdobia, keď tam nie som vôbec, napríklad od jari do jesene. Kvôli rozhovorom veľa cestujeme. Nemyslím si, že v čase internetu je to, že redaktor nebýva v Bratislave, problém. Veľa výborných novinárov žije mimo, napríklad Mikuláš Jesenský a Peter Schutz, ktorí žijú v Košiciach. Vďaka tomu, že robím z domu, je jedno, kde sa nachádzam a nevidím ani technickú prekážku, prečo by som mal byť neustále fyzicky v Bratislave. Spravím rozhovor, prepíšem ho, postrihám video, pripojím fotky, titulok, perex, všetko nahodím do systému a pošlem link editorom, aby to nahodili na titulku. Väčšina médií sa snaží ponúkať ľudí z Bratislavy, pričom v rôznych kútoch Slovenska nájdeš oveľa viac zaujímavých osobností, o ktorých nik nevie a nik o nich nepíše. To je výhoda pre novinára, ktorý nepôsobí „mainstreamovo“ v Bratislave. Ak vieš písať a máš zaujímavé témy, je úplne úplne jedno, kde sa nachádzaš. Nevylučujem, že v Bratislave sú najvyššie platy, ale ja platy ostatných novinárov nepoznám (smiech).
Keď som si o tebe zháňala informácie, zistila som, že ty nemáš nijaké žurnalistické vzdelanie. Necítiš, že by ti chýbali základy žurnalistických žánrov a pod?
Nie, a vôbec to nie je o namyslenosti typu „keby som študoval žurnalistiku, tak som na tom horšie.“ (smiech) Nemám výhrady voči ľuďom, čo žurnalistiku študujú, skôr voči tým, ktorí prednášajú – často sú to ľudia bez praxe, ktorí v žurnalistike nič nedokázali alebo v nej ani nepôsobili. Tým, že som bol amatér, mohol som si to robiť po svojom. Vôbec som netušil, ako má vyzerať správny rozhovor. Mnohokrát som s ľuďmi sedel aj štyri hodiny, dvakrát nás dokonca vyhodili z krčmy po záverečnej (smiech). Nepoznal som žiadne pravidlá a dodnes si myslím, že to bola jedna z vecí, ktorá prispela k „úspechu“. Nemyslím si, že robím najlepšie rozhovory na Slovensku, ale to, že nevznikali podľa klasickej šablóny, čitateľov zaujalo.
Keď si spomínal, že si robil rozhovor aj 4 hodiny – z toho muselo byť neskutočne veľa materiálu. Nemajú z teba editori hlavu v smútku? Alebo si rozhovory edituješ sám?
Editujem si to sám. Samozrejme, keď som nastúpil do SME, musel som sa naučiť rozhovor okresať. Na blogu máš pocit, že všetko, čo si z respondenta vytiahla, je dobré. Upravíš to štylisticky, vyhodíš „vatu“ a necháš tam aj pasáže, ktoré sa ti zdajú byť zaujímavé, ale pre čitateľa sú zbytočné. V mojich začiatkoch mali rozhovory bežne 18-22 wordovských strán 10-tkou písmom. Dnes po rokoch praxe sú asi o polovicu, možno aj viac, kratšie. Niektorí mi hovoria, že by som mal skracovať ešte viac, na druhej strane, keď som to robil, ozvali sa mi čitatelia, že flákam robotu (smiech).
A čo sa týka printu?
