Je známy hlavne fotografiami vojnových konfliktov. Donedávna bol fotoreportérom a hlavným fotografom českého časopisu Reflex. Koncom minulého roka mu však bolo povedané, že v Reflexe už pre veľké fotoreportáže nie je miesto. Momentálne sa živí ako novinár na voľnej nohe, organizuje besedy, výstavy, workshopy… Práce fotoreportéra sa však nemieni vzdať. Fotožurnalistika ho baví a napĺňa. Je to pre neho osudová záležitosť. Medzi fotoreportérmi v Čechách i na Slovensku je Honza akousi legendou reportážnej fotografie. Ako vidí stav súčasnej reportážnej i bežnej fotografie, a kam podľa neho fotožurnalistika smeruje?
S kariérou reportážneho fotografa začínal ešte za socializmu, niekedy v osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch. Vyhral konkurz na fotografa do Mladého světa, čo ho naštartovalo.
„Iné je, keď fotíte len tak, sami pre seba a iné, keď začnete fotiť pre niekoho. Táto práca ma veľmi bavila a napĺňala. Bol to pre mňa spôsob, ako sa dostať do sveta. Fotenie ma bavilo vždy, no dovtedy som fotil len tak, rekreačne, napríklad zbierky svojich motýľov.”
V tej dobe nebolo obvyklé cestovať, no zhodou okolností si vybral práve fotenie udalostí vo svete. „Bolo to komplikované. Spočiatku som fotil pre mňa nezáživné reportáže z politických akcií. V tej dobe som si však uvedomil, že aj odtiaľ sa dajú priniesť dobré a zaujímavé fotky,“ spomína Jan. Svoju prvú zahraničnú cestu absolvoval v decembri v roku 1988. S Červeným krížom odletel fotiť následky zemetrasenia v Arménsku.
„Nemal som žiadne skúsenosti, no organizovanie ciest, ako aj cesty samotné sa mi zapáčili. Pripadalo mi veľmi zaujímavé spoznávať krajiny vo chvíľach, kedy sa v nich niečo deje.”
Z tmavej komory k Photoshopu
Ako sa fotožurnalistika vyvíjala, Honza sa vyvíjal s ňou. Predtým reportáže nemuseli byť až také aktuálne ako dnes. V dnešnej dobe víťazí rýchlosť a kvantita nad kvalitou prinášaných informácií. Hlavný posun však nastal najmä v oblasti techniky. „Fotenie na film bolo o niečo menej praktické. No pri prechode z analógovej fotky na digitálnu som bol sentimentálny ako väčšina starších fotografov, a tak som sa k tomu odhodlal až okolo roku 2000. Od začiatku používam značku Canon, nie však kvôli nejakej láske k značke, skôr pragmaticky. Keď si kupujete stále ďalšie a ďalšie objektívy, neskôr sa vám to nechce meniť,“ hovorí.
„Nikdy som nebol extra zdatný v tmavej komore pri vyvolávaní filmov a nefandím ani Photoshopu. Samozrejme, viem ho používať, no keď vidím kolegov, a to, čo dokážu vytiahnuť z fotky… to ja skutočne neviem. Uprednostňujem čo najjednoduchšiu úpravu. Fotkami sprostredkovávať realitu takú, aká skutočne je.”
Digitál je pre neho prirodzeným vývojom fotografie. Za veľký krok vpred považuje fotenie mobilom. „Na veľa miestach, pri konfliktoch v Egypte či Líbyi, kde sa strieľalo, som videl veľa profesionálnych fotografov, ktorí používali iPhony. Mobilom fotím aj ja,“hovorí fotoreportér.
„Na Instagram som nedávno nahodil fotku, ktorú by som zrkadlovkou nikdy nespravil. Mega gýčová snímka pražského hradu s mrakmi pred búrkou. Scenéria pre telefón ako stvorená. Nedávno dokonca do agentúry Magnum prijali fotografa, ktorý fotí výhradne mobilom. A to už o niečom svedčí.”
Z printu na internet
O reportáže zo sveta je podľa neho čím ďalej, tým menší záujem. Spôsobené to je hlavne internetom. „Všetko je na webe a aktuálne. Avšak je to spôsobené aj ľudskou povrchnosťou. Ľudia si radšej prečítajú bulvárne články či rozhovor s nejakou celebritou, než reportáž z Ázie či z Afriky. Tých, ktorí o reportáže majú záujem, ubúda. Ďalším faktom je, že náklady na cestovanie sú vysoké, a tak nie je jednoduché sa niekam dostať. Redakcie vyčleňujú čoraz menej peňazí na zahraničné reportáže,“ konštatuje.
Optimisticky nevidí ani budúcnosť fotoreportérov.
„Uživiť sa ako fotoreportér v dnešnej dobe nie je jednoduché. Kedysi s tým nebol problém, no v posledných rokoch sa z fotoreportérov stáva ohrozený druh. Veľa známych z môjho okolia, rovnako ako ja, si privyrába workshopmi. Je menší záujem o dobré fotky v novinách, no väčší záujem o fotenie ako také. Digitálny foťák či mobil má dnes už takmer každý a ľudia sa o fotografiu zaujímajú.“
Technický pokrok umožňuje fotografom robiť čoraz lepšie a lepšie snímky. Avšak okrem kvality fotografií je ovplyvnená aj ich kvantita. V dnešnej dobe má foťák takmer každý, vďaka čomu sa denne na internet dostávajú kvantá fotiek. „Reportážna fotografia sa sama o sebe veľmi nezmenila. Technika umožňuje fotiť skoro všetkým, a vďaka technike sú fotky čoraz lepšie a lepšie. Avšak nie každý, kto má foťák, je fotograf. Aj reportážna fotografia môže byť dobrá a zlá. Fotka na internete nemá takú hodnotu ako vytlačená fotka v novinách,“ hovorí Honza. Ružovo nevidí ani vývoj fotografie v budúcnosti. „Uprednostnená je aktuálnosť a kvantita pred kvalitou. A to už lepšie nebude. Bežný človek medzi obyčajnou fotkou na internete a kvalitnou fotografiou v časopise rozdiel nevidí. Je to len môj názor, no o pár rokov už fotožurnalistika ako taká nemusí vôbec existovať. Fotografia sa vyvíja úplne iným smerom,“ dodáva nakoniec.
Text: Júlia Kampfová
