Máte veľa skúseností s médiami. Robili ste v civilných aj vo vojenských periodikách, spolupracovali ste s tlačovými agentúrami, rozhlasom, boli ste hovorcom ministra obrany. Ktorá z týchto prác bola pre vás najväčším prínosom?
Každé moje pôsobenie ma posúvalo vyššie a vyššie a obohacovalo moje vedomie a znalosti o svete a pohyboch v spoločnosti.
Kde ste teda získali najviac skúseností?
Najviac mi pomohlo to, keď som bol vo svete. Práca na miestach, kde naozaj išlo o život, možno ani tak nie môj, skôr ľudí a vojakov, ktorých som videl. Bolo to pre mňa podnetom, aby som toho vydal zo seba ešte viac.
Boli ste na viacerých mierových misiách. Ako to tam vyzeralo? Čelili ste aj vy nebezpečenstvu?
Mnohí mi hovorili, prečo tam leziem, keď tam nemusím. Nemusel som chodiť na miesta, kde naozaj o niečo išlo, mohol som sedieť na svojej stoličke. Spomínam si, keď som bol prvýkrát v Juhoslávii, mal som zapožičanú Super VHS kameru, ťažkú asi 15 kg zo Slovenskej televízie a odmietali so mnou jazdiť naši vojaci, ktorí robili šoférov. Báli sa, lebo vždy keď som vytiahol kameru napríklad v neutrálnej zóne, okamžite na nás smerovali ďalekohľady zo všetkých strán a zároveň si nás brali na mušky aj ostreľovači. Kamera bola tiež akoby “zbraň“ v rukách vojaka. Keď sa niečo natočí, tak protivník môže zistiť, čo sa tam všetko nachádza. Toto všetko sa vo vojne stále používa. Teraz sa filmuje z lietadiel alebo bezpilotných prostriedkov a mapuje sa tak situácia. Vojaci sa teda báli, aby sme sa náhodou nedostali na odstrel z jednej alebo druhej strany.
Stalo sa, že vám kameru aj násilne zobrali alebo zničili materiál, ktorý nechceli, aby bol zverejnený?
Nie. Situácia bola totiž taká, že som bol príslušníkom modrých prilieb. Mal som uniformu a ID kartu, ktorá dokazovala, že som príslušníkom mierových síl zo slovenského kontingentu vybraný ministerstvom obrany a mám právo robiť fotografie a zábery.
Kde všade ste boli v rámci modrých prilieb?
Nazývajú sa aj modré barety. Bol som na štyroch rôznych misiách, z toho dvakrát pod vlajkou OSN – rok v Juhoslávii, trištvrte roka vo Východom Timore. Bol som aj na gruzínsko-čečenských hraniciach pod Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Na štvrtej misii som bol v Iraku. Tam to nebola ani tak mierová misia, ale ostrá v tom zmysle, že to bolo už v rámci koaličných síl.
Tam ste teda boli už aj v ohrození života?
Áno. Išiel som tam vyložene s cudzími vojakmi. Bol som v divízii, kde bolo 25 štátov vrátane tých z Južnej a Strednej Ameriky.
Ako sa dá na tieto misie dostať?
Každý zástupca určitého média môže ísť do konfliktnej alebo bojovej zóny, keď o to oficiálne požiada svoje ministerstvo obrany, ak tam má daná krajina svojich vojakov. Keď ho oficiálne zaregistrujú v konfliktnej zóne na velení oddelenia tlače, dostane preukaz. Tým pádom sú dotyční príslušníci koaličných mierových alebo bojových vojsk povinní postarať sa o dotyčného novinára, lebo on je akoby VIP a velenie kontingentu preberá všetku zodpovednosť za jeho bezpečnosť.
Je to vo všetkých krajinách rovnako bez ohľadu napríklad na náboženstvo, zriadenie…?
Áno, je to jedno. Tak je v súčasnosti aj na Ukrajine. Novinári, ktorí prišli z rôznych krajín, sa mohli pohybovať na území Ukrajiny s tým, že majú oficiálne povolenie zo svojho denníka. Dotyčný tlačový orgán v Kyjeve ich potvrdí, a potom idú na vlastnú päsť alebo v sprievode zástupcov Ukrajiny na určité miesta. Pozeral som sa, ako boli Česi v Kyjeve alebo iných mestách, a to predovšetkým na Kryme. Išlo najmä o akreditovaných novinárov. Tých vysielajú médiá do najdôležitejších krajín a hlavných miest. Napríklad my na Ukrajine, a myslím že ani v Moskve, nemáme žiadneho akreditovaného novinára.
A v čom je háčik?
Ide o to, že my nemáme na ich pobyt peniaze. Česi tam majú svoju televíziu, no my nie. Pokiaľ sú oni akreditovaní v Moskve, tak sa môžu dostať všade aj na Krym. Ide teda o určité striktné regule, že keď chceme mať post korešpondenta, musíme si svoj pobyt zaplatiť.
Kto hradil vám váš pobyt v zahraničí?
