K fotografii ho postrčila náhoda
Michal Burza je nadaný fotograf, ktorý už v mladom veku dokázal v oblasti reportážnej fotografie toľko, koľko by inému trvalo aj viacero dekád. Fotka je jeho záľuba a zároveň si ňou zarába na živobytie. Pred niekoľkými rokmi by však určite nepovedal, že z neho bude úspešný reportážny fotograf. V Brne totiž študoval aplikovanú informatiku. Počas Bratislavských jazzových dní mu hudobník Marián Jaslovský požičal svoj kompakt, s ktorým Michal nafotil pár záberov pod pódiom. Tie boli natoľko dobré, že ich uverejnil denník SME. „Medzitým som zistil, že informatika nie je to, čo by som chcel študovať. Spomenul som si na fotografiu a v lete som si išiel zarobiť do Anglicka na svoj prvý foťák,“ spomína na svoje fotografické začiatky. Ani nie po pol roku, čo sa Michal venoval fotke, sa mu naskytla príležitosť stať sa fotografom Ministerstva obrany SR. „Aj keď som vtedy fotil iba chvíľu, mal som drzosť vyskúšať si túto prácu a vďaka tomu som tam, kde som dnes.“

Na „fronte“
afgan_00003
V roku 2005 Mišo nastúpil na Ministerstvo obrany, kde zotrval do roku 2006, teda do zmeny garnitúry. Do Michalovej náplne práce určite nemalo patriť fotenie misií, no bol to práve on, kto sa snažil presvedčiť vedenie, aby mu nakúpilo potrebnú techniku a mohol vyraziť do krajín, kde pôsobili slovenské ozbrojené sily. Na mieste je otázka, či nemal strach vycestovať do destinácií, ktoré boli poznačené vojnovými konfliktami. „Vôbec som sa nebál ísť do Iraku, či Afganistanu, práve naopak, tešil som sa. Veď každý fotograf sa chce stať vojnovým fotografom. V takejto situácii som sa snažil veriť ľuďom, s ktorými som tam bol.“ Michal tak sprevádzal našich vojakov na misiách na Cypre, v Afganistane, v Iraku, či v Golanských výšinách a Kosove. S fotením vojenských misií prichádza aj mnoho zážitkov a skúseností. Napríklad misia na Cypre mala pre Michala veľa protipólov. Na jednej strane krajina, ktorá bola mierovou oblasťou a nič sa v nej nedialo, keďže medzi Gréckom a Tureckom už nebol žiadny konflikt. Na druhej strane si Michal užil neustále kontroly a nemohol sa sám nikam pohnúť. „Dokonca som musel nosiť uniformu a pridelili mi hodnosť majora,“ vysvetľuje Michal. Absolútny kontrast oproti Cypru bol Afganistan. „Tu som sa mohol pohybovať voľne a nebol som nonstop monitorovaný.“ Michal tu fotil napríklad v amputačnom centre, kde vznikli veľmi silné obrázky.
afgan_00025
„Na ulici ma bavili momenty šťastia, ktoré nie sú medzi vojakmi a vo vojnovom konflikte tak bežné.“ V niektorých misiách sa Michalovi napríklad naskytla príležitosť spolupracovať s dvomi skvelými vojnovými spravodajcami s Marekom Vítkom a Martinom Rajcom. „V Iraku som pocítil aj najväčšie bezpečnostné riziko, ktoré bolo pravdupovediac na každom kroku. Ja som zo začiatku nevedel pochopiť, prečo.“ Určite najsilnejšou misiou, aj keď nie vizuálne zaujímavou, ktorú Michal absolvoval, bola misia v Kosove, odkiaľ sa časť našich vojakov už nevrátila. Zahynuli pri leteckom nešťastí v Hejcoch.

