Za rast fúzov či strihanie vlasov im hrozí vylúčenie z komunity. Žijú Amiši aj na Slovensku? O tejto skupine ľudí sme sa rozprávali s etnologičkou Martou Botikovou, ktorá pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave na Katedre etnológie a muzeológie.
Celý svet bojuje s pandémiou COVID-19 už viac ako rok a svetlo na konci tunela v podobe jej prekonania je stále v nedohľadne. Iskra nádeje vznikla vďaka farmaceutickým firmám, ktoré priniesli na trh vakcínu. S riešením však vyšlo na povrch aj mnoho problémov a nedorozumení. Na Slovensku máme patálie s logistikou, nedostatkom striekačiek a panuje chaos v očkovacom poradovníku.
Nie sme ani zďaleka jediní, kto má s riešením pandémie ťažkosti. V našej informáciami presýtenej spoločnosti si o vakcínach alebo testoch vieme zistiť takmer čokoľvek. Na svete existujú skupiny, ktoré sa vyhýbajú digitálnemu svetu a sú odstrihnutí od modernej civilizácie. Jedným z príkladov takéhoto typu spoločenstva sú Amiši.
Žili aj na Slovensku?
Vznik tohto kresťanského spoločenstva datujeme do druhej polovice 17. storočia, konkrétne do oblasti Švajčiarska a južného Nemecka. V tom čase v Európe zúrili náboženské konflikty a vznikalo mnoho protestantských spolkov. Tie, ktoré najviac predurčili vznik Amišov, boli Mennoniti.
Mennoniti boli pomenovaní podľa ich lídra, Holanďana Menna Simmonsa. Ten nesúhlasil s krstom novorodeniatok a hlásal potrebu krstenia dospelých jedincov. Zároveň bol zarytým pacifistom. Mennoniti sa na rozdiel od Amišov rozčlenili na európsku a americkú časť. Profesorka Botiková spomína na svoju priamu skúsenosť s členmi komunity: „V samoobsluhe som si všimla matku s dvomi dcérami. Bolo vidno, že tie šatôčky použilo už niekoľko generácií.“ O ochote len k minimálnym zmenám svedčí aj výrok kolegu Botikovej počas jej návštevy štátu Virginia: „Nič sa nezmenilo, len vymenili čierne koče za čierne autá.“
Habáni zanikli, pretože medzi seba prijali cudzích. Amiši túto chybu nechcú zopakovať.
Práve neskorší líder skupiny Mennonitov Jakob Amman je považovaný za zakladateľa amišskej kultúry. On stál na čele skupiny, ktorá na začiatku 18. storočia pre nehostinné podmienky v Európe odcestovala do Severnej Ameriky do štátu Pensylvánia.
Skupina Mennonitov – tzv. Habánov – časť svojej existencie prežila aj na území dnešného Slovenska. Sú známi svojím keramickým či hrnčiarskym majstrovstvom. U nás zotrvali zhruba tri storočia (16. – 19. st.). „Používali len štyri farby. Modrú, zelenú, žltú a mangánovo fialovú. Ich výrobky vynikali jednoduchosťou a čistotou,“ spomína etnologička. Tí, ktorí na našom území ostali, sa museli asimilovať a tí, ktorí odcestovali do zahraničia, zakotvili buď v Rusku, alebo až v Severnej Amerike, kde sa pre podobný životný štýl pripojili ku komunite Amišov.
V počte zhruba 200-tisíc sú roztrúsení v amerických štátoch Ohio, Pensylvánia, Indiana, ale aj v Michigane, Iowe či kanadskom Ontáriu. Niektorí sa presídlili do strednej Ameriky, kde si v Belize založili osadu San Ignacio. Ich zdrojom informácií sú nimi tvorené noviny – The Budget. Vznikli v roku 1890 a sú tlačené v meste Sugarcreek v štáte Ohio. Cestujú prevažne na konských povozoch alebo bicykloch. Rôzne amišské komunity sa zvyknú odlišovať práve farbou týchto záprahov. Autá alebo hromadnú dopravu využívajú len vo výnimočných prípadoch.
Rodinný spôsob života podľa tradícií
Amišov podľa ich špecifického štýlu obliekania spoznáme veľmi jednoducho. Ženy nosia jednoduché jednofarebné dlhé šaty s bielou alebo čiernou zásterou. Pokrývku hlavy tvorí trojuholníková šatka. Pre mužov sú typické tmavé nohavice, tmavá vesta, košeľa a klobúk – v lete svetlý, v zime tmavý. Vždy majú obuté ťažké kožené topánky, nezáleží na tom, či je tropické leto alebo tuhá zima.
Podľa nich elektrinou prichádza diabol.
Sobášiť sa môžu iba medzi sebou, inak sú zo spoločenstva vylúčení. Bežne majú rodiny aj viac ako 6 detí. Síce je po svadbe dlhá brada pre mužov bežným zjavom, zapustenie fúzov je zakázané. Ženy si zase nesmú strihať vlasy a ani nosiť akékoľvek šperky. Keďže Amiši sú potomkami iba niekoľkých stoviek pôvodných prisťahovalcov, genetické poruchy nie sú ničím výnimočným. Ich vzhľad kopíruje chudobnú európsku vrstvu zo 17. storočia. Zároveň odzrkadľuje ich rešpekt voči tradíciám a neochotu k akýmkoľvek zmenám.
