Najdlhšia železničná trať, akú kedy ľudia skonštruovali, sa nachádza v Rusku a pretína 16 časových pásiem. Transsibírska magistrála sa s nikým nemazná, hovorí študentka práva v Trnave Nikola Ryšková, ktorá ňou cestovala popri štúdiu v Omsku.
Ak by ste sa 23-krát previezli vlakom z Bratislavy do Košíc, precestovali by ste takú vzdialenosť, akú má Transsibírska magistrála počas svojej jedinej jazdy z Moskvy do konečnej stanice vo Vladivostoku. Trvá to sedem dní.
„Keďže som v Rusku študovala primárne na právnickej fakulte v Omsku, nemala som možnosť odísť na niekoľko týždňov. Preto som si cestovanie rozdelila,“ hovorí Nikola. Vyrážala vždy z Omska a zamierila do Irkutska, Novosibirska a pri poslednej ceste aj do Moskvy a Petrohradu. Na trase Transsibírskej magistrály strávila niekedy 2 až 3 dni nepretržite.
Na druhý pohľad vlak prekvapí
„Súprava sa podstatne líši najmä tým, že sa na pár dní stane vaším domovom,“ opisuje Nikola rozdiel medzi magistrálou a vlakmi, aké poznáme.
Zvonku je to „obyčajný vlak“, ktorým bežne cestujeme po Slovensku. Prekvapenie čaká až vo vnútri. Vo všetkých z 12 vozňov, ktoré sú rozdelené podľa toho, akou triedou cestujete, nájdete namiesto sedačiek postele. Existujú 3 triedy:
- trieda – kupé pre dvoch s vlastnou toaletou,
- trieda – kupé pre štyroch ľudí,
- trieda – „platzkart“, otvorený vagón, kde sa nachádza 50 postelí.
Nikola radí, aby ste si kúpili miesto na spodných ležadlách, najmä ak ste vyššej postavy. Na vrchné sa ťažko vychádza a väčšina ľudí sa tam nevystrie. Pri nástupe do vlaku dostane každý cestujúci čistú prikrývku, podušku, plachtu a deku.
Na vrchných posteliach sa väčšina nevystrie.
Medzi ďalšiu povinnú výbavu vozňov patria 2 toalety, pri ktorých je malé umývadlo. Sprcha sa nachádza len v prvej triede. Aj pre pasažierov z dvoch nižších tried sa ale nájde riešenie. Vo veľkých mestách (Novosibirsk, Omsk, Irkutsk) stojí vlak od 40 do 50 minút. Tento čas mnohí využívajú práve na umytie sa v sprchách, ktorými sú stanice vybavené.
Vlak na Transsibírskej magistrále je na sekundu presný, nikdy nemešká a na nikoho nebude čakať. Nikola si spomenula na prípad, o ktorom jej porozprávala sprievodkyňa: „Mladý Francúz cestoval spolu s jeho otcom. Syn vystúpil na stanici, niekde sa zamotal, neprišiel k vlaku na čas a ten odišiel bez neho. Nemal so sebou telefón ani žiadne doklady a jeho otec, ktorý zostal vo vnútri, zasa nevedel ani slovo po rusky. Dochvíľnosť je v tomto vlaku nevyhnutná.“
Zvyknúť si treba aj na spôsob určovania času odchodov a príchodov magistrály. Riadi sa totiž moskovským časom v každej zo staníc. Nezáleží na tom, v ktorom pásme sa práve nachádza.
Láka vás Transsibírska magistrála? Naplánujte si jedálniček na týždeň
Na cestu Transsibírskou magistrálou sa musíte pripraviť. Prvé, čo potrebujete, je lístok. Ten sa cenovo líši v závislosti od spomínaných troch tried. Za trasu z Moskvy do konečnej stanice zaplatíte od 170 € do 630 €.
Neexistuje jeden univerzálny lístok, s ktorým by ste mohli vystupovať a znovu nastupovať do magistrály. Každú trasu si musíte zaplatiť zvlášť. „Napríklad ak máte v pláne ísť z Moskvy do Vladivostoku, no v Jekaterinburgu chcete vystúpiť a urobiť si dvojdňový výlet, tak si musíte kúpiť samostatný lístok z Moskvy do Jekaterinburgu, a potom z Jekaterinburgu do Vladivostoku,“ bližšie vysvetlila Nikola.
