Fotograf a absolvent Fakulty masmediálnej komunikácie Tomáš Fongus spomína na svoj najúspešnejší projekt, ktorým bolo fotenie kampane pre Petra Pavla. Keď ho oslovili, toto meno mu nič nehovorilo.
Na sociálnych sieťach aj na internete som zaznamenala, že ste fotili kampaň pre českého prezidenta Petra Pavla. Ako ste sa k tomuto projektu dostali?
V podstate to bolo cez kontakty. Minulý rok mi volala Pavla Nýdrle, bývalá šéfka komunikácie v agentúre, kde som predtým pracoval. Bol som prekvapený, pretože sme sa síce poznali, ale neboli sme v kontakte. Spýtala sa ma, či by som nechcel skúsiť fotiť prezidentskú kampaň. V tej chvíli som ani nevedel, o koho ide. Meno Petr Pavel mi v tej dobe nič nehovorilo.
Keďže mi volala práve Pavla, tak som mal tušenie, že to bude zaujímavá vec. Následne som už komunikoval s Martinom Burgrom, ktorý v minulosti viedol komunikáciu či kampaň aj pani prezidentke Čaputovej alebo koalícii strán PS-Spolu. Ako som počúval o projekte a o ľuďoch, tak mi to dalo impulz, aby som do toho šiel.
Ako to potom ďalej prebiehalo?
V Pavlovom tíme sa na začiatku kampane medzi sebou rozprávali a hľadali človeka, ktorý bude pri pánovi generálovi blízko a bude mu pravidelne vytvárať content. Tam sa spomenulo aj moje meno. Aký to malo priebeh so súčasným pánom prezidentom, neviem, ale myslím si, že on to neschvaľoval. Či sa k tomu vyjadril alebo nie, išlo mimo mňa.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s Petrom Pavlom?
Keď som sa rozhodol do toho ísť, išli sme na prvý výjazd do regiónu. Boli sme v takom malom zložení. Ja, Martin Burgr, generál Petr Pavel a asi tam bola aj produkčná. Počas cesty sme sa oťukávali a zisťovali, či si spolu sedíme. Prvý deň bol podľa mňa veľmi dobrý. Myslím, že sme si veľmi sadli a bolo to príjemné. Od tej doby som ale so súčasným pánom prezidentom už do takéhoto bližšieho osobného kontaktu neprišiel. Sadli sme si na obed, dali sme si pivo a pokecali sme. Panovala tam uvoľnená atmosféra. Najdôležitejšie bolo to, že si sedíme ako ľudia.
Nemali ste obavy, či budú s vašimi fotografiami spokojní?
Ani nie. Veril som, že to bude v poriadku. Skôr som sa bál, ako si budeme sedieť, aká bude atmosféra, aký bude pán generál. V tom som bol v očakávaní. To ma zaujímalo viac.
Považujete toto za jeden z vašich najúspešnejších projektov?
Určite je toto ten najúspešnejší. Ťažko sa niečo rovná tomu, keď s tímom vyhráte prezidentské voľby. Ja si zásluhu nepripisujem, ale keď ste súčasťou tímu, ktorý celý čas drel a nakoniec sa to podarí, tak nič väčšie okolo mňa ani len náznakom nešlo okolo.
Za tie roky som cez agentúry robil rôzne projekty pre T-Mobile či Coca-Colu. Momentálne spolupracujem so značkou Magu, ktorá je na českom trhu zásadná. Príde mi to ako pekný projekt, mám ho rád, ale ťažko sa to porovnáva s prezidentskou kampaňou. Najmä pocitmi eufórie, ktoré sme cítili po víťazstve.
Okrem iného ste aj absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie. Bola FMK Vašou prvou voľbou?
Nebola to moja prvá voľba. Mal som len predstavu, že tento smer by ma bavil. Na strednej škole som sa zaujímal o literatúru, ale nevenoval som sa audiovizuálnej tvorbe alebo fotografii. Nemal som k tomu vzťah. Prijali ma na leteckú fakultu do Košíc, ale keď som sa dostal aj na FMK, tak už to bola pre mňa jasná voľba.
Boli ste príjemne prekvapený zo štúdia na vysokej škole alebo ste, naopak, mali aj chvíle, kedy ste sa na to chceli vykašlať?
