Hovorí, že nemal vnútornú túžbu napísať knihu o slovenskej mafii. Napokon ho k tomu prinútil šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy. Ján Petrovič v nej odkrýva pozadie fungovania mafiánskych skupín.
Nasledujúci text nadväzuje na prvú časť rozhovoru.
Ako vyzerá práca na takejto informáciami nabitej publikácii? Sú všetky zdroje, ktoré ste pri písaní tejto knihy využívali, verejne dostupné?
Aj áno, aj nie. Keď človek pracuje na takýchto prípadoch a stretáva sa s nimi každý deň, množstvo vecí si aj pamätá a taktiež má nazbierané staršie výstupy z predchádzajúcich rokov. Ale keď som ľuďom, ktorých som oslovoval na spoluprácu na knihe, povedal, že na tom idem komplexne pracovať, tak mi pomohli. Uviedli mi aj niektoré skutočnosti, ktoré som dovtedy neskúmal.
Mohli by ste povedať, s ľuďmi z akých oblastí ste na tejto knihe spolupracovali?
Stretával som sa s ľuďmi z bezpečnostných zložiek, z justície, ale aj z organizovaného zločinu, aby som si ešte nejaké informácie doplnil. Z hľadiska presnosti považujem za mimoriadne cenné rozsudky, ktoré sa dajú získať buď na základe kontaktov, alebo legálnou cestou cez zákon o informáciách. Lenže sú dosť anonymizované, takže človek, ktorý s nimi niekoľko rokov neprichádzal do styku, by z niektorých rozsudkov mal poriadny zmätok. Videl by len samé „vyiksované“ alebo vyčiernené časti a vôbec by nevedel, o čo ide. Je to zmes autentických zážitkov a skúseností popretkávaných s informáciami z oficiálnych dokumentov a dokladov.
Veľkou zvláštnosťou knihy je korešpondenčný rozhovor s Mikulášom Černákom. Ako vznikol nápad napísať najznámejšiemu slovenskému mafiánovi list so žiadosťou o rozhovor?
S Černákom si píšeme už dlhšie. Od polovice roka 2017 sme na Aktualitách vydávali sériu článkov 25 rokov Slovenska. Ja som mal vždy na stredu pripraviť nejaký príbeh z prostredia organizovaného zločinu. To bol akýsi predskokan tejto knihy. Už vtedy, keď som písal o Černákovi, som mu posielal nejaké otázky ku konkrétnym skutkom.
Takže tak ako vy jeho, aj on vás a vašu prácu za tie roky už registruje.
Áno. Absolvoval som veľmi veľa pojednávaní v jeho súdnych procesoch. Od prvého na prelome milénií, keď jeho skupinu súdili ešte „len“ za nejaké vydierania, jeden únos a vraždu Poliaka Szymaneka, cez rôzne disciplinárne konania, keď sa pokúšal vybaviť si podmienečné prepustenie, až po ďalšie súdne spory, kde mu pribúdali oveľa závažnejšie skutky. Čiže on registruje, že chodievam na pojednávania, pravdepodobne aj čítava články, je možné, že aj videl reportáže, ktoré som robil ešte v televízii zo súdov. No a aj v minulosti som mu už písal. No predovšetkým v roku 2014 prelomil mlčanie a aj vďaka tomu sa ľudia na Slovensku dozvedeli, kde skončili obete týchto násilných trestných činov.
Čo všetko sa rozhodol Černák prelomením mlčania prezradiť?
Ukázal mafiánske hroby a popísal, ako sa to stalo. Niektoré sa skončili tým, že aj on za ne chcel dohodu o vine a treste, v iných zase museli obvinených ľudí prepustiť, keďže viaceré skutky už boli premlčané. Ale keďže Mikuláš Černák prelomil mlčanie, tak nemá problém rozprávať sa aj s novinármi o tých skutkoch. Keď mu novinár napíše, tak to neodmietne, skôr to považuje za príležitosť vyrozprávať sa o tej dobe. Vedie sa veľká polemika, aké sú jeho motívy, prečo to robí. Samozrejme, veľké množstvo ľudí z bezpečnostných zložiek si myslí, že je to preto, že zhruba o dva-tri roky môže po odpykaní 25 rokov trestu požiadať o podmienečné prepustenie, i keď je odsúdený na doživotie.
