Nestačí, že je niekto dobrý vedec, pokiaľ svoj výskum nevie odkomunikovať tak, aby ho pochopila aj verejnosť. Akademickej obci niekedy prekáža, keď vedu popularizujete a nutne ju zjednodušujete, hovorí profesor Peter Sýkora z Filozofickej fakulty UCM.
V roku 2008 ste na UCM založili Centrum pre bioetiku ako prvé svojho druhu na Slovensku. Ako sa dá bioetika priblížiť čitateľovi, ktorý sa s týmto pojmom doteraz nestretol?
Bioetika je multidisciplinárna akademická oblasť, ktorá vznikla na začiatku 70-tych rokov minulého storočia rozšírením lekárskej etiky. Jej počiatky môžeme sledovať od konca druhej svetovej vojny ako reakciu na nehumánne pokusy nacistických lekárov na väzňoch v koncentračných táboroch. S cieľom zabrániť takémuto zneužívaniu medicíny v budúcnosti sa začala formovať biomedicínska etika, čo je iné pomenovanie pre bioetiku. Jedným z jej hlavných cieľov je vymedziť etické princípy, v rámci ktorých sa bude uskutočňovať biomedicínsky výskum, vrátane testovania nových liekov a liečebných metód na ľuďoch.
Vznikla však tiež ako reakcia na obrovský pokrok výskumu v biológii v druhej polovici 20. storočia, ktorý sa týkal objavenia štruktúry DNA a dešifrovania genetického kódu. Ten má priamy dopad na medicínu a súčasne otvára viaceré kontroverzné témy ako transplantáciu, asistovanú reprodukciu, klonovanie, kmeňové bunky, genetické testy, génovú terapiu, zasahovanie do ľudského genómu či kyborgizáciu ľudského tela. Reaguje tak na technologický pokrok, ktorý sa dá využiť v medicíne. V rámci bioetiky sa tieto nové výzvy analyzujú z rôznych aspektov, od etických, filozofických, medicínskych až po právnické, politické, ekonomické, a tiež z hľadiska celospoločenských dopadov.
Vieme si využitie bioetiky priblížiť na konkrétnom príklade?
Samozrejme. V 60-tych rokoch 20. storočia sa začali do praxe zavádzať podporné dýchacie prístroje, ktoré poznáme napríklad z covidovej pandémie. Tie do medicíny priniesli filozofickú a praktickú otázku ako nanovo zadefinovať, kedy je človek mŕtvy. Dovtedy stačilo, že pacient prestal dýchať a nezarosil zrkadielko priložené k ústam. Zrazu sa objavili otázky, na ktoré dovtedy lekári neboli trénovaní a pripravení. Pokračovať v udržiavaní pacienta na prístrojoch, ktoré za neho dýchajú? Ak áno, dokedy?
Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.
To viedlo k novej definícii smrti človeka založenej na mozgovej smrti. Tomu sa musela prispôsobiť aj legislatíva. V opačnom prípade by lekári, ktorí by odpojili pacienta od ventilátora, mohli byť obvinení z úmyselného zabitia.
Nedávno sme tiež museli riešiť bioetický problém súvisiaci s ventilátormi. Koho na ne napojiť a koho nie, keď je pacientov s ťažkým priebehom covidového ochorenia viac, než majú nemocnice ventilátorov.
Ako uvádzate na svojom webe, hlavným cieľom centra je vytvoriť regionálnu sieť špecialistov, ktorí sa zameriavajú na výskum a popularizáciu bioetiky. Prečo je dôležité zaoberať sa popularizáciou tejto oblasti?
Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá. Popularizácií biológie som sa začal venovať už na strednej škole a s týmto zámerom vyšla v roku 1989 aj moja kniha s názvom Alchýmia života. Nie je jednoduché popularizovať vedu. Nestačí byť dobrým vedcom, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť. Akademickej obci niekedy prekáža, že keď popularizujete, zjednodušujete. Začnú vám vytýkať, že ste nepovedali toto či tamto.