Som chalan z dediny a prvé mesto, s ktorým som prišiel do kontaktu, bol Ružomberok. Tam som chodil na strednú školu a občas som sa zatúlal do Banskej Bystrice. Keď som prišiel do Trnavy, do študentského mesta, bolo to pre mňa niečo veľké. Mnoho nových ľudí a kamarátov.
Spomínam si, že ako prvé ma dostali dejiny filmu s pánom doktorom Zábojníkom. Tam som sa ponoril do audiovizuálnej tvorby a viac-menej som sa začal zaujímať o film. Už vtedy som mal pocit, že sa tomu budem možno v budúcnosti venovať. Vtiahlo ma to hneď v prvom ročníku. Prvý semester som sa síce hľadal, no potom moje kroky smerovali k filmu a audiovizuálnym dielam.
Keď som prišiel do Trnavy, bolo to pre mňa niečo veľké.
Navštevovali ste počas školy aj nejaký fotografický ateliér, napríklad AKMF, KEFU alebo niečo podobné?
Všetky tieto veci som preskočil a neabsolvoval. Vedel som o nich, ale počas vysokej školy som ešte nefotil a nemal som ambíciu sa tam prihlásiť. Začal som sa venovať kamere a audiovizuálnemu dielu, no fotografia ma obchádzala až do konca štúdia. Vôbec som sa jej nevenoval.
Spomínam si ale na svojich spolužiakov – výborných fotografov, ako je napríklad Peťo Lančarič či Jožko Pajerský. Stretávali sme sa celkom často kvôli videu. V tom čase som sa nestaval do role fotografa a nefotil som statický obraz, ale zaujímali ma video, strih, úprava či postprodukcia.
Na začiatku vám teda učarovala kamera a snažili ste sa sústrediť len na ňu?
Áno. Spomínam si na chalanov ako Marek Šimončič či Antonios Vlachou. Oni sa najviac zaoberali filmom a audiovizuálnou tvorbou. Vtedy sa spúšťala fakultná televízia FMK TV, inak bolo v tom čase na Skladovej iba rádio Aetter. Všetko sa rekonštruovalo, robil sa greenscreen. Štúdio bolo pre nás obrovská vec. Šiel som teda cestou kabinetu audiovizuálnej tvorby, ktorý myslím, že viedol Tomáš Hučko.
Momentálne sa už viac pokladám za fotografa, pretože v tom sa cítim komfortnejšie.
Kedy ste sa začali viac zaujímať o fotografiu?
Keď som skončil vysokú školu, odišiel na do Prahy. Hľadal som si stáže či miesta vo filmových alebo reklamných produkciách, kde by sa tvorilo a vyrábalo. Bolo mi jedno, čo by mi dali za prácu. Odpísali mi z reklamnej agentúry Leo Burnett, či by som to nechcel vyskúšať u nich. Tak som si povedal, že by som bol asi hlúpy, keby som to neskúsil.
Postupom času som sa dostal do digitálnej sekcie, kde mali oddelenie Farmhouse, kde sme sa zaoberali digitálom. Tým pádom sa ku mne dostal, napríklad strih videí, ľahké animácie, vytváranie videí na sociálne siete a postupne sa cez toto všetko dostal viac k fotografii.
Odvtedy som začal pravidelne fotiť. Prvé fotky som robil pre Fantu a bolo to úplné hrozné. Dnes sa na to pozriem a poviem si, že to je peklo. Ale zostal som pri tom a začal som fotiť čoraz viac. Počas piatich rokov v reklamnej agentúre, kde som robil content creatora, som už pomerne často fotil alebo nakrúcal videá.
Momentálne pracujete viac s kamerou, s fotoaparátom alebo s obomi?
Ono sa to vyvíjalo. Už sa viac pokladám za fotografa, pretože tam sa cítim komfortnejšie. Čo sa týka projektov, je to stále pol na pol. Ak mám nejaký projekt, ktorý je náročnejší, čo sa týka kamery, tak si zoberiem na pomoc kameramanov, ktorí mi to urobia kvalitne, a potom sa už nad tým nemusím trápiť v postprodukcii.