O 2-3 roky môže Černák požiadať o podmienečné prepustenie, i keď je odsúdený na doživotie.
Ako tento krok zhodnotil samotný Černák vo vašom rozhovore?
Interpretoval mi to tak, že vo väzení pochopil hrôzu tých zločinov. Takže nebolo pre mňa až také zložité získať tie informácie. Našťastie som ich získal aj od ďalších ľudí z tohto prostredia, ktorí už majú aj niečo odsedené, sú vonku z väzenia alebo ešte aj figurujú v nejakých súdnych konaniach. Je však pravda, že od niektorých ľudí, od ktorých som chcel, aby prehovorili, ako napríklad Róbert Lališ, Juraj Ondrejčák alebo Dušan Borženský, som nedostal žiadnu odozvu. Na druhej strane reakcie na knihu mám aj od nich.
Myslíte si, že práve vaša kniha môže pomôcť k tomu, že niektorí z bývalých členov mafiánskych skupín sa takpovediac „rozrozprávajú“?
Áno, je pravda, že niektorí prejavili záujem povedať mi alebo len tak viesť diskusiu o niektorých z tých skutkov. Takže áno, javia takýto záujem.
V knihe viackrát spomínate, že najmä Róbert Lališ alias Kýbel stále odmieta akúkoľvek vinu v skutkoch, za ktoré bol súdený.
V každej z týchto skupín sa našiel aspoň jeden človek alebo menšia skupina ľudí, ktorá vypovedá a dala tak orgánom činným v trestnom konaní istý obraz o tom, ako sa to dialo. Myslím si, že väčšina z nich to nerobí z nejakého vnútorného precitnutia, ale skôr z dôvodu, že môžu získať rôzne úľavy, keď prehovoria a usvedčia svojich kumpánov. Pokiaľ nie sú návodcovia a organizátori, majú možnosť rôznych úľav – dočasné prerušenie trestného stíhania, zastavenie, odloženie obvinenia alebo vynesenie miernejšieho trestu. Vlastne z každej skupiny už niekto hovorí a dokonca už začínajú hovoriť aj bossovia.
Napríklad?
Hovorí napríklad Ladislav Bališ alias Dlhý Laco, šéf bratislavských sýkorovcov, Martin Bihari, bývalý šéf seneckých sýkorovcov. Juraj Ondrejčák začal hovoriť a vyzval všetkých piťovcov, aby spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní. Lališ nie je jediný, kto úplne odmieta svoju vinu. Okrem neho vinu odmieta napríklad aj Branislav Adamčo. Lališ je dnes síce už právoplatne odsúdený na doživotie, no stále hovorí, že neexistovala žiadna skupina sýkorovcov, že to bola len partia kamarátov, čo chodili na kávu a že oni žiadnu trestnú činnosť nepáchali.
Dovolili by ste si vy ako človek, ktorý sa touto problematikou zaoberá už dlhé roky, povedať, či bolo Slovensko v 90. rokoch mafiánskym štátom?
Bol to štát s významným vplyvom činnosti mafie na chod spoločnosti. Mafia v 90. rokoch nebola okrajová zložka, o ktorej sa takmer nevedelo, ale veľmi významne ovplyvnila ekonomický chod štátu a mala, bohužiaľ, väzby až do niektorých poschodí politického života, predovšetkým na regionálnej úrovni, čo potvrdzuje napríklad aj samotný Mikuláš Černák.
Mafia chce vyslať svojich ľudí do bezpečnostných zložiek, do politiky, jednoducho všade, kde treba získať vplyv.
Vedeli by ste uviesť aj nejaké konkrétne príklady?
