Množstvo krajín spoznáva tak, že do nich ide pracovať. Ivana Šimičáková odišla do Číny za prácou počas pandémie, kde bude pôsobiť ako inštruktorka lyžovania.
Zlom v cestovaní pre ňu nastal, keď išla prvýkrát pracovať do Anglicka. Upratovala v päť hviezdičkovom hoteli v centre Londýna a vždy, keď mala voľno, spoznávala mesto a okolie. Mala vtedy 18 rokov a ocitla sa vo svete, kde bola na všetko sama. Po maturite sa do Londýna vrátila a vtedy sa rozhodla, že takto bude žiť. Dnes je Ivana v Číne.
Opísala by si sa skôr ako typ človeka, ktorý si veci plánuje alebo sa spontánne rozhoduješ za cesty?
V tomto som presne medzi. Ja si veľmi rada veci plánujem, mám zoznam a odškrtávam si. Mám rada organizovanosť, keď viem, čo sa bude diať. Ja som ten typ človeka, ktorý všetko vymyslí, keď sa niekde ide, no na druhej strane som úplne spontánna. Milujem, keď sa počas cesty stane niečo nečakané alebo sa niečo pokazí a musím to hneď riešiť. Keby si mi teraz povedala, že za hodinu sa sťahujem na rok do Kolumbie, tak budem zbalená, pripravená odcestovať a mentálne na krajinu naladená.
Sledujem ťa už dlhšie a viem, že si tento rok stopovala z Grécka na Slovensko. Ako vznikol tento nápad?
K stopovaniu som sa dostala už na Slovensku, a tak som bola na to celkom zvyknutá. Nápad ísť stopom cez viac krajín prišiel však už pred Gréckom. Bolo to minulé leto, keď sme pracovali v Nórsku. Rozhodli sme sa s mojou najlepšou kamarátkou Kamilou ísť stopom až domov. Pozerali sme letenky, ktoré stáli 20 eur, no povedali sme si, že nechceme byť o dve hodiny doma.
Zbalili sme si batohy a vyrazili sme. Povedali sme si, že tento výlet urobíme „na punkáčov“ a ani raz sme si nerezervovali nocľah. Museli sme sa teda spoliehať na ochotu ľudí. Často sa stalo, že sa už stmievalo a my sme stále nemali kde spať. Chodili sme od domu k domu a pýtali sme sa domácich, či by nás prichýlili.
Niektorí nás odbili, ale nikdy sme nehľadali nocľah dlhšie ako hodinu. Ľudia boli veľmi milí! Nechali nás u nich doma prespať a aj keď nás nepoznali, pripravili nám večeru, raňajky a na ďalší deň ráno nás vychystali na cesty. Spali sme dokonca aj na lodi. Využívali sme tiež skupiny na facebooku a couchsurfing, kde sme napísali, že stopujeme a potrebujeme niekde prespať. Zo severu sme stopovali asi dva týždne a bolo to skvelé.
Niektorí ľudia nás odbili, ale nikdy sme nehľadali nocľah dlhšie ako hodinu.
Takže to bolo vlastne tvoje prvé stopovanie. A čo cesta z Grécka na Slovensko? Považuješ to za jeden z najdobrodružnejších rozhodnutí v tvojom živote?
Toto leto sme sa rozhodli zopakovať to a našu cestu sme tentokrát začali na juhu, konkrétne v Grécku, kde som cez leto pracovala. Vybavili sme sa lepšie a zobrali sme si aj stan, v ktorom sme nakoniec spali len prvú noc, zmokli sme a odvtedy sme ho už nevytiahli. Po 10tich dňoch sme plné nových príbehov stopovali z Grécka na Slovensko. Stopovanie je úplne iný level cestovania, kde je človek odkázaný na druhých ľudí a nevie, čo ho počas dňa stretne. Žije v momente a práve to na stopovaní milujem. Aj keď to bolo niekedy náročné, už teraz plánujeme, odkiaľ budeme stopovať na Slovensko ďalšie leto. Práve tieto dva stopovacie výlety považujem za najdobrodružnejšie.