Keby mal môj vtedajší štandardný rozhovor vyjsť v novinách, tak by zabral snáď dve vydania novín, čo je, samozrejme, neúnosné (smiech). Teraz to funguje tak, že si rozhovor zeditujem sám na počet znakov, ktorý v printe potrebujú, alebo si sami editori v redakcii vyberú to najdôležitejšie. Podľa mňa by novinár, ktorý je za to zaplatený, mal s respondentom posedieť, ísť do hĺbky. V priebehu 10-20 minút, čo je príklad mnohých rozhovorov v médiách, sa z respondenta nedá veľa vytiahnuť, pretože sa nestihne uvoľniť, nemá čas „prestať sa kontrolovať“, je stuhnutý a v strehu. Keď spolu sedíte dlhšie, respondent sa viac otvorí. Samozrejme, nedá sa to všade – napríklad v spravodajstve, kde je na tlačovke alebo po nej len krátky priestor, je to nemožné. V profilových rozhovoroch, ktoré robím aj ja, čas strávený s respondentom neľutujem, hoci rozhovor prepisujem aj 8 hodín.
Na základe čoho si vyberáš respondentov? Máš dosť široký záber – cez politikov, umelcov, pacientov, zdravotné sestry… Vyberáš si ich sám alebo ti pomáha redakcia?
V tomto mám, našťastie, voľnú ruku, nikto mi do toho nehovorí, neprikazuje, nezakazuje. Čo sa týka výberu, som absolútne spontánny. Bežne robím rozhovor tak, že ma niekto zaujme, nájdem si kontakt, a zvyčajne ešte v ten deň, poprípade nasledujúci, ho aj spravíme. Výnimkou sú, samozrejme, ľudia, ktorí sú časovo vyťažení – napríklad Miroslav Donutil, Jan Saudek a ďalší. S nimi sa treba dohodnúť na termínoch aj týždeň vopred. Nedokážem si však robiť plány na dlhý čas dopredu, som na to lenivý (smiech). Spontánnosť sa mi pri debatách osvedčila, preto nikdy nemám pripravené otázky. Spontánna debata je najlepší spôsob, ako urobiť rozhovor. Samozrejme, je tam obrovské riziko, že to vypáli zle. Aj to sa už neraz stalo.
Čo však robiť, keď ťa respondent nachytá, že si nepripravený? Nie je dobré mať nejakú prípravu?
Pri mediálne známych ľuďoch si vieš urobiť základnú prípravu. Keď som išiel na rozhovor so Saudkom, prečítal som si jeho životopis, ale nepripravoval som si otázky ani témy. Zo životopisu samé vyskočia veci, ktorých sa vieš chytiť, potom už reaguješ spontánne na to, čo zaznie. Aby som bol však presný – áno, inde prípravu treba – najmä v spravodajstve, v ekonomických témach, v politike. Nemôžeš robiť rozhovor s politikom a nepoznať pozadie, kauzy či veci, ktoré vyslovil predtým. Ako sa však pripravíš na obyčajných a mediálne neznámych ľudí z dediny? Som asi prvý na Slovensku, ktorý úplne pravidelne a štandardne robí rozhovory s neznámymi menami, lebo vidím, že čitateľov to zaujíma viac ako „mediálne hviezdy“.
Čo s respondentom, ktorý sa vyjadruje jednoslovne, poprípade jednovetne?
Máš dve možnosti: Buď to slušne ukončíš… (smiech), ale to som nerobil v začiatkoch ani ja, bolo mi to trápne. Alebo sa snažíš urobiť maximum, aby si z toho človeka niečo vytiahla. Novinár sa nemusí hanbiť za to, že mu rozhovor nevyjde, lebo si vybral zlého respondenta. Aj mne sa to stalo. Niekedy to vyjde, niekedy nie. Preto hovorím, že je lepšie byť s tým človekom dlhšie, aby sa postupne uvoľnil a nadobudol dôveru.
Prednedávnom si uverejnil rozhovor s obeťou znásilnenia, čo vyvolalo v médiách vlnu záujmu. Myslím, že základom dobrého novinára je vedieť dobre formulovať otázky. Kde je v takýchto prípadoch hranica medzi bulvárnosťou a serióznosťou?