Medzi Sátorovcami nájdeme ľudí, ktorých nasadili priamo do politiky. Napríklad Sátorova družka, neskôr družka aj Zsolta Nagya prezývaného Čonty, ktorá sa už nedožila súdneho procesu, bola členkou Most-Híd. Aj v prípade sýkorovcov je evidentné, že museli mať v Bratislave kontakty na politikov, ktorí im pomáhali aj pri získavaní podnikov. Spomedzi takáčovcov je známa fotka Jozefa Surovčíka, ako popíja víno s regionálnym politikom a neskôr poslancom SDKÚ. V Košiciach sa hovorí o silných väzbách skupiny holubovcov na VSŽ za čias, keď jej šéfovali Rezešovci. V rôznych krajoch teda mali rôznych ľudí. Ale tak je to vždy. Mafia chce vyslať svojich ľudí do bezpečnostných zložiek, do politiky, jednoducho všade, kde treba získať vplyv.
Výťažok zo zisku z predaja knihy ste sa rozhodli venovať na podporu nezávislej žurnalistiky.
Áno, to je taká naša redakčná vízia. Dnes nie sú ľahké časy pre bežnú žurnalistiku, nie pre „pseudožurnalistiku“ rôznych konšpirátorov, ktorí žijú z rôznych záhadných zdrojov a zapĺňajú predovšetkým internet a sociálne siete. Bežná žurnalistika žije z výťažkov z predajnosti periodík. Táto kniha je pokus. Pokiaľ jej predajom získame nejaké prostriedky, vydavateľstvo Ringier Axel Springer ich akoby spätne bude používať na to, že bude podporovať našu redakciu Aktualít, pod ktorej hlavičkou aj kniha vyšla.
My publikujeme primárne na webe, to je naša domovská platforma. Aj keď nedávno sme vydali ročenku Kauzy 2019, ktorá tiež vyšla v tlačenej podobe. Je to sumár tých najdôležitejších káuz, ktoré zasiahli spoločenské dianie v uplynulom roku.
https://www.instagram.com/p/B4hK5piH_P-/
Čo bolo hlavným motívom, pre ktorý ste sa rozhodli spomínanú ročenku vydať?
Samozrejme, že tam dominujú udalosti okolo Mariána Kočnera, všetkých ľudí, ktorí boli naňho napojení, a všetkých odhalení, ktoré priniesli jeho komunikačné kanály. Aj kniha, aj ročenka majú prispieť k tomu, že sa bude podporovať investigatívna žurnalistika. My máme investigatívny tím, ale povedal by som, že u nás je už každý svojím spôsobom „investigatívec“. Robíme už takmer výlučne investigatívnu žurnalistiku.
Je táto podpora nezávislej žurnalistiky nejakým spôsobom prepojená s Investigatívnym centrom Jána Kuciaka?
Nie, to nie je naša aktivita, aj keď ju, samozrejme, podporujeme. Myšlienkovo je nám to veľmi blízke, že vznikla takáto platforma. Podľa mňa slúži skôr na „nadredakčné“ spájanie novinárov, ktorí inklinujú k odhaľovaniu zákutí „šedej“ ekonomiky alebo neprijateľných prepojení. My sme boli ešte predtým, než, bohužiaľ, Janka Kuciaka zastrelili, jednou z mála redakcií, ktoré skúšali budovať investigatívny tím so všetkým, čo k tomu patrí. Ostatné redakcie mali novinárov, ktorí pokiaľ mali nejakú tému, tak sa jej investigatívne venovali, ale že by mali nejaký tím, to nie. To existovalo len u nás. My sa v novodobej investigatíve cítime ako pionieri, lebo to je iná investigatíva, ako som zažil ja, keď som začínal.
V čom je iná?