Medzi vojakmi
Najnáročnejšie nadviazanie vzťahu fotograf – vojak bolo pre Michala v Iraku. „Po príchode do tábora veliteľ zvolal päťdesiat vojakov a opýtal sa ich, ktorý z nich sa nenechá vyfotiť. Všetci päťdesiati zdvihli ruku. Mali sme obavy, koho budeme tri týždne, ktoré sme tam mali stráviť, fotiť. Snažili sme sa im preto ukázať, že aj my sme obyčajní chalani a asi po týždni sme sa skamarátili a vojaci nám sami od seba ukázali, čo by sme mohli odfotiť.“ Vojaci v Afganistane však boli oveľa príjemnejší. „Sympatické bolo, že si kúpili asi desať počítačov a po sieti hrali Counter Strike,“ s úsmevom hovorí Michal. A ako to bolo s domorodými obyvateľmi? Michal radí, že najlepšie je zabezpečiť si fixera – tlmočníka a sprievodcu, ktorý danú oblasť dobre pozná. „Ľudia sa na nás skôr usmievali ako mračili,“ priznáva Michal a zároveň s úsmevom spomína na zážitok z Iraku, kde ich v púšti zastavili ľudia a pýtali si vodu. Odmietli coca-colu, ale naopak vyžadovali pepsi. Michal tvrdí, že možnosť fotografovať misie by určite prijal ešte raz. „Išiel by som veľmi rád, no s dnešnými skúsenosťami, samozrejme,“ priznáva. „Vojnové zábery sú odlišné od iných fotiek a to v tom, že majú zmysel. Ja som rád, keď má fotka určitý „message“, môže niekomu pomôcť a je výpoveďou doby,“ dopĺňa Michal.
irak_7535

Štyri roky v SITE
Po odchode z Ministerstva obrany SR sa Michal zamestnal v SITE. „V agentúre SITA som robil aj preto, lebo som sa chcel dostať všade. Moje fotky boli uverejnené na rôznych weboch, v denníkoch, či týždenníkoch.“ Práca fotografa v spravodajskej agentúre sa na prvý pohľad zdá stresujúca a náročná, keďže agentúra nie je iba zberňou správ, ale aj fotiek. „Denne som sa pohyboval medzi dvomi –tromi foteniami. Jedno fotenie trvalo približne hodinu a zahŕňalo v sebe aj výber, rýchlu úpravu fotiek a napísanie popisiek.“ Ako je možné vybrať z kvanta nafotených obrázkov tie správne? „Zo začiatku prebiehal medzi nami fotografmi a vydávajúcimi veľký boj. Minimom boli tri fotky, a selektoval som napríklad len kľúčové osobnosti alebo okamihy. Ku niektorým obrázkom sme mali aj vopred vymyslené popisky. My sme však chceli zverejňovať väčšie množstvo fotiek, pretože už v roku 2006 sa objavil trend online galérií. To sa nakoniec aj podarilo.“ Pozitívom spravodajských fotografov na Slovenku je ich spolupráca. To potvrdil aj Michal: „Na Slovensku neexistuje tvrdá konkurencia v spravodajskej práci.“ Všetci, ktorí pracujú v tejto brandži si navzájom pomáhajú a sú dokonca aj kamarátmi. Michal tiež postrehol, že v poslednom čase si pomáhajú aj televízie.
bana_00013

Zmeškaná Sitina, prepásnutý Rosztock
Počas obdobia stráveného v agentúre Michal zažil nespočetne veľa zaujímavých zážitkov. Humorne ladené bolo fotenie dňa otvorených dverí v tuneli Sitina. Michal sa v deň fotenia do tunela nedostavil, takže mu hrozil v agentúre problém. Nechcel sa však vzdať záberov, preto zašiel do tunela na druhý deň, v nedeľu. Vrátnikovi vysvetlil, že deň otvorených dverí by mal prebiehať dva dni, a že nechápe, kde sú ostatní novinári. Vrátnik Michala do tunela vpustil a vznikli z toho veľmi vydarené zábery, ktoré sa dosť používali. „Niekedy sa treba tváriť suverénne,“ dodáva Michal. Iný príbeh sa týka Summitu G8 v Rozstoku. Mišo a jeho pár kolegov presvedčili šéfov, aby ich pustili na Summit G8. Na vlastné náklady si prenajali auto a chceli sledovať amerického prezidenta Baracka Obamu. Ten sa mal nachádzať v Prahe. Kým však docestovali do Prahy, demonštrácie sa skončili a presunuli sa do Rozstocku. Preprava do Nemecka bola príliš dlhá a keď sa dostavili na miesto, bolo takmer po všetkom. „Naučili sme sa tu veľa nových vecí, takže to bola koniec koncov vďačná cesta.“ Do Michalovej zbierky tiež patrí fotenie festivalov Hodokvas, Bratislavské jazzové dni, či Pohoda. Posledný spomenutý festival fotil aj v roku 2009, kedy sa tam odohrala tragédia, ktorá zapríčinila smrť dvoch ľudí. Mnohí odsudzujú fotografovanie takýchto momentov, Michal má opačný názor. „Fotografi musia fotiť, pretože ich úlohou je odovzdať posolstvo.“ Michal si počas pôsobenia v SITE poriadne pocestoval. Fotil na MS vo futbale v JAR, či zemetrasenie v L´Acquilla.
ms-ulica-15

