Vždy usmiata „sympaťáčka“ bola v rokoch 2006 až 2008 šéfredaktorkou atteliéru. Nerada píše suché správy či tvrdú investigatívu. Obľubuje články, pri ktorých sa môže realizovať. KATARÍNA ROSINOVÁ (28), absolventka Fakulty masmediálnej komunikácie, si zaspomínala na staré časy v atteliéri.
Za jej čias časopis zaznamenal najväčší pokrok v oblasti dizajnu. Nová tlačiareň a nová krv v radoch grafikov dodali školskému plátku sviežejší a farebnejší look. Ako sama hovorí, keď začínala, atteliér bol len taký samizdat. Kde nič, tu nič. Zopár bezfarebných prefotených listov papiera. Nevábny výzor však kvalitu článkov neovplyvnil. Pre Katku boli školské časy školou života a aj vďaka časopisu odštartovala kariéru úspešnej novinárky. Rodená Trnavčanka momentálne pracuje pre magazín EMMA. Jej snom je vydať knihu.
Kde sa v tebe vzala predstava, že keď budeš veľká, budeš novinárka?
Už od malička som chcela byť spisovateľkou. Ako šesťročná som skladala básničky a snívala o tom, že raz vydám knihu. Odtiaľ to už bolo len na skok k novinárčine.
Masmediálka bola teda racionálnou voľbou?
Študovala som na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave. Prišla tam skupinka mladých ľudí a propagovali masmediálku. Bola to relatívne nová škola. No z ich opisov mi prišlo, že to tam musí byť strašne cool. Jedna z prihlášok teda smerovala na Fakultu masmediálnej komunikácie. Vyberala som si ešte medzi školami pedagogického a ekonomického zamerania. Masmediálka sa mi páčila najviac a okrem toho, som z Trnavy, cestovať sa mi nechcelo. Vyzeralo to, že UCMka bude super.
A bola?
Áno, svoj výber som nikdy neľutovala. V škole som spoznala skvelých ľudí, ktorí mi veľa dali.
Ako si sa dostala do atteliéru?
Ako väčšina ľudí. V druhom ročníku sme si mohli vybrať medzi povinne voliteľnými predmetmi. Zapísala som sa na mediálny ateliér-print a na prvom stretnutí som bola milo šokovaná, že práve pod týmto názvom sa ukrýva školský časopis.
Ako vtedy atteliér vyzeral?
Vtedy to bol ešte taký samizdat. Zopár čiernobielych prekopírovaných papierov. Nevyzeral najlákavejšie, no články boli dobré. Vždy bol oň záujem, no ťažko sa dal zohnať. Bol to prakticky nedostatkový tovar.
Kto dával atteliér dokopy?
Bolo nás tam veľmi málo. Skupina zložená z pár ľudí. Veľa študentov sa tam nehlásilo. Bola tam príjemná komorná atmosféra. Všetci sme sa vzájomne dobre poznali, fajn sa nám spolupracovalo. V redakcii sme trávili každú voľnú chvíľu, bol to náš druhý domov.
V Emme som čakala samé dámy s kabelkami od Louisa Vuittona , čo si lakujú nechty celé dni. Sú to však normálne baby z mäsa a kostí, čo platia hypotéky, občas chodia po sekáčoch a nosia si z domu obedy.
O čom si písala najradšej?
Vždy ma bavili rozhovory. Zo začiatku som však nerobila veľké témy. To bola pocta šéfredaktora a skúsenejších kolegov. Až keď som sa v treťom ročníku stala šéfredaktorkou, mala som za úlohu priniesť rozhovor s vtedajším riaditeľom Markízy, Václavom Mikom.
Prvý veľký rozhovor? Ako to prebiehalo?
Bola som tam aj s kolegyňou. Bral nás na ľahkú váhu. Asi sme mu neprišli ako seriózne novinárky. No neskôr sám uznal, že sme mu dávali dosť zákerné otázky. Vtedy z neho vyliezlo, že Markíza plánuje kúpiť Superstar, ktorú dovtedy vysielala STV-čka. Takže sme možno ako prvé získali takúto horúcu informáciu. Ďalším mojim respondentom bol Fedor Flašík. Tiež sme za ním išli dve. Chceli sme „zamachrovať“, a tak sme sa rozhodli zaplatiť účet za kávu. Strašne sa bavil, že či sme v poriadku, keď chceme pozývať niekoho ako je on.