Zažil som žurnalistiku, kde veľmi rozhodovali kontakty na zdroje, ktoré mi prinášali rôzne dobré informácie, keď sa mi podarilo tieto informácie overiť, tak som ich mohol publikovať. Novodobá investigatíva je skôr o tom, že tí naši investigatívni novinári sa viac venujú zberu a analýze dát, často z verejných zdrojov. I keď pripúšťam, že niekedy dostanú aj podnet od nejakých anonymných čitateľov, ktorí majú pocit, že sú svedkami nejakých nekalostí. Ale vo svete sa už zverejňuje oveľa viac informácií o nelegálnom biznise, než si ľudia na Slovensku, ktorí sa takémuto biznisu venujú, vedia predstaviť.
Základným pravidlom každého novinára, aj toho, ktorý nerobí investigatívu, je prijímať informácie kriticky.
Každý novinár, ktorý sa venuje či už investigatíve, alebo podobnému typu žurnalistiky, má svoje tajné zdroje. Stalo sa vám niekedy, že vás zdroj, ktorý ste považovali za dôveryhodný, oklamal takým spôsobom, že to negatívne ovplyvnilo vašu prácu?
Človek si musí všetko stále overovať. Existujú napríklad skupiny ľudí, ktoré chcú niekoho očierniť len preto, že ho nemajú radi. Novinár si musí sám zvážiť, či sú informácie pravdivé a či sú publikovateľné v takej podobe, v akej ich dostal, alebo koľko s nimi ešte musí pracovať. Nikdy to nie je tak, že vám prinesú napísaných desať viet a tie sa na druhý deň objavia v novinách napísané nekriticky. Základným pravidlom každého novinára, aj toho, ktorý nerobí investigatívu, je prijímať informácie kriticky.
Vy spomínate kritický náhľad, žurnalistická teória zase hovorí o objektivite. Dajú sa tieto dva faktory nejakým spôsobom skĺbiť? Nevylučujú sa navzájom?
Práve v tom je tá objektivita. To, že sa novinár pozrie na informáciu kriticky, ešte neznamená, že k nej bude kritický aj vo svojom texte. Ale pri prvotnom poskytnutí ju nemôže zobrať ako holý fakt. Každú informáciu musí podrobiť svojmu preskúmaniu, aby zistil, či je vhodná v tej podobe, v akej ju dostáva a čo ďalšie k nej ešte potrebuje zistiť, aby ju mohol publikovať. V tom nevidím žiaden konflikt s objektívnosťou. Práve toto je podľa mňa objektívnosť.
Objektivitu vidím skôr v tom, že napríklad nejaké noviny nedávajú väčší priestor svojim myšlienkovo spriazneným ľuďom. Lebo existujú aj názorové noviny, ktoré sa netaja tým, že inklinujú k určitému politickému alebo ekonomickému názoru, a potom aj publikujú informácie o nositeľoch takýchto názorov. Tie sú ale bežné najmä v zahraničí.
Okrem „kriminálnej“ investigatívy máme aj na Slovensku investigatívnych novinárov, ktorí sa venujú napríklad politickým záležitostiam viac do hĺbky, no potom je tu aj akási „občianska“ investigatíva, ktorá rieši napríklad prípady zneužívania detí, týrania zvierat a podobne.
Áno, bolo by ideálne, keby každá redakcia mala aspoň jedného človeka na každú takúto oblasť žurnalistiky. Ale realita je taká, že stále častejšie dochádza k nejakej špecializácii a myslím, že aj tým, že noviny sa postupne „internetizujú“, tak sa dá očakávať, že táto špecializácia bude pokračovať. Myslím si, že ľudia už vedia, kde majú hľadať kriminálne, kde politické a kde napríklad ekonomické kauzy. Predpokladám, že ľudia, ktorí sa zaujímajú o spoločenské dianie, sa dokážu v mediálnom priestore veľmi rýchlo zorientovať. Ale bolo by skvelé, keby existovali také platformy, kde by boli všetky druhy investigatívnej žurnalistiky. Avšak ako som už povedal, skôr očakávam stále väčšiu špecializáciu.
