Odborníci na riešenie konfliktov a kritické myslenie Martin Poliačik a Dušan Ondrušek tvrdia, že problém pri riešení konfliktov vzniká práve kvôli nedostatočnej práci s emóciami.
Faciliátor Dušan Ondrušek založil a vedie organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia zaoberajúcou sa alternatívnymi riešeniami konfliktov. Spolu s lektorom v Akadémii kritického myslenia Martinom Poliačikom nám vysvetlil rozdiel medzi argumentáciou a ostrou hádkou. Obaja taktiež priblížili pojmy ako manipulácia, efektívna komunikácia alebo kritické myslenie.
V čom spočíva argumentácia?
Cieľom argumentácie je logické zdôvodnenie efektívnosti konkrétneho návrhu. Podľa faciliátora Dušana Ondrušeka sa s ňou v súčasnosti môžeme stretnúť aj ako s interdisciplinárnym študijným odborom. Takýto odbor predovšetkým vychádza z logiky, dialektiky a rétoriky. Pri argumentácii sa nemôžeme opierať len o naše osobné názory. Pokiaľ by niekto chcel napríklad v parlamente schváliť nejaký návrh, dôležitosť sa kladie na to, aby argumentáciu podložil aj konkrétnym výskumom alebo pozitívnou skúsenosťou.
Lektor Martin Poliačik odporúča širokej verejnosti knihu The Enigma of Reason, ktorej autormi sú kognitívni vedci Hugo Mercier a Dan Sperber. Argumentáciu vysvetľuje ako spôsob, ktorým dávame druhej strane dôvod niečo si myslieť alebo urobiť. Význam tohto celého má základy už v evolúcii, počas ktorej sa náš mozog vyvíjal tak, aby sme dokázali prežiť medzi inými ľuďmi vzhľadom na to, že iný človek je naším najväčším ohrozením. „Argumentáciu môžeme chápať aj ako kombináciu uplatňovania formálnej logiky a rôznych presvedčovacích techník. Jej cieľom je, aby na konci druhá strana minimálne pochopila, ako sme sa k našim tvrdeniam dostali,“ pokračuje vo vysvetľovaní lektor Poliačik.
Pri výmene názorov by sme mali dať druhej strane najavo, že ju počúvame a vnímame ju ako plnohodnotnú bytosť.
V minulosti sme mohli nájsť sofistikovanú argumentáciu uzavretú v akademických kruhoch. Išlo najmä o intelektuálne debaty, ktorých cieľom bolo zistiť, čo chce počuť druhá strana a naservírovať informácie takým spôsobom, aby konkrétny človek dokázal dosahovať svoje ciele.
Rozdiel so súčasnosťou spočíva v tom, že v dnešnej dobe začína byť argumentácia dôležitá nielen kvôli schopnosti presvedčiť, ale aj kvôli osvojeniu štruktúry argumentu, čo nám pomáha upratať si vo vlastnej hlave. Mali by sme vedieť dokázať, prečo považujeme nejakú informáciu za relevantnú a na základe čoho si spájame rôzne dáta do zmysluplných súvislostí. Pri výmene názorov by sme mali dať druhej strane najavo, že ju počúvame a vnímame ju ako plnohodnotnú bytosť.
Konštruktívna hádka ako riešenie
Spoločnosť si argumentáciu často mýli s neriadenou výmenou výpadov v spore, aj keď medzi argumentáciou a bežnou hádkou je značný rozdiel. Faciliátor Ondrušek to svojsky popísal ako rozdiel medzi obhadzovaním sa blatom a šachovou partiou. „Argumentácia pripomína šachovú partiu, v ktorej dvaja šachisti bez veľkých rečí poťahujú figúrky na šachovnici,“ vysvetľuje. Hádku tiež môžeme považovať v niektorých prípadoch za užitočnú, ale stojí nás omnoho viac energie.
V mnohých prípadoch sa v ostrej hádke nedopracujeme ani k rozumným riešeniam. Aj z tohto dôvodu približne pred päťdesiatimi rokmi psychoterapeut Stanislav Kratochvíl uplatňoval pri manželských pároch konštruktívnu hádku. Hoci sa jeho klienti hádavali veľmi hlasno a dlho, terapie mali úspešný koniec. Princípy konštruktívnej hádky sa využívajú aj v súčasnosti pri riešení manželských alebo pracovných sporov.
Argumentácia pripomína šachovú partiu, v ktorej dvaja šachisti bez veľkých rečí poťahujú figúrky na šachovnici.