Spomínala si, že si pracovala v Nórsku a v Grécku. Ty si však pracovala aj v rôznych iných krajinách. Ktorá robota bola pre teba najlepšia a ktorá, naopak, najnáročnejšia?
Áno, môžem povedať, že som už žila a pracovala vo viacerých krajinách. V Nórsku pri nádherných fjordoch som pracovala na farme, v Spojených štátoch som predávala vo vianočnom obchode, v Holandsku som pracovala v sklade s oblečením, v Grécku v cestovke, v Írsku v domove dôchodcov a v Alpách inštruktorku lyžovania. Medzi týmito brigádami som mala dosť našetrených peňazí a času cestovať aj do iných krajín. To mám na tom najradšej.
Najradšej mám prácu inštruktorky. Mám rada školské lyžiarske výcviky, kedy mám celý týždeň rovnakých študentov a vidím pokroky, ktoré počas týždňa robia. Fyzicky najťažšia práca, ktorú som robila, bola zber jahôd. Celé telo ma po pár týždňoch bolelo. Pracovali sme veľa hodín, aj keď vonku pršalo. No a teraz sa nachádzam v Číne a som zvedavá, čo život prinesie.
Prečo práve Čína?
Momentálne som v trojtýždňovej karanténe v Pekingu. Po karanténe budem cestovať viac na sever, kde sa chystám pracovať ako inštruktorka lyžovania. Túto prácu som našla vďaka kontaktom počas cestovania. Tým začal celý proces vybavovania pracovných víz.
Koľko času ti zabralo dostať sa tam? Asi nie je také jednoduché nasadnúť na lietadlo a odísť.
Na pracovné víza do Číny som čakala pol roka. Bol to nesmierne náročný proces. Najskôr som potrebovala poslať hromadu dokumentov do Číny, aby som získala pracovné povolenie a pozývací list. Zabralo mi to veľa energie a času. Musela som zozbierať všetky dokumenty, získať pečiatky a rôzne overenia.
Každý deň som vyvolávala po úradoch, ministerstvách, ambasádach, posielala som dokumenty z jedného úradu na druhý, niekedy mi to nechceli overiť. Musela som to teda riešiť inými, zdĺhavejšími cestami, aby som nakoniec všetky dokumenty mala v poriadku. Keď už som získala pracovné povolenie a pozývací list, išla som na čínsku ambasádu žiadať o pracovné víza, ktoré mi nakoniec aj schválili. No to ešte nebol koniec.
Táto celosvetová pandémia mi celý proces spomaľovala a komplikovala. Pred nastúpením do lietadla som sa musela dať štyrikrát testovať a získať ešte špeciálne kódy na cestovanie do Číny. Všetky testy vyšli v poriadku, získala som zelené kódy a mohla som konečne nastúpiť do lietadla.
Pred nastúpením do lietadla som sa musela štyrikrát testovať.
Spomínala si, že si tam v trojtýždňovej karanténe. Koľko ťa to stojí a oplatí sa ti to vôbec?
21-dňová karanténa je v Číne povinná pre všetkých. Je to ale pekný päťhviezdičkový hotel, mám tu dve veľké postele a starajú sa o mňa. Stojí to okolo 1200 eur, no mne to celé platí môj budúci zamestnávateľ, ktorý mi platil aj letenky. Je to austrálska firma a dostanem aj výplatu, takže sa mi to určite oplatí.
Karanténa je náročná, toľko dní som ešte nikdy nebola zatvorená len v jednej izbe. Snažím sa tento čas využiť naplno, a tak si čítam, meditujem, cvičím, počúvam hudbu a zisťujem si informácie o Číne. Všetky tie bežné aktivity ako jedenie a kúpanie sa snažím predlžovať, aby mi čo najrýchlejšie prešiel čas. Testujú nás často a jedlo nosia trikrát denne. Jedlo je samozrejme čínske, veľa jedál nepoznám vôbec, preto spoznávam nové chute a učím sa jesť paličkami.