Podstatné je, s akou myšlienkou do rozhovoru ideš. Ak je tvojím jediným cieľom čítanosť, čiže veľa klikov, automaticky si vyberáš témy a aj formuluješ otázky štýlom, pri ktorých môžeš daný počet klikov očakávať. Môžeme sa hrať na vzdelaných, serióznych, len na vážne témy zameraných intelektuálov, ale všetci vieme, že bulvár bude vždy najčítanejší. Ak teda ideš robiť rozhovor len kvôli čítanosti, môžeš doň skĺznuť. Pri rozhovore s Daliou som sám nevedel, do čoho idem. Aj v úvode rozhovoru som pred čitateľmi priznal, že som prvýkrát dovolil respondentovi, aby pri autorizácii čokoľvek zmenil. Nikdy som nerobil rozhovor s obeťou takéhoto činu a sám som sa cítil neistý. Môžeš urobiť stovky rozhovorov, ale aj tak budeš mať trému alebo strach z niektorých tém. Toto bol presne ten prípad, netušil som, aká Dalia vlastne bude. Keďže býva vo Francúzsku, rozhovor sme robili cez Skype. Povedal som jej, že ak prekročím hranicu, za ktorou jej to už bude nepríjemné, nech ma zastaví a nemusí odpovedať. Našťastie to zachránila ona sama, hovorila veľmi otvorene a pri autorizácií nič nezmenila. Je to typický príklad, keď respondent zachráni novinára.
Častým problémom pri rozhovoroch je aj už spomínaná autorizácia. Od určitého času sa na portáli sme.sk objavuje pod rozhovorom informácia či bol text zautorizovaný a či respondent vo finále niečo pozmenil. Ako to teda s tou autorizáciou je v praxi? Musí ju novinár poskytovať alebo nemusí?
Vždy urob prepis tak, aby zodpovedal tomu, čo respondent povedal. S textom by sa nemalo manipulovať tak, aby respondent vyzeral lepšie či horšie. Aj po editácii a štylistických opravách by mal text zachytiť to, ako respondent pôsobil. V takom prípade sa nemusíš báť, aj keď ten rozhovor autorizovať nedáš, lebo máš nahrávku – ak raz dotyčný niečo povedal, nie je čo riešiť. Na druhej strane ja razím trochu iný prístup. Hovorí sa o mne, že som človek s najtvrdšími pravidlami na autorizáciu na Slovensku. Neviem či je to pravda, nedokážem to posúdiť. Aj v SME som jediný, čo pod rozhovorom uvádza informáciu o tom, ako autorizácia prebehla. Vzniklo to na základe toho, že mi jeden politik z KDH zmenil viac ako polovicu odpovedí na otázky z pohodlia domova, čiže to vôbec neodpovedalo prepisu a dokonca mi niektoré otázky vyhodil, čo som predtým ani potom nezažil. Odvtedy každému respondentovi, ktorý so mnou začína rozhovor, ako prvé po zvítaní nadiktujem na diktafón pravidlá autorizácie, čo môže a čo nesmie pri autorizácií urobiť. Kým mi to nepotvrdí na diktafón, že s pravidlami súhlasí, rozhovor nerobím. Nikdy sa nestalo, že by s tým mal niekto problém. Vždy vysvetlím, že im to pošlem, aj keď to nebudú chcieť. Robím to z jednoduchého dôvodu – príde mi to ľudské. Novinár sa môže pomýliť, pri editácii niečo omylom skrátiť tak, že sa zmení podstata toho, čo dotyčný povedal. Stalo sa, že mi našli nechtiac spravenú chybu, ktorá vznikla krátením alebo zlým prepisom, pretože nahrávke nebolo dobre rozumieť, prípadne som slová respondenta jednoducho zle pochopil. Novinár má veľkú moc, spovedajúceho môže vykresliť v horšom svetle už len tým, že dá na nesprávne miesto výkričník miesto bodky alebo zmení slovosled. Respondenti teda majú právo opraviť faktické chyby, ale nikdy nesmú vyhodiť nepríjemné otázky alebo poprieť, čo zaznelo.
Máš nejaký príklad?