Na lístku nájdete tiež číslo vášho vozňa, čo je veľmi dôležité, najmä pri nástupe do vlaku. Na stanicu radšej príďte s dostatočným predstihom tak, aby ste sa stihli dostať k svojmu vozňu, do iného nastúpiť nemôžete.
Zvláštnosťou je, že k vlaku, ktorý sa týždeň pohybuje na trati, niekedy nepripoja reštauračný vozeň. Ak aj naň máte šťastie, je predražený. Preto si dlhá cesta vyžaduje majstrovské zručnosti v balení jedla. Taktiež je potrebné vziať si dostatok pitnej vody. Zásoby môžete doplniť počas spomínaných dlhších zastávok vo veľkých mestách.
Vo vlaku nie je k dispozícii sporák, mikrovlnná rúra, chladnička ani žiadne iné spotrebiče. V každom vozni nájdete horúcu vodu. Väčšina cestujúcich si preto so sebou nosí rôzne polotovary, ktoré stačí zaliať.
Vo vozni s päťdesiatimi Rusmi
Nikola cestovala sama. 158-centimetrová blondína sa nebála zažiť toto dobrodružstvo bez sprievodu, lebo sa presvedčila, že ruské vlaky sú veľmi bezpečné, tak ako aj mestá a ulice, ktoré navštívila. „Napriek tomu som si to najpodstatnejšie vložila do malej kapsičky na krk, aby som mala istotu, že mi počas noci nič nezmizne,“ priznáva.
Študentke práva paradoxne najviac učarovala tretia, najlacnejšia trieda. Podľa jej slov tam dokonale spoznala, akí sú Rusi ľudia. Vďaka svojej plynulej ruštine a ich otvorenosti dokázala desaťhodinovú nočnú cestu „prekecať“. Práve takéto situácie sa jej najviac vryli do pamäti a nahradili každú minútu spánku.
„Môj najkrajší zážitok z vlaku je cesta z Irkutska do Omska. Cestovala som v kupé a mala som skvelých susedov. Dva dni sa o mňa starali ako o vlastnú dcéru. Prepchávali ma jedlom, stále mi kupovali čaj, rozprávali sme sa, hrali hry,“ opisuje Rusov ako nesmierne pohostinných ľudí, „my Slováci sme takí tiež, ale oni sú ešte dvakrát viac. Nestane sa, že by váš sused vo vlaku niečo jedol a nepodelil sa s vami. Je jedno, či ho poznáte, alebo nie.“
Stretla som Rusov dvakrát pohostinnejších ako Slovákov.
Aj sprievodcovia sa výrazne líšia od tých, ktorých stretávame v slovenských vlakoch. Každý vozeň má svojho sprievodcu, respektíve sprievodkyňu. „Keď tak lovím v pamäti, nikdy som sprievodcu nevidela. Vždy iba ženy,“ spomína Nikola.
Sprievodkyňa sa o vozeň stará, upratuje ho. Dáva pozor, aby bol v noci pokoj, kontroluje lístky, vydáva periny. Asi si dobre nevieme predstaviť, že by nás v slovenskom vlaku prišiel sprievodca upozorniť pred tým, než máme vystúpiť. V Transsibírskej magistrále je to samozrejmosť. Pred odchodom vlaku z každej stanice sprievodkyňa tiež kontroluje, či neostal vo vozni niekto navyše.
Transsibírska magistrála v číslach
- Stavba sa začala v máji 1891 a bola ukončená v októbri 1916.
- Na stavbe sa podieľalo až 90 000 ľudí.
- Za prvých 12 rokov vybudovali 7 500 kilometrov trate bez ťažkých strojov.
- Základná trasa meria 9 288 km (je to viac ako zo Slovenska do Japonska).
- Prechádza okolo 89 miest.
- Pretína 16 riek.
- Tiahne sa cez 16 časových pásiem.
- Má 64 zastávok.
- Najchladnejšia časť trasy je medzi mestami Mogoča a Skovordino, kde teploty klesajú až na -62 °C.
