Učia nás, že inteligencia rovná sa vedomosti. Ale tiež je známe, že zdravý rozum sa rovná inteligencii. Kde je potom pes zakopaný?
Stačí vysypať vedomosti z encyklopédie a myslieť len na dobre mienené rady našich rodičov a prarodičov? Staneme sa tými pracovitými, ako včielka robotnými ľuďmi. Nemožno zabudnúť, že pri troche šťastia snáď do dôchodku splatíme hypotéku.
Rada v podstate znie: „Uč sa, inak budeš mať zlú prácu.“ Musíš sa učiť takto a toto! A nikoho netrápi, že v závere sú jednotky len zbierkou v žiackej knižke. Málokedy sú odrazom reálnej hodnoty. Skôr sa zbierajú, ako motýle do zapadnutej a prachom uležanej vitrínky, pretože znamenajú dobre mienenú radu, ktorá dávno prestala tikať na správnu dobu. Je síce mienená dobre, ale je naozaj vhodná pre každého bez výnimky? Nechcem tým povedať, že vedomosti sú nanič, to vôbec nie. Kde nastáva chyba a kedy ju konečne uvidia všetci?
Veľakrát sme ako malí počuli tú známu frázičku: „Ako bude v škole dobre…,“ po rokoch zasa odbrnká v trošku inom znení, no v podstate sa repertoár nemení: „Ako bolo v škole dobre…“ V realite skôr vidieť, ako sa prváčikovia hrnú do školských lavíc, napriek tomu ich eufória po pár týždňoch opustí. Nejde o nič prirodzené a už vôbec nie správne. Zrútia sa i detské ilúzie skôr, ako si postavia domček z plastelíny?
Situácia v slovenskom školstve je už dlhé desiatky rokov nezmenená. Systém zostáva v starých zaostalých koľajach, ktoré sa síce javia ako isté, no v skutočnosti vlak mešká pri každej zástavke bez výnimky ospravedlnenia. Medze zostávajú nezmenené, takmer nás prestalo desiť, že sa rovnaká rozprávka opakuje a opakuje, monotónne prednáša, pretože slová púšťame jedným ucho dnu a druhým von. Učivo si pamätáme do dňa písomky, a to, že v žiakoch nezostáva ani mäkké ň, netrápi tobôž nikoho.
Rozvíjanie kreativity na základných a stredných školách v rámci Slovenska možno považovať za minimálne. Výučba predmetov prebieha v zadefinovaných smerniciach, pričom rozvíjacia činnosť v nich je veľmi kritická. Nie je na nulovej hodnote, ale potápa sa pod hladinu rýchlejšie, ako ide na odbyt múka. Kreativita je stroho vnímaná v limitoch predmetov ako výtvarná a hudobná výchova. Tieto dve hodiny za týždeň sú len akýmsi pozlátkom na prázdnej bonboniére. Za ten čas, prehnane povedané, sa dieťa nestihne naučiť ani Kohútika jarabého. Dôležité je prepracovať koncepcie výučby bežných predmetov interaktívnym spôsobom, ktorý bude žiakov viac napĺňať a zaujímať. Systém výučby je veľmi strohý, prichádza k ustáleným spôsobom učenia v medziach, ktoré nie sú vhodné pre všetky typy osobností. Na základe toho nie sú deti schopné plne prejaviť svoj potenciál.
Politici sa nebáli túto zmenu dať do svojich programov. No nemáme sa skôr obávať toho my, bežní smrteľníci, že sa stavia vzdušný zámok v oblakoch? A keď spadnú prvé kvapky, každý sa skryje pod svoju striešku? Nemožno im to zazlievať dopredu, možno predsa príde na hádzanie kameňom a nie hrachom. Zatiaľ čo strana Borisa Kollára ide do problému takpovediac po hlave, v tomto bode udiera na strunku kompetentným – zvýšenie učiteľských platov bez úkoru demonštrácie bolo dlhoočakávaným dezertom.
No problém, ktorý ide priamo po podstate a je v prípade školstva prínosný, prestiera na stôl práve strana OĽaNO. Zaoberajú sa najmä dvomi zručnosťami, ktoré sú kľúčové. Prioritne ide o kreativitu a kritické myslenie, označujúce ako zručnosti 21. storočia. Tvrdia, že školy sú v tomto smere skôr kontraproduktívne a kreativitu ubíjajú. Matovičovo hnutie poukazuje na problém, ktorý je najdôležitejší v zmysle zmeny, ktorú školstvo potrebuje. Neobšmietajú sa len o akési záujmové záležitosti. Musí sa im nechať tiež to, že nemiešajú hrušky s jablkami, ako je to s platovou ekonomikou vo vyššie uvedenom prípade.
Nízku kvalitu obsahu vzdelávania zmieňujú aj kiskovci. Poukazujú na potrebu rozvoja kritického myslenia, mediálnej gramotnosti, komunikatívnosti a tvorivosti. Ide síce o pekný balík, ale ako sa hovorí, z peknej misy sa nenaješ.
Kreativitu je potrebné vpustiť do našich bežných životov. Pokiaľ tak neurobíme v školstve, kde inde začať? Veľa mladých ľudí formuje svoju osobnosť práve v školských laviciach. Systém potrebuje okresať vo viacerých rovinách, potenciál nevzbĺkne bez pričinenia. Zmena sa dostaví, pokiaľ sa vyvinie úsilie napredovať a nezostane len pri sľuboch.