Podarilo sa nám doteraz úspešne spolupracovať s partnermi na univerzitách v zahraničí – s London University, New York University, Universität Tübingen, National University of Singapore, KwaZulu-Natal University, Masarykovou univerzitou či Univerzitou Karlovou.
Na Slovensku sme napriek tomu pomerne malou komunitou, kde bioetika ešte nezapustila korene. Idem na vyšetrenie k lekárovi, mladému absolventovi lekárskej fakulty, ktorý sa ma pýta, kde pracujem. Odpovedám, že prednášam bioetiku a on na to, že čo to je. Samozrejme, pozná lekársku etiku, ale jej širší bioetický kontext už nie.
V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť a som rád, že sa v tejto oblasti Slovensko za posledných 10 rokov výrazne zmenilo. Pribudla nám celá nová generácia jej popularizátorov. Hoci je bioetika s vedou v tesnom kontakte, nie je samostatnou vedou, ale humanitnou akademickou disciplínou. Žiaľ, dnes sa pochybuje, či podobné humanitné disciplíny náš trh práce vôbec potrebuje.
Vo svojom výskume sa venujete aj problematike editácie ľudského genómu. Je genetické vylepšovanie ľudí v súčasnosti najdôležitejšou výzvou bioetiky?
Je to jedna z viacerých aktuálnych výziev. Predovšetkým potrebujeme rozlišovať medzi terapiou a vylepšovaním. Editovanie genetického textu v našich bunkách je tzv. génová terapia. Ide teda o opravu akýchsi preklepov, nahradenie chybného textu tým správnym a opravu náhodných mutácií, ktoré môžu mať v podobe genetických ochorení devastujúce dôsledky pre zdravie.
Alebo, ako kontroverzná bioetická otázka, či sa má editovanie génov použiť aj na vytvorenie vylepšených verzií genetickej informácie a na jej úplné prepísanie. Teoreticky by sa takto dal v budúcnosti vytvoriť aj vylepšený človek (tzv. transhumanizmus) i dokonca nový druh človeka (tzv. posthumanizmus).
Tomuto problému jsa venujeme v našej najnovšej knihe v anglickom jazyku, ktorá vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve vedeckej literatúry Peter Lang pod názvom Transhumanism and Posthumanism in the Perspective of Biotechnologies. Ide o výsledok niekoľkoročného výskumu v rámci nášho APVV projektu. Neriešili sme v nej len otázky týkajúce sa bioetiky a filozofie. Porovnávali sme súčasný vývoj aj na základe toho, ako sa na túto problematiku v minulosti nazeralo v žánri science-fiction.
Na čo ste prišli? Stáva sa to, čo bolo v minulosti len sci-fi, realitou?
Áno. Technológie manipulovania s celými génmi sa používajú na liečbu už viac ako dve desaťročia. Až teraz sa ale vyvinuli nové biotechnologické nástroje, ktoré sú mimoriadne presné a efektívne a umožňujú meniť text genetickej informácie na úrovni jedného písmena. Za objav tejto technológie udelelili v roku 2020 Nobelovú cenu dvom vedkyniam – J. Doudnovej a E. Charpentierovej.
V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť.
Vďaka technológii editovania génov sa okamžite začali vyvíjať, a dnes už čakajú na schválenie, nové génové terapie na viaceré genetické ochorenia, s ktorými sme si doteraz nevedeli poradiť. Musím však zdôrazniť, že hovoríme o génovej terapii, ktorá nie je dedičná. Opravujú sa gény v poškodených tkanivách tela pacienta, ale nie v jeho pohlavných bunkách. Akokoľvek geneticky zasahovať do pohlavných buniek alebo raných embryí je na Slovensku a v drvivej väčšine krajín na svete legislatívne zakázané, pretože by išlo o zásahy, ktoré by sa prenášali na nasledujúce generácie. To je tiež veľkou súčasnou bioetickou témou.
Už aj na Slovensku sa objavujú správy, že poisťovne by mali preplácať génovú terapiu. Ktorí rodičia si však môžu dovoliť zaplatiť pre svoje choré deti najdrahší liek na svete? Opäť tu máme nielen ekonomický, ale aj veľký etický problém. Ako spravodlivo rozdeliť obmedzené zdroje? Ako zariadiť, aby sa génová terapia dostala ku každému pacientovi, ktorý ju potrebuje, a nebolo to na úkor iných pacientov, keďže poisťovne majú len limitovaný rozpočet?
