Z Romany učiteľka
Vždy chcela ísť niekam ďaleko od všetkého a od všetkých. Od začiatku ju ťahal východ. Rozhodovala sa medzi krajinami ako India, Thajsko a Maurícius, Vietnam a Kambodža, no nakoniec zvíťazila Srí Lanka. Ako úprimne priznáva vyhrala túžba. „Veľmi som túžila vidieť slona. Viem, znie to banálne, ale vážne práve preto som si vybrala Srí Lanku.“ Sama nevedela do čoho ide, no pripravená bola na všetko. Avšak od toho, čo čakala to bolo veľmi ďaleko. Všetko bolo oveľa lepšie.
„Dom v ktorom sme bývali bol obrovský a krásny. Mali sme tečúcu vodu, záchod, kuchyňu ba i internet. Ale nebol to veľký luxus, aby ste si nemysleli. Prirovnala by som to k takému horšiemu intráku v Bratislave,“ s úsmevom vysvetľuje Romana. Chrobáky, pavúky, mravce či hmyz boli neoddeliteľnou súčasťou aj takéhoto nadpriemerného bývania.
To, že si Srí Lanka opantala Romanu je úplne jasné. Celé sa jej to tam páčilo. Spôsob života, jedlo, kultúra. Všetko bolo iné a predsa pre ňu tak blízke. Milovala to, ako jedli rukami, ako sa sprchovali v studenej vode, ako jednoducho, bez akýchkoľvek starostí prežívali svoje dni. Napriek tomu, by si život v exotike predstaviť nevedela. „Ich myslenie je tak rozdielne, správanie, gestá, zvyky a návyky sú tak iné od našich, že je ťažké sa im úplne prispôsobiť. Milujem naše Slovensko. Nech je aké chce, stále je naše.“
Celý článok si môžete prečítať v novom čísle Atteliéru 02-03/2012-2013
