Študenti FMK si ho môžu pamätať ako denného doktoranda, s ktorým sa stretávali na seminároch či prednáškach. Po obhajobe dizertačnej práce však kvôli neistote pedagogického povolania vysokoškolské prostredie opustil a dnes sa naplno venuje športovej žurnalistike.
Nedá sa mi na úvod nespýtať. Túžil si byť novinárom už pri nástupe na vysokú školu?
Vôbec nie, vždy som túžil ísť umeleckým smerom, byť hercom. Mám za sebou dve neúspešné talentové skúšky na vysoké školy herectva v Bratislave a Banskej Bystrici. Okrem toho som premýšľal nad tým, že by som bol divadelný režisér alebo scenárista. V tom spočívalo aj moje detstvo, robil som v ochotníckom divadle, nakrúcal som amatérske filmy. Toto ma bavilo. Keďže sa mi však nepodarilo dostať na školu, hľadal som alternatívu a tou sa stala FMK. Keď som neskôr po nástupe na fakultu uvidel logo Atteliéru, vedel som, že toto je niečo pre mňa. Využil som príležitosť a začal som sa v ňom angažovať.
Neľutuješ teda, že ťa “dielo náhody” priviedlo na našu školu?
Bolo to o tom, či sa budem celý život ľutovať, že sa mi niečo nepodarilo, alebo sa chopím inej príležitosti. Dnes už takmer 10 rokov po mojom nástupe na FMK môžem povedať, že neľutujem.
Všetko zlé je teda na niečo dobre?
Áno, je to tak.
Obdobie, počas ktorého si prispieval do školských periodík, sa ti určite spája so súťažou Štúrovo pero. Na nej si získal individuálne, ale aj kolektívne ocenenia.
Ak si dobre spomínam, máme zo Štúrovho pera za rozhovory v spoluautorstve s Braňom Opralom, ktorý aktuálne pôsobí na FMK ako odborný asistent, dve druhé miesta. Sú to veľmi príjemné spomienky. Spoznal som tam veľa zaujímavých ľudí, utužil sa nám kolektív, začali sa nové priateľstvá. Štúrovo pero je síce súťaž, ale v novinárčine by to nikdy nemalo byť iba o tom. V prvom rade je to prehliadka kvalitnej tvorby. Ja som sa veľmi inšpiroval Riou Gehrerovou (novinárkou z Denníka N – pozn. red.), ktorá už vtedy pracovala v médiách a vlastne jej “vinou” nadpriemernosti a šikovnosti sme nikdy to Štúrovo pero nevyhrali. Keď s nami počasch oboch ročníkov súťažila ona, museli sme akceptovať prehru (smiech).
Muselo ti to dať veľa skúsenosti, keď si mal možnosť porovnávať sa s budúcimi novinármi, no nie?
Áno, presne ako hovoríš. Vďaka tomu som neskôr ako doktorand na FMK nabádal svojich študentov, aby posielali na túto súťaž svoje príspevky. Nie preto, aby vyhrali, ale aby získali spätnú väzbu z iného prostredia ako je to školské, mimo Atteliéru. Dôležité je nebáť sa vyjsť z komfortnej zóny a akceptovať kritiku.
Keď si ako doktorand vyučoval v Atteliéri, videl si tam paralelu so svojimi začiatkami v žurnalistike v niektorom zo študentov?
Určite áno, ale pri práci pedagóga v Atteliéri som pochopil, že ten čas, ktorý pedagógovia venovali mne, napríklad u mňa to bola Magda Švecová, by som mal teraz ja venovať študentom. Musel som ich lepšie pochopiť a snažiť sa pomôcť tým menej nadaným. Niekedy je to psychológia. Ak bol so študentom problém, bolo potrebné to riešiť pragmaticky a pokúšať sa odstrániť nedostatky. Bol som tiež dosť striktný, keď študenti neplnili stanovené zadania. Prvý som hovoril, že im musíme udeliť FX. Verím však, že na mňa spomínajú v dobrom. Ako budúci novinári sa totiž musia naučiť pracovať nielen pod tlakom, ale aj v rýchlosti. Spracovať nejakú aktualitu dva týždne po tom, čo sa udiala, nemá žiadny význam, je to výsmech žurnalistiky.
Bola pre teba práca tvojich pedagógov motiváciou nastúpiť na doktorandské štúdium a vyskúšať si ju na vlastnej koži, alebo v tom bolo niečo iné?