Raz sa mi stalo, že jeden politik povedal o inom, že je idiot. Po autorizácií tam bolo, že je neštandardný politik (smiech). V tomto prípade som zmenu nepripustil, lebo som mal nahrávku. Potom sú, samozrejme, veci, o ktorých som ochotný diskutovať, ak to respondent vysvetlí. Napríklad som robil rozhovor s istým muzikantom, ktorému zomrela manželka na rakovinu. Počas rozhovoru sme o jej smrti diskutovali, ale pri autorizácií ma poprosil, aby som túto časť vynechal, aby sa rodine manželky neotvorili staré rany. Bulvár by z toho možno urobil titulok aj perex, ja som jeho želanie akceptoval. Niekedy k tomu treba pristupovať ľudsky a netlačiť to nasilu. Mediálne neznámi ľudia často ani nevedia, že majú právo na autorizáciu, preto si ju ani nevyžiadajú. Lepšie je však dohodnúť sa.
Ako sa teda zachovať, keď respondent spraví priveľké zmeny? Napríklad keď nesúhlasí s titulkom, perexom a pod.?
Titulok a perex sú výsostná záležitosť redaktora alebo editora, do toho respondent nemá čo zasahovať. Rozhovory na autorizáciu posielam bez nich, keďže nad nimi premýšľam, až keď je celý text v systéme pred zverejnením, pri prepise nad nimi nerozmýšľam. Samozrejme, respondent má právo protestovať, ak titulok či perex zavádza alebo skresľuje. Ja napríklad vždy vyťahujem citáty z rozhovorov. Pochopiteľne, ten citát musí byť atraktívny, čiže respondent musí počítať s tým, že ak povie nejakú zaujímavosť, ktorá je oveľa väčšia ako iné veci, hoci to nebolo gro rozhovoru, novinár alebo editor ju vytiahnu. Je to legitímne, lebo jediný spôsob, ako zaujať na webe, je titulok. Ak bude nudný, nezaujímavý, rozhovor nik nebude čítať, hoci môže byť excelentný. Ak sa respondenti sťažujú, že titulok je drzý, čo sa zo stoviek prípadov stalo dvakrát, len im slušne pripomeniem, že takto to povedali a je to na nahrávke. Autorizácia slúži naozaj len na to, aby respondent skontroloval či prepis sedí s nahrávkou. Respondent sa vďaka nej nemôže vykresľovať lepším a krajším, lebo je úplne logické, že každý politik by si potom v pohodlí domova vylepšil svoj profil pomocou PR poradcu, alebo si odpovede pripravil tak, aby vyznel lepšie. To by potom všetci od Fica cez Mečiara až po Slotu vyzneli ako romantickí, krásni a dokonalí chlapci (smiech).
V čom spočíva korektnosť novinára?
Stalo sa mi, že som sa v rozhovore s Ivanom Miklošom spýtal úplnú blbosť. Vychádzal som z mylnej informácie a spýtal sa ekonomický nezmysel. Kolega mi povedal, aby som to vyhodil, že sa mýlim. Ja som to zámerne publikoval s tým, že ak som urobil chybu, musím za ňu pykať. Aj som si to vtedy v diskusii s čitateľmi vyžral. To je tá férovosť – ak respondent spraví chybu, vyjadruje sa zle, nezmyselne, treba to tam nechať. Ak spraví chybu novinár, treba ju tam nechať tiež a nevykresľovať sa v lepšom svetle. Novinár má veľkú moc, na ňom záleží, ako to celé bude nakoniec vyzerať, preto by nemal zneužívať svoje postavenie. Mám to šťastie, že mnohí respondenti, ktorí vyzneli z pohľadu čitateľov zle, ktorých v diskusiách zvozili, mi poďakovali za korektný prepis. Čiže ak aj novinár spraví chybu, môže do zátvorky napísať „sorry, spýtal som nezmysel“, ale nemal by ju zamlčať.
