Najdiskutovanejšia téma za posledné obdobie, ktorou je odpočúvanie redaktorov denníka Pravda, a taktiež šéfa televízie TA3, Michala Gučíka, priniesla vlnu pobúrenia či už zo strán niektorých politikov alebo novinárov. Toto odpočúvanie malo údajne na starosti Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) na čele s exministrom obrany Ľubomírom Galkom. Vojenské obranné spravodajstvo, tzv. vojenská kontrarozviedka, má za úlohu získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie dôležité pre ochranu vymedzenú činnosťou cudzích spravodajských služieb a páchaním trestnej činnosti zameranej proti základom, bezpečnosti a obrane republiky. Galko týmto krokom veľmi nepomohol svojím straníckym kolegom zo SaS, ktorí sú známi pre ich liberálny a slobodomyseľný postoj. Tí už aj tak majú skomplikovanú situáciu vďaka pričineniu sa o pád vlády, a ako tvrdia ich koaliční partneri, vyhliadky na opätovnú spoločnú vládu sa zhoršili.
Odpočúvanie novinárov je v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, keďže poznáme zákon o ochrane pred odpočúvaním z roku 2003 a tlačový zákon, podľa ktorého majú novinári chránené zdroje. V dokumentoch VOS, ktoré sa dostali na verejnosť, sa však nenachádzajú len informácie týkajúce sa ich práce, ale taktiež aj informácie zo súkromného života. Takýto zásah do súkromia, ktorý sa týka základných ľudských práv si žiada vysvetlenie, prečo a ako sú občania odpočúvaní. U nás o odpočúvaniach informuje každý polrok parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť. V týchto správach môžeme nájsť základné štatistiky a hlavne počet žiadostí o odpočúvanie pred súdmi, vrátane schválených a počet odpočúvaní, ktoré boli v trestnom konaní použité ako dôkaz. Stačí to však na to, aby sme vedeli posúdiť či sa u nás odpočúva málo alebo veľa a zbytočne?
Ľubomíra Galka táto kauza stála post ministra obrany. Prezident Ivan Gašparovič požiadal premiérku Ivetu Radičovú, aby prevzala rezort obrany do marcových predčasných volieb. Radičová zbavila funkcie, a aj mlčanlivosti riaditeľa VOS Pavla Brychtu, ktorý sa pokúsil vysvetliť na rokovaní parlamentu odpočúvanie novinárov ako únik citlivých informácií z Ministerstva obrany. V prípade Gučíka to odôvodňoval ekonomickou trestnou činnosťou. Exminister Galko si po odvolaní začal uplatňovať poslanecký mandát a parlament tak musel opustiť jeho náhradník Jaroslav Suja.
V súvislosti s odpočúvaním sa začalo hovoriť aj o prepojení novinárov s politikmi. Podľa Asociácie európskych novinárov (AEJ) škandál s odpočúvaním odhalil nemravné, neprofesionálne prepojenie politikov s novinármi. Stanovisko slovenskej sekcie AEJ: „Je paradoxné, že tá istá skupina politikov, ktorá iba nedávno označovala novinárov za ´hyeny a prostitútky´, tak tá istá skupina politikov časť z novinárskej obce dokázala využívať, podľa nášho názoru, ako inštrument a verejnú platformu v nekalom politickom boji.“ Tiež sa povráva, že tento škandál sa objavil práve teraz v súvislosti s predčasnými marcovými voľbami. Analytik Ján Baránka tvrdí, že je to výsledok predvolebného boja: „Som rád, že sú predčasné voľby, pretože inak by sme sa o tom nedozvedeli. Len škoda, že to nevyšlo najavo skôr.“ Podľa neho podobné kauzy nezvyknú uškodiť politikom či ich stranám.
Odpočúvanie nie je u nás ničím novým!
Terajší škandál s odpočúvaním bol len spúšťacím mechanizmom ďalších káuz, ktoré vďaka nemu vyplávali na povrch. Jednou z nich je aj odpočúvanie vtedajšej redaktorky týždenníka Žurnál, Patrície Poprockej, z roku 2007. Potvrdil to sám bývalý minister obrany za Smer Jaroslav Baška. Priznal, že na terajšiu redaktorku denníka Pravda, boli za čias ministra obrany, Františka Kašického, nasadené informačné technické prostriedky. Stanovisko vtedajšej šéfredaktorky Žurnálu Nory Sliškovej z roku 2007: „To sú brutálne útoky na slobodu médií a ich novinársku činnosť. Je neprípustné, aby bol na novinárov nasadzovaný represívny aparát za to, že tajné služby sú v chaose a že im unikajú dokumenty. Týždenník Žurnál v roku 2007 upozornil na takýto únik. Konali sme vo verejnom záujme, bolo našou povinnosťou o tom informovať. Z našej strany nebolo čo riešiť, inak by sme išli proti podstate svojho povolania. Proti pokute NBÚ sme podali opravný prostriedok, momentálne o tom rozhoduje Najvyšší súd SR.“ Odpočúvanie redaktorky vtedy súviselo so zverejnením časti dokumentov, ktoré obsahovali informácie o pôsobení cudzích spravodajských služieb na Slovensku.