Boli za tým dva dôvody. V piatom ročníku som ešte nemal v rámci práce žiadnu istotu. Nikde som nepracoval na plný úväzok. V Denníku N sme fungovali formou externej spolupráce. Druhý dôvod bol, že počas môjho štúdia na FMK som veľa hundral. Na všetko… Na spolužiakov, vyučujúcich, alebo systém. Vtedy som si povedal, že do toho musím ísť a ukázať, že to môže vyzerať inak. Že prinesiem nový prístup a budem so študentami či kolegami viac komunikovať. Nehovorím, že som všetko zvládol na jednotku, ale s odstupom času to vnímam ako skvelé rozhodnutie. Keby bola možnosť ostať na doktorandskom štúdiu dlhšie ako tri roky, využil by som ju.
Po obhajobe dizertačnej práce si neostal v akademickom prostredí, ale presunul si sa na plný úväzok do Denníka N. Prečo? Nelákalo ťa naďalej učiť?
Opäť sú za tým dva dôvody. Jeden je čisto pragmatický. Keď som končil moje doktorandské štúdium, mal som už asi rok na stole ponuku od Denníka N venovať sa športovej žurnalistike na plný úväzok – to som dlhé roky chcel. Pri práci pedagóga som nevedel, či budem mať možnosť ďalej na fakulte pokračovať ako odborný asistent. Keď máš nejaké životné náklady a predstavy o svojom smerovaní, nemôžeš si takúto neistotu dovoliť. Každopádne, bola to jednoznačná voľba. Žurnalistiku milujem a Denník N si ako médium mimoriadne vážim. Nemohol som to odmietnuť.
Ako teda vyzerá tvoj bežný pracovný deň v pozícii novinára?
Fungujem prevažne formou home office. Je to z toho dôvodu, že veľa vecí v športe sa udeje poobede, večer, alebo cez víkend. Občas môže byť kontraproduktívne prísť do redakcie o ôsmej ráno, keď viem, že svoje články budem písať vo večerných či nočných hodinách. Keď som písal články o zápasoch futbalového Slovana Bratislava, ktoré prebiehali večer, končil som aj o tretej-štvrtej ráno. Nedá sa však presne popísať môj deň. Pracovný čas mám veľmi flexibilný a nevyspytateľný. Stačí, že sa nejaký významný športovec rozhodne ukončiť kariéru. Vtedy sa takémuto textu musím venovať bez ohľadu na to, či som mal predpripravené už niečo iné.
Športová žurnalistika funguje v Denníku N v trochu inom formáte, na aký sme zvyknutí pri tradičných športových médiách. Nesnažíte sa byť najrýchlejší, téme sa venujete viac do hĺbky, viac analyzujete.
Je otázne, ako majú pracovať tradičné športové médiá. Ja sa inšpirujem prestížnou športovou žurnalistikou, ktorú robí The Athletic, BBC, Guardian alebo The New York Times. Ak treba, zaplatím si predplatné, pretože je to investícia do vzdelania, kvalitného obsahu a progresívnejšieho myslenia. Napríklad reportér, ktorý mapuje svetový šampionát v Katare, by nemal rozumieť iba futbalu, ale aj pochybným praktikám a korupčným škandálom organizácie FIFA.
A teraz k tvojej poznámke. Áno, nesnažíme sa byť zakaždým najrýchlejší, ale zároveň si uvedomujeme princípy webovej žurnalistiky a extrémne rýchleho starnutia obsahu. Ak si to neprečítajú u nás, prečítajú si to niekde inde. Aktuálnosť zvykne byť niekedy rozhodujúca. Zároveň zvyčajne dbáme na to, aby mal text aspoň 900 či 1000 slov, ak nejde o iný špecifický formát.
Keď tak veľa pracuješ na home office, neláka ťa možnosť vyraziť do “terénu” a pripravovať články priamo z “miesta činu”? Podobne ako nedávno tvoj kolega Štefan Bugan, ktorý mapoval úvodne týždne Juraja Slafkovského v NHL priamo z Montrealu.
To ma veľmi láka. Verím, že to časom príde. Či už to bol Štefan Bugan v Kanade alebo Peťo Kováč v Keni, kde behal s Keňanmi. Priniesol odtiaľ výnimočné texty a rozhovory. Veľmi rád by som v budúcnosti zažil to isté. Vášeň pre písanie niekedy spočíva v tom, že vyrazíš na konkrétne miesto spoznávaš kultúru a vytváraš si ucelený obraz. Som však nohami na zemi, v N-ku som polroka. Mám čas. V redakcii sme dobrý kolektív, máme super vedenie. Teším sa z chalanov, že dostali takú možnosť.