Ja som tam bol z ministerstva obrany a moja práca, čo som robil, bola akoby grátis, aby som informoval na Slovensku ľudí, aký je vývoj situácie. Ja som nehovoril o tom, čo bolo v hlavnom štábe mierových síl, lebo tam som chodil len občas, ale o tom, čo sa dialo v rajóne, v ktorom som sa nachádzal. Skoro každý deň som podával informácie buď do rádia, televízie alebo tlačovej agentúry.
Nemyslíte si, že je takáto žurnalistika veľmi subjektívna, keď je tvorená z pohľadu človeka, ktorý to prežíva? Kde je vlastne hranica objektivity vojenskej žurnalistiky?
Pochopiteľne, je to dobrá otázka. Ja som bol dole, ale nehovoril som o nejakých krvavých bojoch, to bolo pre mňa nepodstatné. Ja som ukazoval skôr tú inú stránku veci, predovšetkým ako tí ľudia, a to je jedno na ktorej strane, trpia nezmyselnosťou vojny. Aj moje otázky smerovali tam, prečo to vôbec politici dopustili? Tak isto keď som bol v Iraku, kládol som si polemické otázky, ako to vlastne je, ako sa cítia samotní vojaci.
Ako je to s akreditovanými slovenskými novinármi vo svete?
U nás väčšinou získavame informácie z oficiálnych tlačových agentúr a pomáhajú nám aj kolegovia z Čiech. Sú bohatší a majú viac korešpondentov po svete a aj v Moskve. Nás tam poslali, ale len jednorazovo, do Mukačeva, Užhorodu, Kyjevu, dokonca myslím, že boli aj na Kryme.
Tie filmy, ktoré ste vyprodukovali, boli pre ministerstvo obrany alebo pre STV?
Rôzne. Keď som bol v Juhoslávii, nakrúcal som kamerou z STV, ale len prvé dva mesiace. Potom som mal obyčajnú kameru a každý mesiac som chodil do Bratislavy. Bol to kúsok, nejakých 500 km. Vždy som zašiel do televízie do spravodajstva, tam som niečo zostrihal a potom šiel na besedu, kde sme rozoberali, čo najzaujímavejšie sa stalo. Okrem toho som vytvoril 4 dokumentárne filmy, z toho tromi som obhajoval praktickú časť doktorandskej práce na VŠMU. Jeden film som nazval Cudzia vojna. Bola to téma našich Slovákov, ktorí žijú na území bývalej Juhoslávie a oni boli, dá sa povedať, štyri roky zatvorení.
Aký prínos mali tieto filmy a vaše pôsobenie v misiách?
Osobne si myslím, že ľudia sa aspoň zamysleli a začali si klásť otázky. Bolo to vôbec potrebné? Bolo to vôbec k niečomu dobré, keď vzniká toľko utrpenia a ľudského nešťastia? Toto sú otázky, ktoré sa snažím nastoľovať. Médiá posledných dvadsať rokov ponúkajú len násilie a krváky, aby si ľudia zvykli, že to je normálny jav. No nie je. Stále tvrdím, že by som zobral všetkých politikov a politológov a poslal ich do prvej línie, aby vedeli, o čom je vojna, čo si myslia obyčajní ľudia a vojaci. Vtedy by už zabudli na tie slová, že choďte bojovať. Pre mňa je najväčší poznatok, že vojaci, a je jedno z ktorého štátu, sú všetko obyčajní ľudia a chápu, čo je to zbraň. Že strieľa a zabíja, a preto sú proti vojne – na rozdiel od politikov.
Vy ste boli aj ocenený 15 medailami. Za čo konkrétne ste ich dostali?
Za účasť a za to, že som niečo tvoril. Najviac ale pre mňa bolo to, že môj dokumentárny film, ktorý som nakrútil v Iraku, vyhral prvé miesto na Medzinárodnom festivale vojnových filmov.
Čo vás vlastne dotiahlo k dokumentárnym filmom?
Ja mám pôvodne vyštudovanú žurnalistiku a robil som od roku 1984 v televízii v Bratislave. Neskôr som písal scenáre pre publicistické relácie s vojenskou tematikou. Čiže všetky tieto veci, ktoré som najprv robil v mierových podmienkach, som začal robiť aj v bojových. Kúpil som si vlastnú digitálnu kameru a keď som bol v Gruzínsku, začal som filmovať.
Ktorý zážitok z mierových misií sa vám najviac vryl do pamäti?
Pri tom všetkom čo bolo, na mňa najviac zapôsobil pôrod cisárskym rezom. Išlo o domorodcov, ale deti sa im rodili biele. Až potom neskôr začnú tmavnúť. Ten zážitok, že naši vojaci – lekári išli von do sveta, nie aby bojovali a strieľali niekde v prvej línii, ale išli tam s humánnym cieľom. Pomáhali domorodcom a urobili 50 pôrodov cisárskym rezom, pomáhali novej generácii a dávali tým deťom naše mená. Okrem toho naši vojaci v Juhoslávii či Iraku likvidovali muníciu, bomby a výbušniny. Čiže neboli v prvej línii, ale pomáhali tam, kde vybuchovali ľudia. Som rád, že som bol medzi takými vojakmi, ktorí naozaj prinášali pomoc.
autor: Alexandra Gallisová