Amiši odmietajú elektrinu a ich fotografovanie je zakázané
Komunity sú rozdelené na dve skupiny – Nového a Starého poriadku (New and Old Order). Rozdiel je v prísnosti dodržiavania pravidiel, ktoré obmedzujú používanie elektriny a kontakt s vonkajším svetom. Nový poriadok je benevolentnejší. Hlavou rodiny je vždy muž a na čele komunity je zvyčajne kazateľ. Rodinný život je veľmi dôležitý, a aj preto sa snažia izolovať od vonkajšieho sveta. Botiková tu vidí spojitosť s Habánmi: „Habáni zanikli, pretože medzi seba prijali cudzích. Amiši túto chybu nechcú zopakovať.“
Využívanie elektriny je obmedzené na úplné minimum. Deje sa tak z dôvodu možného pokušenia výdobytkov modernej spoločnosti, ktoré by narušili rodinnú stabilitu a harmóniu. „Podľa nich elektrinou prichádza diabol. No na druhú stranu si povedzme, že plný internet hoaxov je naozaj nebezpečným nástrojom,“ dodala Botiková. Členovia Nového poriadku môžu používať čiastočne elektrinu, vlastniť auto či telefón. Zakázané je aj ich fotografovanie. Amiši veria, že fotografie sú v rozpore s biblickým učením o zákaze podobizní, ako sa to píše v knihe Exodus. Okrem toho sú presvedčení, že fotografie sú primárnym zdrojom pýchy a samoľúbosti.
Svojpomocné vzdelanie nasledované farmárčením
Amiši nechodia do bežných škôl. Vzdelávajú sa do ôsmeho ročníka vo svojich komunitách. Zameriavajú sa na čítanie, písanie, matematiku, náboženstvo, základy farmárčenia a práce v domácnosti. Stredná škola u nich neexistuje. Mnohí študenti po dokončení základnej školy dosahujú lepšie výsledky ako väčšina amerických detí z verejných škôl.
V šestnástich až osemnástich rokoch sa Amiši vyberú do sveta okúsiť, aké to je žiť v modernej spoločnosti. Toto obdobie volajú rumspringa – behať vôkol. Potom sa môžu rozhodnúť, či chcú byť súčasťou svojej cirkvi, alebo chcú odísť. Väčšina z nich sa vracia a nechá sa pokrstiť.
Spoliehajú sa na to, že život, čas, Pán Boh, niekto ich problémy vyrieši.
Po krste sa ich život prehupne do pracovnej fázy. Sú výborní farmári a v tejto súvislosti etnologička Botiková spomína predsa len nejakú spoluprácu s vonkajším svetom: „Miestni obyvatelia mimo komunít s obľubou využívajú ich poľnohospodárske výrobky, pretože nevyužívajú pesticídy a úroda je veľmi zdravá.“ Keďže je poľnohospodárstvo v ostatnom čase v útlme a aj finančné náklady narastajú, mladí Amiši často pracujú v reštauráciách alebo továrňach neďaleko svojich komunít. Niektoré skupiny žijú z turistického ruchu.
Poučia sa z vlastných chýb?
Pre uzavretosť týchto komunít je aj COVID-19 veľkou neznámou. Ústredný dištrikt ministerstva zdravotníctva v Michigane si tak dal za úlohu informovať ich o dôležitosti vakcinácie. Nechcú totiž, aby sa opakoval prípad, keď pre odmietanie očkovacej látky prepukla v komunitách detská obrna.
Podmienky prevencie boli veľmi podobné. Umývanie rúk či vyhýbanie sa veľkým skupinám ľudí. Ďalšiu podobnosť môžeme nájsť v špecifickosti ohrozenia určitej skupiny obyvateľstva. Avšak kým momentálne ohrozenou skupinou sú seniori, v minulosti to boli deti.
Rok po tom, čo sa v Pensylvánii nevyskytli žiadne prípady detskej obrny, sa v roku 1979 objavili v amišských komunitách. Po dlhom presviedčaní, keďže sú veľmi tvrdohlaví, sa nechali zaočkovať všetky komunity, no dovtedy zomreli už desiatky detí. O zanedbávaní základnej zdravotnej starostlivosti a dôvere vo vyriešení problémov pomocou vyššej moci hovorí Botiková s povzdychom: „V spoločenstvách vzniká samoriadiaci mechanizmus. Spoliehajú sa na to, že život, čas, Pán Boh, niekto ich problémy vyrieši.“
Je otázne, či sa z tejto smutnej skúsenosti poučia, pretože doterajšie skúsenosti s dodržiavaním protipandemických opatrení nie sú práve optimistické. Snáď ležérny prístup nebude odzrkadlený na strate ľudských životov.