Existuje spolupráca aj medzi novinármi z konkurenčných redakcií alebo máte v tomto smere nejaké obmedzenia?
Nie, vôbec. Práve Janko Kuciak bol prvotným nositeľom tej myšlienky, že keď odhalil nejaké neprávosti, tak sa veľmi rád delil s novinárskymi kolegami, ku ktorým mal dôveru. A v tomto sme aj my chceli pokračovať. My nie sme egocentrici, že by sme si hovorili, že toto je konkurencia, nepovieme im nič. Naopak si myslím, že keď ide o niečo závažnejšie, tak je dobré, keď o tom vyjdú články vo viacerých médiách.
Takže my takéto súboje medzi sebou nezvádzame, skôr budeme vždy preferovať spoluprácu. Druhá vec je, že my nemáme za sebou žiadnu spoločnosť pôsobiacu v nejakých sférach slovenskej ekonomiky. Máme medzinárodné vydavateľstvo, ktoré je známe svojou pôsobnosťou v mnohých európskych krajinách. Aj vďaka tomu dostávame voľnosť tém. Samozrejme, nemôžeme „tliachať“ nezmysly, ale nedávajú nám žiadne usmernenia, že by sme o niekom mohli a o niekom nemohli písať.
Knihu Slovenská mafia ste venovali najmä dvom ľuďom, a to Paľovi Rýpalovi a Jánovi Kuciakovi…
Áno, no povedal by som, že v tomto prípade viac asi Paľovi Rýpalovi. A to preto, že na konci 90. rokov, keď sme viacerí prechádzali do žurnalistiky o organizovanej kriminalite, on pôsobil ako tútor mladých novinárov. Veľmi rád im pomáhal zorientovať sa, poskytoval kontakty a aj pri samotnom písaní článkov bol ochotný sa na ne pozrieť, aby po publikovaní nevznikli nejaké problémy. Myslím si, že viacerým slovenským žurnalistom pomohol. A zhruba mesiac po tom, čo zavraždili Janka Kuciaka, mal Paľo smutné výročie. Bolo to desať rokov odvtedy, čo zmizol. Dodnes nevieme, čo sa vlastne stalo v roku 2008 a čo s ním je.
Ale tým, že to bolo tak blízko tej tragickej udalosti, tak sa o ňom opäť začalo veľa hovoriť ako o ďalšom príklade novinára, ktorý mohol doplatiť na to, o čom písal. I keď v jeho prípade nie je celkom isté, aké sú dôvody jeho zmiznutia. Jednoducho, veľmi sa začalo o ňom rozprávať, ale málokto vedel o jeho práci. Tak ja som si myslel, že aj voči nemu by bolo celkom fér, nech sa ľudia pozrú na to, čo robil. Tak som dal do knihy pár príbehov, na ktoré som si spomenul, že sme na nich spolu robili, lebo práve kriminalistika bola téma, ktorej sa on venoval. Aby o ňom ľudia nepočúvali len toľko, že zmizol, že ktovie, čo s ním je a či sa to už nestalo jemu ešte desať rokov pred Kuciakom. Preto som to tam napísal, aby ľudia vedeli, kto to bol a čo robil.
Mohli by ste najmä mladším ľuďom, ktorí si prácu Paľa Rýpala nepamätajú, pripomenúť, čomu sa venoval? Dalo by sa povedať, že práve on bol akýmsi priekopníkom investigatívnej žurnalistiky na Slovensku?
Teraz je veľmi moderné hovoriť o investigatívnej žurnalistike. Ale ja vlastne neviem, či sa dá aj v súvislosti s Paľom hovoriť o nejakej investigatíve. On bol jedným z prvých novinárov, ktorí sa zaoberali organizovaným zločinom. Vtedy tomu dával priestor najmä týždenník Plus 7 dní, pre ostatné médiá to boli okrajové záležitosti. Paľo patril medzi prvých novinárov na Slovensku, ktorí uverejnili článok o tom, že černákovci môžu mať prsty v likvidácii poľského detektíva Krzysztofa Rutkowskeho. To bola prvá vražda, za ktorú ich aj súdili.