Manipulatívny postoj a jeho rozpoznanie
Kým v bežnom rozhovore vidíme partnera ako rovnocenného, pri manipulácii sa aktér snaží preniesť vinu na ďalšieho účastníka konverzácie. Manipulátor odmieta prevziať zodpovednosť za vlastné správanie a snaží sa ovplyvniť myslenie druhej osoby nenápadným podsúvaním svojich záujmov. Koná opatrne, aby obeť mala pocit, že dané aspekty plynú z jej vlastnej vôle.
Je dôležité, aby sme manipuláciu vedeli rozoznať. Pokiaľ sa v rozhovore otvorene snažíme získať partnera pre nejakú myšlienku, ide o presvedčenie. O manipuláciu ide v tom prípade, ak druhú stranu balamutíme a podsúvame jej niečo, čo jej nevyhovuje. Taktiež môže mať aj podobu naznačovania a selektívneho zabúdania. Taktiku naznačovania môžeme chápať ako postupné presvedčenie obete o tom, že si niečo zle vyložila a to, čo sa stalo, je jej chyba. Pri selektívnom zabúdaní manipulátor prekrúca všetky dohody, ktoré zazneli.
Pokiaľ dôjde ku eskalácii konfliktu, aktér môže začať predvádzať svoju nezávislosť na obeti. Dáva jej napríklad najavo, že obeť nepotrebuje a má niekoho iného, kto mu pomôže. „Ak na takéhoto človeka narazíme v partnerskom, či v pracovnom vzťahu a jeho manipulácia sa prejavuje opakovane a systematicky, je lepšie z takého kontaktu vycúvať,“ hovorí Ondrušek.
Rôznorodosť názorov v spoločnosti
Od detstva sa snažíme akceptovať rozličnosť stanovísk na rôzne problematiky. To, čo my považujeme za nesprávne, niekto môže vidieť v inom svetle. „Život v pluralitnej spoločnosti znamená, že ľudia majú právo na rozličné názory. Tým sa práve odlišujeme od autoritatívnych spoločností, kde jednotný názor diktuje najvyššia autorita,“ vysvetľuje Ondrušek. V tom prípade je v poriadku, ak sa naše názory nezhodujú s názormi našich blízkych. Podstata tejto rozdielnosti sa ukrýva v rešpekte, ktorý nepríde hneď.
Rešpekt sa získava pomaly takisto ako dôvera. Dokážeme sa k nemu dopracovať dialógom, prispôsobením sa, aj keď v mnohých prípadoch sa stáva, že ani jedna strana konverzácie sa nepresadí. Pokiaľ dôjde k takejto situácii, prichádzajú k spoločnému riešeniu, ktoré sa líši od tých pôvodných.
Ondrušek je toho názoru, že najnáročnejšie situácie vznikajú, ak konflikt vychádza z odlišných základných hodnôt, ktoré budujú našu identitu. Ide o ťažšie spoločenské témy, ktoré spoločnosť doposiaľ nedokázala zjednotiť. Je naozaj ťažké nájsť kompromis napríklad medzi ľuďmi akceptujúcimi a neakceptujúcimi partnerstvá medzi rovnakými pohlaviami, čo môžeme vidieť aj na rôznych pochodoch zaoberajúcich sa právami LGBTI.
Kľúč k efektívnemu riešeniu konfliktov
„Správne argumentovanie je pri riešení konfliktov jedným z mnohých možných nástrojov,“ hovorí Ondrušek. Užitočné je najmä pri konfliktoch obsahového rozporu, aj keď s týmto typom konfliktov sa stretávame zriedkavo. Najväčší význam argumentácie spočíva najmä pri sporoch medzi vedcami alebo expertami určitého odvetvia. Avšak aj my ju vieme využiť pri presadzovaní nejakej koncepcie, ktorá stojí na dátach a dokážeme logicky porovnávať odlišné stanoviská.
Podľa faciliátora Ondrušeka sa efektívna komunikácia dosahuje predovšetkým kompromisom a nielen argumentáciou. V bežných konfliktoch, ktoré sa dejú okolo nás racionalita nie je prioritná. Ich základ tvoria predovšetkým emócie a vzťahy. Kľúčová je aj práca so spoločenskou dynamikou. Pri riešení týchto konfliktov sa dôraz kladie najmä na empatiu a schopnosť počúvať. Pokiaľ sa nedokážeme vcítiť do ďalšieho účastníka konverzácie a nevieme urobiť ústupok, riešenie daného sporu je neefektívne.
