Kolegovia vystupovali v televízii proti miništrantkám, ja som prepol na futbal, hovorí rímskokatolícky farár z Rusoviec Marián Prachár.

„V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala. Rehoľné sestry v niektorých prípadoch naozaj spovedali,“ hovorí Marián Prachár.

Kňaz z farnosti v Rusovciach rozpráva o postavení žien v patriarchálnej cirkvi a o tom, prečo doteraz nenastala zmena.

Môžu byť rozhodnutia cirkvi objektívne, ak o nich rozhodujú iba muži?

Podľa toho, čo považujeme za objektivitu. Na absolútnych pravdách, ktoré sa v cirkvi nemenia, by pravdepodobne ani ženy nič nezmenili. Narážate na to, že naša cirkev je stále prevažne patriarchálna a máte pravdu. Ženy by v nej mali mať výraznejší hlas, no myslím, že sa to na viacerých miestach už deje.

Na ktorých?

V miestnych cirkvách. Tie často vyzerajú úplne inak ako svetová, ktorú vidíme vo Vatikáne. Angažuje sa v nich viac žien.

Čo rozumie cirkev pod pojmom rodová rovnosť?

O rovnosti sme rozprávali už veľmi dávno, len používame iné pojmy. Hodnotu človeka odvádzame od Božieho obrazu, nie od pohlavia. Spoločnosť sa mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. Je dôležité definovať, čo pod tým myslia, či ide o rovnosť medzi mužmi a ženami, alebo idú ešte ďalej.

Kam?

Veľmi moderné sú environmentálne a ekologické témy. Mnohí sa usilujú o ochranu flóry a fauny. Niekedy to zachádza do extrémov, humanizujeme aj psov a mačky.

Ale zhodneme sa, že prírodu chrániť treba.

Samozrejme, no všetko sa dá preháňať či dezinterpretovať. Keď sa príroda povyšuje nad človeka, pripomína to povyšovanie ľudí nad absolútne hodnoty.

Na Bratislavských Hanusovych dňoch ste vo vlaňajšej diskusii hovorili, že niektorí vaši kolegovia sa v televízii rozčuľovali, že pápež otvoril otázku miništrantiek. Vtedy ste vraj radšej prepli na futbal, vo vašej farnosti totiž dievčatá miništrujú už dlhší čas. Prečo sú niektorí ľudia proti?

V prvých storočiach sa ženy zúčastňovali na eucharistických slávnostiach. Je to pripomínanie si poslednej večere apoštolov s Ježišom, kde mali aj ony svoje úlohy. Postupom času akoby z dejín vypadli a cirkev sa začala sústreďovať na mužov.

Bolo to tak stovky rokov a ľudia si na to zvykli ako na celibát. Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Nie je to čierno-biele. 

V spomínanej diskusii sa moderátor Štefan Chrapa pýtal aj na Felixa Davídka. Bol to katolícky kňaz, pre komunistický režim tajne ustanovený za biskupa, ktorý na prelome 60. a 70. rokov vysvätil tri ženy za farárky. Mali slúžiť vo väzniciach. V diskusii sme sa nedočkali reakcie – trnavský kňaz Ľubomír Urbančík skonštatoval, že Davídka exkomunikovali, a tam to skončilo. Je v poriadku, že došlo k vysväteniu žien?

Treba sa na to pozrieť cez optiku doby. Cirkev bola naozaj ohrozená, mnohí kňazi prišli o život. V mužských táboroch bolo veľa biskupov a kňazov, nechýbala teda duchovná starostlivosť. V ženských táboroch však absentovala. To bol prvý dôvod na vysvätenie.

Druhým je, že komunisti vedeli, že na zničenie cirkvi treba likvidovať najmä mužov, ženy teda mohli byť jej záchranou. Čin Felixa Davídka v tom čase považujem za veľmi pokrokový.

Požiadavka doby teda predčila tradíciu v cirkvi. Nie je tá požiadavka dostatočne silná aj dnes?

V teológii na to máme dva názory. Radikáli sú výlučne proti, my ostatní si myslíme, že zmena je potrebná. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Je pravdepodobné, že časom budú viesť farnosti a vysluhovať sviatosti.

Už teraz sa to neoficiálne deje. V nemocniciach či zariadeniach pre seniorov majú ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz, chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala.

Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali. Veríme, že Boh týmto ľuďom určite odpustil, bez ohľadu na to, či ich počúval muž alebo žena.  

Patriarchálny svet sa netýka iba cirkvi, ešte stále to platí pre celú spoločnosť. Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie. Ide o čísla z roku 2021, preto aj keď sa Istanbulský dohovor riešil už dávnejšie, je to stále aktuálny problém. Vo februári 2018 ste pre Denník N povedali, že dohovor by ste určite nezavrhli celý, ale vadili vám niektoré špekulácie o rode. Ktoré? 

Pravdepodobne teórie o tom, že muž sa môže vyhlásiť za ženu a žena za muža.

To ste si v dohovore prečítali? 