S foťákom v bulvári
Michal od roku 2010 pracuje v Novom čase a momentálne je vedúcim obrazového oddelenia tohto denníka. Má pod sebou šiestich fotografov v Bratislave, dvoch v regiónoch, jedného paparazziho a dve archivárky. Neskĺzol tak trocha do papparazzi fotiek? „Papparazzoval som samozrejme už aj ja. Napríklad v čase, keď zatkli Karola Mella v Poľsku. Ja som išiel vyfotiť jeho milenku herečku Zuzanu Marošovú, ktorá stále žila v jeho sídle.“ Podľa Miša je papparazzovanie náročné. Nevyžaduje si iba technické vybavenie a auto, ale aj pohyblivú pracovnú dobu. „Papparazzi snímka je viac o poľovníctve, než o fotke,“ konštatuje Michal a dodáva: „Na Slovensku sa nerobí až taký tvrdý bulvár ako v zahraničí.“ Aké pozitíva prináša práca v najčítanejšom denníku na Slovensku? „V Novom čase máme exluzívne informácie.“ Napríklad Michal bol prvý pri zatýkaní Piťa a jeho zábery boli prvé na internete a zdrojované inými periodikami.

Kráľovská svadba a fotogenický Fico
Aj Nový čas Michalovi otvoril dvere do sveta. V Maďarsku fotil katastrofu, kde zabíjalo toxické bahno. Michal tam prišiel tri dni po katastrofe, ale obrazy nešťastia ho zaujali natoľko, že po ôsmich mesiacoch sa na miesto tragédie vrátil a nafotil ďalšiu sériu fotiek. Na kráľovskú svadbu v Londýne Mišo nespomína pozitívne. Negatívny zážitok sa snažil premietnuť aj do svojich fotiek. „Akreditácie pre novinárov a fotografov boli rozdelené na jednotlivé body programu a boli spoplatnené. Napríklad bozk novomanželov stál 1660 libier, preto som si privstal ráno o štvrtej a predral som sa cez davy ľudí, aby som fotku získal.“ Ako každý spravodajca má Michal skúsenosť s fotografovaním politikov. Aj on vníma zmenu správania Róberta Fica voči novinárom. „Ihneď po voľbách bol oveľa komunikatívnejší, zhovorčivejší a príjemnejší. Musím tiež povedať, že je to fotogenický zjav.“ Vo fotografickej komunikácii s politikmi by však uvítal viac priestoru pre tvorbu fotiek. Páči sa mu, že napríklad v USA môže fotograf stráviť aj celý týždeň s Obamom. Tak vzniknú oveľa otvorenejšie snímky.

Študent vs. profesionál
Michal sa po ukončení štúdia informatiky vysokej školy nevzdal. Momentálne študuje na Fakulte masmediálnej komunikácie. Sám tvrdí, že štatút profesionála je iba kolónka, neznamená, že je lepší ako niekto iný. Rozdiel je len v tom, že sa tým živí. Mladý fotograf by sa určite jedného dňa chcel posunúť na akademickú pôdu a venovať sa projektom. Nevylučuje ani prácu pre spoločensko- politický týždenník. A čo by poradil začínajúcim fotografom? „Foťte veci, ktoré sú zaujímavé podľa vás a nie podľa spoločnosti.“