Zaoberal sa rôznymi mafiánskymi prípadmi predovšetkým na západnom Slovensku, no keďže bol z Rajca, tak mal dobré kontakty aj v žilinskom regióne. Paradoxne, ku koncu kariéry sa už ale týmto témam nevenoval, čo sa však nevylučuje s tým, že by nepracoval na nejakom prípade, o ktorom nikto iný okrem neho nevedel.
Máte nejaké informácie o tom, čomu sa v období svojho zmiznutia Paľo Rýpal venoval?
Vydával seriál, ktorý nazval Stratení ľudia. Bol o ľuďoch, ktorí sa rôznymi spôsobmi stratili. Nemuselo ísť len o násilnú smrť. Takže on bol jedným z prvých priekopníkov, ktorí pokrývali temnú stránku života spoločnosti, tých najzávažnejších vrážd na Slovensku, chodil na miesta činov. Vtedy takmer každý týždeň na Slovensku zabili nejakého mafiána.
Myslíte si, že násilná smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej pomohla k tomu, že si spoločnosť začala viac vážiť prácu investigatívnych novinárov?
Ja si myslím, že Janko Kuciak, za tých pár rokov, čo písal, dal najmä tej uvedomelejšej zložke spoločnosti veľmi jasné kauzy na stôl, kde hovoril o skutočne závažných prepojeniach a prepojeniach čudných biznisov, no verejnosťou to nebolo prijímané ako niečo veľmi vážne. Ako keby si spoločnosť začala zvykať, že keď sa valí kauza za kauzou, tak je to normálne. Boli nejakí verejní kritici, ktorí to odmietali, ale väčšina spoločnosti obrnená voči tým informáciám, lebo ich bolo veľmi veľa.
No to, že ho zavraždili, dalo tej angažovanej spoločnosti okuliare. Zrazu videli veľké výkričníky pred očami, že pozor, toto je naozaj nebezpečné. Nemyslím si, že by tá udalosť priniesla niečo pozitívne, lebo vražda nemôže nikdy nič pozitívne priniesť, ale myslím si, že sekundárne spôsobila jav, ktorý by sme možno mohli považovať za pozitívny.
Nemyslím si, že by Kuciakova smrť priniesla niečo pozitívne, lebo vražda nemôže priniesť nikdy nič pozitívne.
Ako sa tento jav podľa vás prejavil na atmosfére v spoločnosti?
Zmenil sa dôraz ľudí na to, že je potrebné odmietať takéto praktiky. Ale to nestačí, lebo príde obdobie, kedy sa spoločnosť upokojí a prídu noví „démoni“, ktorí budú chcieť túto situáciu využiť. Preto musia byť novinári ostražití a spoločnosť senzitívna, aby to rýchlo odhalila. Neverím tomu, že nastane zázračná zmena v spoločnosti, že doteraz nám to málo prekážalo a odteraz sme ostražití, stále treba toto povedomie budovať. Ale ja si myslím, že to je náš osud.
My sme do 89. žili v režime, ktorý absolútne ovládal naše životy a hovoril nám, čo si máme myslieť, takže musia nejaké generácie v tom slobodnom svete odžiť. Už teraz vidím generáciu mileniálov, ktorí už dnes sú plnohodnotne pracujúci, oni rozmýšľajú úplne ináč, úplne ináč tlačia na svoje práva. Takže nemyslím si, že je to až taká katastrofa, ale musíme byť ostražití. Keď sa ľudia veľmi upokoja, že všetko je v pohode, práve vtedy v mútnych vodách už plávajú šťuky a iné dravce, ktoré to budú chcieť zneužiť.
Mám pocit, akoby sa najmä v období po vražde Jána a Martiny na internete vyrojilo obrovské množstvo nielen konšpirátorov, ale aj rôznych internetových „trollov“. Aký na to máte názor, ako s takýmito ľuďmi komunikovať?