Na Instagrame si stále aktívna, aj keď ten je v Číne zakázaný…
Instagram, Facebook, Youtube a Google v Číne nefungujú, preto som si musela stiahnuť ich aplikácie. Používajú najmä Wechat. Cez túto aplikáciu komunikujem aj s personálom, každé ráno a večer si musím merať teplotu a posielať im to cez aplikáciu. Na Instagram a naše siete sa dostanem tak, že si zmením VPN adresu. Je to v Číne síce zakázané, ale v súkromí to používa veľa ľudí.
Ako riešiš na svojich cestách komunikačné bariéry?
Keď som začala cestovať, moja angličtina bola veľmi biedna, no postupne som sa naučila komunikovať a teraz už nemám s angličtinou problém. Hoci niekedy miestni nehovoria po anglicky, vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorý trochu rozumie. Aj v Afrike sa mi stalo, že som išla vo vlaku a oproti mne sedel starší párik, s ktorým sme sa rozprávali celú cestu rukami-nohami, smiali saa a pritom ani jeden z nás nehovoril jazykom toho druhého.
Cestovanie je predsa aj o tom, a preto som jazyk nikdy nepovažovala za bariéru. Na Čínu som pripravená tiež. Cez leto som vyhrala digitálny prekladač, s ktorým si budem pomáhať, keď budem potrebovať preložiť napríklad nápisy.
Na Instagrame si veľmi aktívna, pridávaš príspevky a tipy, kde inspiruješ ľudí. Rozmýšľala si niekedy nad napísaním knihy alebo vlastným podcastom?
Rozmýšľala! Veľmi ma baví motivovať a inšpirovať ľudí. Toto je to, čo chcem v živote robiť. V budúcnosti by som chcela robiť aj kurzy o nastavení mindsetu, ísť si za svojimi snami a tvorením si vlastného vysnívaného života. Chcela by som robiť aj prednášky o cestovaní a možno aj občas zobrať skupinku ľudí so mnou na cesty. A možno raz bude aj kniha.
Plánuješ sa aj usadiť?
Určite, ale teraz ešte viem, že nie je ten čas. Keď už sa raz usadím, nebude to asi v takej podobe, ako sa to v spoločnosti vníma. Aj potom budem naďalej cestovať. O päť rokov už budem pravdepodobne niekde v Amazonskom pralese vžívať sa ešte viac s prírodou, v tibetských horách ticho meditovať alebo objavovať západnú Austráliu. Verím, že predtým než začnem moje vedomosti odovzdávať ďalej, musím toho najskôr zažiť čo najviac, aby som neskôr mala z čoho čerpať.
Už som spomínala, že v mnohom inšpiruješ a motivuješ ľudí. Čo ale motivuje teba?
Motiváciu čerpám z každodenného života. Keď žijem takýto život, je to ľahké. Niekedy mi stačí pozrieť sa na situácie, ktoré sa mi počas dňa stali a zamyslieť sa nad nimi, pretože každá jedna vec v živote nás má niečo naučiť, niečo nám ukázať a niekde nás posunúť. Všetko sa deje z nejakého dôvodu, len si to stačí všímať a vnímať, čo sa okolo nás deje. Svet je plný inšpirácie a zázrakov, len my ľudia sme to začali brať ako bežné veci. Stačí byť otvorený a inšpirácia ťa naplní.
Na svoj mladý vek si už pochodila množstvo miest, kde si aj žila a pracovala. Musela si však kvôli nemu aj niečo obetovať?
Cestovanie je pre mňa oči otvárajúce, dalo mi veľa cenných priateľov, milión spomienok a úplne nový mindset a myslenie. Nepovedala by som, že som preto musela niečo obetovať. Toto som si vybrala a som každý deň vďačná za možnosť učiť sa a rásť takýmto spôsobom.
Vidím veci na vlastné oči a častokrát je to úplne inak, ako to poznáme z médií. Cestujem preto, aby som si rozšírila obzory. Pomáha mi to búrať predsudky a moja komfortná zóna sa rozširuje. Som schopná robiť veci, ktoré by som reálne nikdy neurobila alebo nevyskúšala, cestovanie mi úplne mení pohľad na svet, rúca všetky moje pochybnosti. Stretávam ľudí, ktorí robia najrôznejšie práce, a ktorí milujú svoj život.