Ani za vlády Mikuláša Dzurindu sa odpočúvaniu nevyhýbalo. Bez splnenia zákonných podmienok bol 18. decembra 2002 odpočúvaný telefonický rozhovor bývalého podpredsedu Národnej rady SR Pavla Ruska s redaktorom denníka SME a ďalších najmenej 11 telefonických rozhovorov osôb, čím došlo k poškodeniu práv týchto osôb. Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko si nevedel vysvetliť, ako sa nahrávka ocitla na odpočúvacom zariadení ministerstva vnútra, keďže si ju ministerstvo nevyžiadalo. Táto kauza bola definitívne uzavretá až v roku 2007 a zodpovední ľudia za toto odpočúvanie boli vyhlásení za nevinných. Zopakoval sa tak verdikt z roku 2005, kedy však krajský súd rozsudok zrušil a vrátil prípad okresnému súdu.
V minulosti bol takýmito kauzami známy Vladimír Mečiar a to najmä v spojitosti s ponovembrovou históriou Slovenska. Za éry „mečiarizmu“ mali novinárov nie len odpočúvať, ale aj fyzicky zastrašovať. Šéfom tajnej služby bol vtedy Ivan Lexa, kedy tajná služba pod jeho vedením bola podľa jeho kritikov zapletená do niektorých nezákonných činností.
Smerom na západ sa tiež odpočúva
Veľkou Britániou v lete otriasla kauza jednej z najväčších odpočúvacích afér v jej histórii. Tu však nejde o odpočúvanie novinárov, ale je to opačne, kedy bulvárni novinári odpočúvali ľudí zo šoubiznisu, politikov dokonca i členov kráľovskej rodiny. Týždenník News of the World, ktorý tieto nekalé praktiky používal už dnes po 168 rokoch nevychádza. Majiteľ denníka Rupert Murdoch poprel, že by o tom niečo vedel a také isto stanovisko zaujal aj jeho syn James. Škandál pobúril britskú verejnosť a musela naň reagovať aj vláda, ktorá si v najpredávanejšom týždenníku objednávala inzertný priestor. Avšak aj napriek tomuto škandálu sa v Británii odpočúva násobne menej ako u nás.
Spolková spravodajská služba v Nemecku má taktiež skúsenosti s odpočúvaním novinárov. V rokoch 1993 až 1998 odpočúvala, s vedomím jej prezidenta Konrada Porznera, niekoľkých nemeckých novinárov, aby zistila zdroj ich informácií. Jedného z novinárov sledovali dokonca i do sauny, aby odhalili jeho zdroj. Ani po tomto škandále si Nemci nedali povedať a tajná služba v roku 2008 sledovala email novinárky nemeckého magazínu, kedy chceli zistiť zdroj informácií pre sledovaní afganského ministra obchodu. Najväčšou kauzou v Nemecku však bolo aféra spojená s najväčším európskym operátorom Deutsche Telekom. Potom, ako do médií unikli dôverné informácie o spoločnosti, firma nechala v rokoch 2005 a 2006 sledovať približne 60 ľudí, medzi ktorými boli aj novinári. Sledovať vtedy mali aj riaditeľa sekcie Slovak Telekomu a bývalého poslanca Národnej rady Františka Gauliedera.
Škandály s odpočúvaním sa nevyhýbajú ani Francúzom. Pred rokom tu vypukla aféra s údajným odpočúvaním novinára denníka Le Monde. Tajná služba ho mala odpočúvať, aby zistila jeho zdroj informácií na prokuratúre. Aj v tejto afére bolo zahrnuté meno francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, pretože išlo o financovanie jeho straníckej kampane francúzskou miliardárkou, ktorá mala poskytovať oveľa vyššie sumy v hotovosti ako poskytuje zákon. Francúzske satirické noviny Le Canard Enchaine zašli ešte ďalej, keď tvrdili, že v rámci tajnej služby existuje samostatné oddelenie pre sledovanie novinárov, ktorí sa púšťajú do nepríjemných káuz pre vládu a príkazy im údajne dáva sám Sarkozy. Tieto tvrdenia však francúzska vláda vyhlásila za úplne bláznivé.