Oni využívajú to, že je časť ľudí, ktorí buď nechcú, alebo nevedia odhaliť pravdivosť informácie, ktorá im je podsúvaná. Lebo rozdiel medzi informáciou a konšpiráciou je v tom, že každá informácia je dohľadateľná, je potvrditeľná jej pravdivosť, zatiaľ čo pri konšpirácii zistíme už po krátkom hľadaní, že vznikla z ničoho, že nemá žiadny podklad alebo že je veľmi ľahko vyvrátiteľná.
V internetovom priestore existuje veľa skupín, ktoré začínajú odhaľovať aj týmto menej odhodlaným hľadačom pravdy, že konšpirácie sa dajú ľahko vyvracať a myslím si, že toto bude stále silnieť. Ale konšpirátori tu budú, lebo ľudia radi uveria tomu, že veď to nie je len tak, za tým niečo je. Prakticky v každej diskusii sa vyskytuje človek, ktorý tvrdí, že to nie je tak, ako je to tam napísané, ja som sa rozprával s tým a tým a celé je to úplne inak.
Čo by podľa vás pomohlo tomu, aby takýchto ľudí bolo čo najmenej?
Musí sa nájsť veľa jedincov, ktorí budú vytrvalí takýmto ľuďom vysvetľovať, že niečo je len konšpirácia. Žiaľ, internet je také médium, kde za veľmi malé náklady viete šíriť veľmi veľkému spektru ľudí aj konšpirácie. Na to už musia nájsť nejaký spôsob regulátori sociálnych sietí, ako sa dá robiť táto kontrola.
Ja si ale myslím, že to súvisí aj s vývojom. Každá doba prináša niečo také. Začalo sa to diskusiami pod internetovými článkami, ktoré sú dnes už pri spoplatňovaní obsahu veľmi obmedzené, no a už sa to prenáša všetko na sociálne siete. No a zase prevádzkovatelia sociálnych sietí budú musieť byť ostražitejší a budú musieť zvýšiť svoje náklady na odhaľovanie tohto obsahu. Síce s nejakým miernym oneskorením, ale ono to vždy príde. Nie som úplný pesimista, že konšpirácie ovládnu svet.
Konšpirácie tu budú vždy, ale najväčší boom už majú za sebou.
Takže si myslíte, že sa s týmto problémom budeme vedieť vysporiadať do budúcna…
Úplne nie. To nezmizne. Konšpirácie nás budú sprevádzať, budú tu aj o desaťtisíc rokov, ale ten boom už majú za sebou. Ľudia sa ku konšpiráciám uchyľujú najmä vtedy, keď sú v obavách, takže si myslím, že to budú v tomto smere také „návalové“ krivky.
Vy ste pracovali najskôr v televízii, potom ste prešli do agentúry, no a cez menší agentúrny spravodajský portál ste sa v roku 2015 dostali do Aktualít. Ktorá z týchto prác vám najviac vyhovovala?
Asi tá súčasná, lebo web vám dáva možnosť veľmi rýchlej reakcie, je aj responzívny, keď sa človek chce o niečom trochu viac rozpísať. Nie je obmedzovaný nejakým počtom znakov, a to mi vyhovuje.
V slovenských médiách sa začína objavovať stále viac mladých novinárov, aj v redakcii Aktualít ich máte hneď niekoľko. Myslíte si, že dnešní mladí ľudia, ktorí začínajú pracovať v médiách, to majú ľahšie v porovnaní s dobou, v ktorej ste začínali vy?
Dnes je oveľa viac médií. Za mojich čias nebolo toľko televízií, noviny boli len tie tradičné a web prakticky vôbec nebol. Ale zase je to náročnejšie tým, že majú oveľa väčšiu konkurenciu. Je oveľa širší záujem zo strany mladých ľudí vyskúšať to, takže musia byť naozaj dobrí. Čo sa ale vytráca, je akési porovnávanie spracovania závažnejšej témy. Za mojich čias sa ešte porovnávalo, kto ako danú tému spracoval.