Evidentne ste dobrý kolektív. Konzultuješ teda so svojimi kolegami články, ktoré sa netýkajú iba športu?
Áno, určite. U nás nie je nikto ten typ športového novinára, ktorý komentuje iba výsledok súťaže. Všetci máme presah aj do iného odvetvia. Komunikujeme spolu navzájom o tom, čo zlepšiť, čo nové prinesieme, máme porady. Som rád, že to u nás takto funguje.
Napísal si tiež 12-dielny seriál o chudnutí. Namiesto športu to boli skôr články o zdravom životnom štýle. Ktorá téma ti je bližšia?
Osobne si neviem predstaviť svoju prácu bez toho, aby som sa nemohol venovať obom oblastiam. Obe ma mimoriadne zaujímajú a považujem ich za dôležité. Pri športe mám možnosť venovať sa aj témam, ktoré sa týkajú spoločnosti. Urobil som tak pri futbalových MS v Katare. Pri témach o zdravom životnom štýle – tak ako bol seriál o chudnutí, musím veľa komunikovať s odborníkmi, hľadať si nové informácie a veľa vecí sa dozvedám. Vzdelanie v týchto oblastiach považujem za mimoriadne dôležité. Informácie musím do seba vstrebať, aby mal text nejakú výpovednú hodnotu.
Seriál o chudnutí bol tvoj dlhodobý projekt, boli to dlhšie texty. Bol to náznak toho, že v budúcnosti by si chcel napísať knihu?
Určite, ale zároveň na to nijako netlačím. V Denníku N venujem pozornosť iným veciam. Vždy som chcel napísať knihu, ale všetko má svoj čas.
Tvoje začiatky v Denníku N boli pri rozhovoroch o spoločenských témach, chvíľu si sa venoval aj filmovému priemyslu, keďže to je jedna z tvojich vášni. Nakoniec si zakotvil pri športe. Neplánoval si ostať napríklad pri rozhovoroch?
Že som skončil pri športe bola opäť tak trochu náhoda. Sú to už zhruba tri roky dozadu, keď som cítil, že potrebujem zmenu. Keďže športu som sa odmalička venoval a milujem ho, bola mi táto téma blízka. Oslovil som môjho kolegu Michala Červeného, že by som mal záujem písať texty v tejto oblast a začal som prvým článkom. Za všetkým bolo to, že som nechcel ostať iba pri rozhovoroch, hľadal som progres. Rozhovory o spoločenských témach však boli super skúsenosť, aj dnes premýšľam, že by som nejaký uskutočnil o výhradne celospoločenskej téme. Tejto oblasti sa však venujem aj pri športe, napríklad pri spomínaných MS v Katare.
Pri rozhovoroch si bol ako spoluautor za rozhovor s Václavom Moravcom nominovaný na Novinársku cenu 2018 a Cenu nadácie otvorenej spoločnosti. Považuješ to za svoj najväčší novinársky úspech?
Nevnímam to tak. Ako som spomínal pri Štúrovom pere, nemyslím si, že by sa novinári mali posudzovať podľa ocenení, ale skôr na základe toho, ako systematicky vyzerá ich práca vo verejnom záujme a ich prínos pre spoločnosť. Novinársku cenu si veľmi vážim. Keď sme boli spoločne s Braňom Opralom nominovaní, vnímali sme to ako zadosťučinenie za našu prácu a dlhé hodiny prípravy, zároveň sme však hľadali možnosti, ako sa ďalej zlepšiť a posunúť. Skôr nás to motivovalo, než aby sme to brali ako úspech. Bol to taký “ťukes”, že robíme dobrú prácu.
Neuvažuješ teda, že by si v budúcnosti opäť prešiel na rozhovory?
Momentálne nad tým neuvažujem. Občas mám totiž pocit, že sa viac venujem týmto témam aj pri športe. Nie preto, že by som čitateľom chcel posúvať negatívne veci, ale niekedy sú v športe také nekalosti, že je ťažké si to odmyslieť. Pred futbalovými MS v Katare som mal morálny problém, či si užijem tie zápasy pri informáciách, ktoré máme o tom, čo sa v Katare dialo a deje.
Tvoje ďalšie vízie sú napísať knihu a vyraziť do terénu ako tvoji kolegovia. Je ešte niečo?
Mám veľa vízii a cieľov. Tieto dve patria medzi ne, ale viem, že všetko má svoj čas.