Život v pluralitnej spoločnosti znamená, že ľudia majú právo na odlišné názory.
Problémom ľudí je, že nevedia dostatočne pracovať s emóciami. Pokiaľ sa na ne pozrieme ako na relevantný a legitímny zdroj nejakého typu informácií a zaradíme ho k ostatným typom informácií, zistíme, že nám naozaj pomáhajú. Ich prijatie nám môže pomôcť vyriešiť viacero problémov, či už nás ovplyvňujú negatívnejším alebo pozitívnejším dojmom. Jedným zo základných cieľov je pracovať na sebapoznaní, ktorého súčasťou je aj práca s vlastnými emóciami.
Pri výmene názorov by sme mali ešte pred vyjadrením nášho názoru oceniť, že sme sa naučili niečo nové. Poliačik je toho názoru, že ak sa dostaneme do konfliktu s niekým blízkym, je dôležité si dať otázku, či nám stojí za to riziko, že sa s nami prestane rozprávať. Efektívnym riešením je technika láskavej kritiky, ktorej cieľom je nepreskakovať vytváranie vzťahov s ľuďmi, pokiaľ ich chceme kritizovať.
Prečo máme pocit, že nevieme argumentovať?
Podľa slov Poliačika sa dnešná doba vyznačuje najnižšou mierou dôvery, čo sa týka mienkotvorných autorít. To, čo máme považovať za základ vlastného svetonázoru si musíme v mnohých prípadoch vytvárať sami uprostred rôznych typov sociálnych skupín a komunít, ktoré sú viac alebo menej uzavreté pred vonkajším svetom. Názor si vytvárame na sociálnych sieťach, no desať minút na záchode nenahradí doktorát z virológie. V momente stretnutia s inou skupinou potom začíname mať pocit, že zlyhávame v argumentácii.
Rozdiel sa nachádza len v tom, že spoločné porozumenie svetu bolo väčšie a nebolo problematizované, kým dnes má každá komunita a skupina vlastnú pravdu. Dôležité je, aby sme jedincov z týchto komunít dokázali posunúť do miernejších stredových pozícií a tým sme vytvorili takzvanú zlatú strednú cestu.
Podľa Poliačika by sa nemalo preceňovať vzdelávanie na niektorých slovenských vysokých školách v porovnaní so zahraničím. Jedným z dôvodov tejto situácie je, že ľudia v mnohých prípadoch neformulujú argumenty, aby presvedčili o nejakej pravde alebo ju hľadali. Ich cieľom je obhájiť pomocou argumentácie svoje postavenie v spoločnosti. Z toho vyplýva, že šírenie konšpirácií vzdelanými ľuďmi vzniká najmä kvôli obhajobe ich spoločenského postavenia.
Problémom ľudí je, že nevedia dostatočne pracovať s emóciami.
Kritické myslenie na Slovensku
Poliačik uviedol, že sme jedným z najnáchylnejších štátov v Európskej únii, ktoré veria konšpiráciám. Negatívny dopad spočíva predovšetkým v absolútnej neprítomnosti systematického vzdelávania kritického myslenia vo vzdelávacom systéme Slovenska. Ďalším faktorom je zlyhanie formovania strategickej komunikácie štátu vzhľadom na to, že Slovensko nemá témy, ktoré by boli mimo politického diskurzu.
Čo sa ale týka spoločenských tém ako sú napríklad interrupcie alebo klimatické zmeny, ide o legitímne témy, o ktorých by sa malo rozhodnúť pomocou politického dialógu. V súčasnosti už neexistujú nejaké záväzné civilizačné štandardy pre ľudí v pozíciách moci ohľadom tém, ktoré by nemali otvárať. Ideálna cesta spočíva v osvojení daných štandardov na základe rozvoja kultúry štátu a hľadaní spôsobov, ako si dané informácie spoločnosť môže overiť.
Kritické myslenie spoločnosti môžeme zlepšiť tým, že ľuďom, ktorí sú síce aj nepriamou súčasťou internetových diskusií vzbudzujúcich dezinformácie, ponúkneme iný pohľad na vec. Dôležitým faktorom je, aby sa týmto krokom nespustila silná polarizovaná diskusia. Ďalšou formou jeho vylepšenia je súčasť vzdelávania v podobe prierezovej témy spájajúcej spôsoby učenia sa.