Myslím si, že príde doba, kedy spravodajské prejavy budú riešené skôr telegraficky a médiá budú hodnotené cez nejakú svoju pridanú hodnotu, ktorú prinášajú. O to to budú mať mladí novinári ťažšie. Hoci majú viac príležitostí, budú musieť oveľa viac kriticky prijímať informácie, analyzovať, byť kreatívni a hľadať cesty k tomu, čo bude zaujímať recipientov. Aby to stále nebolo len vyrábanie bombastických titulkov s prázdnym obsahom, aby dokázali nájsť tú mieru, že to, čo vytvoria, bude aj čitateľsky atraktívne, aj spoločensky závažné.
Fenoménom mediálneho priestoru nielen na Slovensku sú v poslednej dobe podcasty. Aj v Aktualitách máte štvorčlenný podcastový tím, ktorý tvorí dva podcasty každý pracovný deň. Nerozmýšľali ste, že by ste doň prispievali napríklad historkami zo súdnych pojednávaní?
Ja som okrem iného aj zástupca šéfredaktora, čo obnáša i organizovanie života reportérskej skupiny mimo investigatívneho tímu. Myslím, že by to možno bolo na úkor kvality. My chodíme do podcastov, pokiaľ je to o témach, o ktorých píšeme. Navyše, teraz som písal aj tú knihu, čo mi tiež zobralo nejaký čas aj sily. Na podcasty musí byť človek tiež dobre hlasovo vybavený. Podľa môjho názoru máme u nás v tomto smere špičku. Slovenský rozhlas pod hlavičkou RTVS týchto ľudí nechcel, pričom všetci štyria tam pôsobili. Ale my sme za nich vďační.
V posledných rokoch napísal knihu Marek Vagovič, ako kolektív reportérov ste napísali knihu o Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, teraz vyšla vaša kniha o mafii. Chystá vydavateľstvo, pod ktoré patria Aktuality, nejaké ďalšie projekty?
Marek Vagovič napísal knihu pod iným vydavateľstvom a dal to dokopy s jedným grafickým štúdiom z Trnavy, ktoré teraz aj pre mňa robilo grafické úpravy. My sme napísali Umlčaných, no a teraz moju knihu. Takže áno, je vysoko pravdepodobné, že v tom budeme pokračovať. Ale zatiaľ sa k tomu nechcem bližšie vyjadrovať.
V roku 2020 Slovensko čakajú nielen parlamentné voľby, ale napríklad aj výber nového generálneho prokurátora. Ako sa vy pozeráte na rok, ktorý nás čaká? Ako bude Slovensko vyzerať na konci roka 2020?
Alfa a omega sú februárové parlamentné voľby. Nielen kvôli tomu, či vyhrá súčasná koalícia, alebo opozícia, ale aj kvôli tomu, či ten výsledok umožní rozbeh zmien, na ktoré od toho februára 2018 čakáme. Čakáme na to, kým táto koalícia dovládne. Lebo ja z nej nemám pocit, že by sa venovala nejakej zásadnej zmene v smerovaní štátu, viac-menej len „hasila požiare“, ktoré po tej tragédii vyplávali na povrch. Takže toto je podľa mňa dôležité – či výsledok prinesie zásadný posun v dosadzovaní aktívnych profesionálov do kľúčových pozícií.
Dúfam, že nebudeme niekoľko mesiacov vajatať, kto s kým by spravil vládu a že sa chod spoločnosti nezastaví. Skôr očakávam, že ľudia, ktorí dostanú do rúk moc, veľmi rýchlo pochopia, že tento štát potrebuje pokročiť, že vyčkávania od februára 2018 už bolo dosť a že sa to rozbehne. Ak by sme mali potom trištvrte roka rozmýšľať len nad tým, ako odstaviť politických pravicových extrémistov od možnosti chytiť sa moci, to by som považoval za ten najhorší možný výsledok.