Ako si sa dostala k pozícii šéfredaktorky?
Bola som tam najdlhšie z tých najmladších, tak som túto pozíciu takpovediac zdedila. Nie som typ človeka, ktorý by rád rozkazoval ostatným. Najprv som sa toho bála, no povedala som si prečo nie.
V atteliéri si sa nepochybne veľa naučila.
Pracovať som začala už počas školy. Popri typických študentských brigádach vo fastfoode či kaviarni som si našla povinnú prax v regionálnych novinách. Zapáčilo sa mi to, a tak som im občas prispievala. Vo štvrtom ročníku som pracovala v TA3. Podieľala som sa na spravovaní ich webu. V tom období som mala prakticky dve práce plus atteliér. Často som spávala štyri hodiny denne. Na učenie mi veľa času neostávalo. Bolo to dosť hektické obdobie, neviem, ako som to zvládala.
Kam smerovali tvoje kroky po škole?
Hneď po skončení štúdia som si našla robotu v tlačovej agentúre SITA, nemala som ani prázdniny. Tam som strávila dva roky. Potom som sa nejakou zhodou náhod dostala cez kamarátku z atteliéru do Trnavského hlasu. Vlastne, celý môj život je jedna veľká zhoda šťastných náhod. Možno to znie ako obyčajné regionálky, redakcia však bola na vysokej úrovni a veľa mi to dalo. Robila som tam publicistiku, takže som sa mohla realizovať. Tieto noviny zanikli, čo však malo aj pozitívnu stránku. Posunula som sa ďalej.
Ďalej?
Na odporučenie bývalej kolegyne som sa dostala do magazínu EMMA. Nikdy ma nelákali elektronické médiá a z toho, čo je momentálne na trhu, je mi tento štýl žurnalistiky asi najbližší. Ťažká investigatíva nie je pre mňa, pretože nemám rada stres. V Emme sa môžem realizovať. Píšem najmä skutočné príbehy a moje obľúbené rozhovory. Rada spoznávam ľudí.
Zmenila ťa práca pre módny magazín?
Išla som tam s istými obavami. Čakala som samé dámy s kabelkami od Louisa Vuittona, čo si lakujú nechty celé dni. Sú to však normálne baby z mäsa a kostí, čo platia hypotéky, občas chodia po sekáčoch a nosia si z domu obedy. Myslím, že ma to nezmenilo, no viac sa orientujem vo svete módy a showbiznisu. Stále som najšťastnejšia, keď môžem zabuchnúť dvere kancelárie a ísť niekam do prírody.
Čo v budúcnosti? Bude kniha?
Je to môj sen. Od detstva ma táto predstava drží. Napísať nejaké väčšie dielo, niečo po sebe zanechať. No zatiaľ nemám dosť materiálov v podobe zážitkov či životných skúseností. Chcela by som, aby to bolo niečo viac, ako len obyčajný „paperbackový“ román. Možno raz na materskej, keď bude pokoj…
Chystáš sa na materskú?
Zatiaľ nie. Som slobodná, bezdetná. No šťastne zadaná.
PROFIL
V rokoch 1995 – 2003 študovala na osemročnom Gymnáziu Jána Hollého v Trnave. 2003 – 2008 bola študentkou Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Počas štúdia pracovala pre MY-Trnavské noviny, televíziu TA3 ako webeditorka. Po škole sa stala spravodajkyňou tlačovej agentúry SITA a neskôr redaktorkou v týždenníku Trnavský hlas. V súčasnosti je redaktorkou mesačníka EMMA. V apríli 2012 získala výročnú cenu Fakulty masmediálnej komunikácie UCM Granátové jablko. V januári 2012 získala druhé miesto v kategórii beletristické žánre v Novinárskej súťaži SSN. A počas pôsobenia v atteliéri získala ocenenie v súťaži mladých novinárov Štúrovo pero (2007 a 2008).
Text: Júlia Kampfová