Neviem, debatovali sme o tom. So zneužívaním rodových stereotypov na diskrimináciu žien samozrejme nesúhlasím, ale ani inde vo svete to nie je ideálne. V ekonomike, hospodárení či politike by ženy mohli mať vyššie postavenie.

História nám hovorí, že by boli lepšie ako muži. Skutočná žena nikdy nemala tendencie zbierať do vačku pre seba na úkor rodiny. Muži majú tendenciu viac myslieť na seba. 

Ženy sa však do riadiacich pozícií nikdy nedostanú, kým nebudú v bezpečí. Adriana Mesochoritisová z Výboru pre rodovú rovnosť v rozhovore denníka SME podrobne vysvetlila, že dohovor má chrániť ženy pred tým, aby sa násilie na nich vôbec mohlo začať diať. Tiež vyvrátila viacero mýtov a objasnila, že Slovensko dohovor spoluvytváralo. Podľa nej to vysoko postavení ľudia využili na šírenie vlny strachu z niečoho, čo neexistuje. Straší niekedy cirkev ľudí zbytočne?

Netuším, či dezinterpretácie pochádzali od cirkvi. Možno to bola chyba nejasného textu. Ak tu malo ísť o ochranu partnerov pred násilím, katolícka cirkev to podporuje. 

Avšak dohovor nepodporila a v parlamente ho neratifikovali. Aj pre ekonomické ohrozenie, ktoré je častou príčinou násilia na ženách, čoraz viac žien otvorene hovorí, že nechce mať deti. Musí sa každá katolícka žena chcieť stať matkou?

Ak sa rozhodne, že svoj život zasvätí niečomu inému, ťažko jej to vyhovoriť. Treba to rešpektovať. 

S tým súvisia diskusie o sprísnení interrupčného zákona. Návrh Anny Záborskej naposledy neprešiel o jeden hlas. Vieme, že väčšina žien sa rozhodne pre ukončenie tehotenstva z vážnych finančných či sociálnych dôvodov, ktoré môžu vyplývať práve z ich nedostatočnej ochrany a diskriminácie. Existuje nejaká situácia, pri ktorej cirkev povoľuje interrupciu?

Či môže zabiť svoje dieťa? Nie. Interrupciu pripúšťame iba v prípade, že je matka v ohrození života.

Môžu si katolícki manželia rodičovstvo naplánovať?

Áno. 

Stretávame sa totiž s názormi, že antikoncepcia do manželského života nepatrí.

Ak by sme povedali, že ten, kto dodrží desatoro, pôjde do neba, a ten, kto nie, sa ocitne v pekle, vrátime sa do stredoveku. Medzi ideálom a realitou je veľa stupňov a možností. Rodičia by mali prijímať deti tak, aby im dokázali zabezpečiť dobrý psychický aj fyzický vývoj. Nikto na Zemi nie je svätý, ešte nie sme v nebi.

K radikálnym názorom môžu pravdepodobne prispieť aj niektoré slová na kázňach. Ja som bola na jednej, kde kňaz povedal, že žena je krásna, ak je tichá a poslušná. 

Museli by sme sa ho opýtať, čo tým myslel. Mnohí by takú ženu zaručene nechceli. 

Bolo by to na diskusiu s konkrétnym kňazom, pri kázni sa však nediskutuje.

Na univerzite si najprv vypočujete prednášku a dobrý pedagóg po nej nechá študentom priestor na otázky. Problém je, ak sa poslucháči rýchlo zdvihnú a odídu preč.

Nielen kňazi sú zodpovední, ale aj veriaci. My v Rusovciach sme hneď vedľa kostola vytvorili kultúrny priestor, kde si po omši dáme kávu a debatujeme. Dôležité je, aby sa veriacim chcelo prísť a nebrali účasť na nedeľnej svätej omši len ako povinnosť, ktorú si odškrtnú v diári.

Komunikácia občas zlyháva aj na najvyšších miestach. Moje pozvanie na rozhovor odmietli hovorca Trnavskej arcidiecézy Dušan Kolenčík aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara. Nie však z časových dôvodov, ale preto, že vraj nie sú kompetentní na vyjadrenie sa k téme. 

Môže za to naša kultúra. Keby väčšina novinárov pracovala poctivo a nemodifikovala ich výroky, možno by sa nebáli a komunikovali viac. O nás pred časom napísali, že sme nepriatelia Dropa fúzatého, pritom sa len snažíme chrániť kultúrne a historické pamiatky. Väčšina publika však podporuje ochranárov prírody, takže nemáme ako vyvrátiť, že sme to mysleli inak.

MARIÁN PRACHÁR

Vyštudoval teológiu na Bratislavskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1993 vo Viedni získal titul doktora teológie, ako rímskokatolícky kňaz pôsobil vo viacerých farnostiach na západnom Slovensku. Od roku 2009 vedie farnosť v Rusovciach, zároveň je predsedom občianskeho združenia Vitus, ktoré okrem iného prevádzkuje pastoračné centrum a organizuje kultúrne akcie.

 
Post Views: 213