Aké typy fotografií či záberov vás bavia najviac odhliadnuc od práce?
Najbližší vzťah mám asi k dokumentu alebo reportáži. To pramení z posledných mesiacov, keď som fotil spomínanú prezidentskú kampaň. K tomuto žánru som už mal ale bližšie aj predtým. Ateliér ma nikdy tak nebavil, ako napríklad street fotografia alebo dokumentárna fotografia.
Ľutoval som, že som nešiel na Erazmus aj počas štúdia.
Čiže uprednostňujete exteriér pred ateliérom?
Asi áno. Ale mám rád aj zaujímavý ateliér či interiér s dobrým svetlom. Nemám rád čisté ateliéri, kde je iba čistá biela plocha. Mám aj klientov, napríklad Raiffeisen banku, kde fotím interné portréty a mám to rád, pretože je to dobrá komunita ľudí a cítim sa tam fajn. Nevadí mi to, lebo z toho ide dobrá energia. Viac ma ale baví exteriér. Sledovať svetlo, hrať sa s prirodzeným svetlom, spomaliť a uvedomovať si veci. To je to, čo ma na fotografii zaujíma.
Vedeli ste ešte pred ukončením štúdia, že chcete odísť do Prahy? Plánovali ste to?
Do Prahy som sa dostal cez projekt Erazmus + ako absolvent po škole. Vždy som ju mal rád. Vybral som si ju preto, že je blízko, nie je tam jazyková bariéra nie je a vedel som, že som ako keby jednou nohou stále na Slovensku. Dával som si ešte jednu prihlášku do Slovinska, ale uprednostnil som Prahu.
Využili ste aj počas štúdia nejakú inú formu Erazmu alebo toto bola vaša prvá skúsenosť?
Nie, toto bola moja prvá skúsenosť. Potom som ale ľutoval, že som nešiel na Erazmus aj počas štúdia. Mrzelo, že som to mohol absolvovať aj počas školy, ale nedostal som sa k tomu.
Keby ste mohli študentom dať nejaké rady a tipy, čo by ste im odkázali?
Neviem, ako by som mal radiť, keďže ja sám občas potrebujem radu a hľadám pomoc niekde inde. Myslím si, že najdôležitejšie je nevzdávať sa. Keď zlyháte alebo sa vám niečo nepodarí, vtedy je potrebné iba viac makať a robiť to stále dookola, zlepšovať sa v tom. Mať cieľ je základ. Ja som cieľ často nemal. Ale ak už ho človek má, stačí ísť iba za ním. Občas prídu horšie chvíle, ale výsledok sa nakoniec vždy dostaví.
Fotenie v ateliéri ma nikdy extra nebavilo.
Veľa ľudí začína fotením akcií, ako je napríklad stužková, svadba či eventy. Prešli ste si aj vy niečím takýmto?
Jasné, prišlo aj toto. Stužkové sme dokonca ako študenti nakrúcali a bolo to hrozné. Dúfam, že to už nie je dohladateľné. Potom som fotil aj svadby. Je dobré si to vyskúšať, ale ak s tým nie ste stotožnený, nebaví vás to a robíte to len pre peniaze, tak to podľa mňa nie je cesta.
Sledujete aj tvorbu iných slovenských či českých fotografov alebo kameramanov? Inšpirujú vás?
Určite mám nejakých obľúbených, ktorých sledujem. V poslednom čase sa mi napríklad páčia portréty od Aleca Sotha. Má také zaujímavé portréty ľudí v prostredí. Potom z českých fotografov mám rád Davida Gaberleho pre jeho estetiku a pre to, čo robí pre fotku. Zachytil som ho cez podcasty o fotografii. Mám rád aj Igora Zacharova, ktorý je režisér aj fotograf.
Momentálne sa stretávam s veľa fotografmi, ktorí pracujú pre rôzne média, takže mi napadajú ešte napríklad Milan Jaroš alebo Gabriel Kuchta z Denníka N. Minulý rok som absolvoval semestrálny kurz pod fotografom Jiřím Thýnom, ktorý mi dal veľmi veľa o fotografii. Tento kurz mi veľmi otvoril oči a začal som sa na fotografiu pozerať zase úplne inak.