Ďalšou dôležitou otázkou súčasnosti je, že do akej miery môže v medicíne umelá inteligencia (AI) nahradiť človeka. Roboty riadené AI môžu niektoré operácie robiť presnejšie ako človek. Zveríte operáciu svojho mozgu robotovi s menšou chybovosťou alebo neurochirurgovi? Ak takýto robot urobí chybu, kto ponesie zodpovednosť? Nemocnica, v ktorej pacienta operovali, firma vyrábajúca robotov, alebo spoločnosť, ktorá dodala umelú inteligenciu? A to nehovorím o bioetickom probléme, ako takého robota otestovať na živom pacientovi v rámci etických princípov klinického výskumu.
Jedným z vašich výskumov je realizácia tzv. Konšpiračného indexu, ktorý ste v auguste minulého roku uskutočnili v spolupráci s agentúrou FOCUS na vzorke viac ako 1500 respondentov. Ako tento prieskum súvisí s bioetikou?
V rámci výskumu, ktorý sme robili ako časť veľkého covidového projektu udeleného pre UCM, sme sa zameriavali na hľadanie odpovede na otázku: Ako by bola verejnosť na Slovensku v prípade ďalšej pandémie ochotná akceptovať nové vakcíny? Cieľom bolo poradiť budúcim vládam, ako by v takomto prípade mali na situáciu zareagovať. Respondentov sme sa napríklad pýtali, prečo by sa dali alebo nedali v takom prípade zaočkovať. Keďže vieme, že do postojov k očkovaniu, bohužiaľ, zasahujú rôzne konšpiračné teórie a dezinformácie, do dotazníka sme zahrnuli aj túto dimenziu.
Takzvaný Konšpiračný index vytvorili vedci z Parížskej univerzity ako nástroj umožňujúci porovnávať krajiny medzi sebou. Máme rôzne podobné indexy. V ekonómii je to index hrubého domáceho produktu prepočítaný na jedného obyvateľa. Konšpiračný index sa počíta ako priemer kladných odpovedí na špeciálnu batériu otázok konšpiračného charakteru.
Sú tisícky výskumov o tom, prečo je z psychologického hľadiska človek viac alebo menej náchylný uveriť konšpiráciám. Len veľmi málo výskumov však skúma konšpiračné teórie podľa metodiky, ktorá umožňuje porovnávať štáty medzi sebou na makro úrovni, teda na úrovni celého štátu.
Francúzski vedci vypočítali hodnoty Konšpiračného indexu pre dve desiatky krajín, v ktorých boli k dispozícii dáta z celoštátnych prieskumov. Slovensko medzi nimi nebolo, lebo takéto dáta neexistovali, kým sme ich my v našom výskume nezískali. Vďaka tomu sme mohli hodnotu Konšpiračného indexu pre Slovensko vypočítať a porovnať s hodnotami francúzskych vedcov. S prekvapením sme zistili, že jeho hodnota sa dá porovnať s hodnotami rozvojových krajín.
Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta. Pre denník SME ste sa však vyjadrili, že úroveň vzdelania v tom významnú úlohu nezohráva. Existuje na to iné vysvetlenie?
Výsledky Konšpiračného indexu, ktoré sme namerali pre Slovensko, sú v istom zmysle anomáliou, ktorú zatiaľ nevieme dostatočne vysvetliť. Slovensko rozhodne nie je z objektívneho ekonomického hľadiska rozvojovou krajinou. Naopak, mali by sme kopírovať susedné krajiny. V Poľsku má index polovičnú hodnotu. Čím sa od Poľska líšime? Je to rovnako postkomunistická krajina ako my.
Vo vašej knihe Boj s drakom, ktorá vyšla pred vyše 30 rokmi, o nás Slovákoch hovoríte, že sme jeden z najmladších národov, dokonca mladší, než si sami pripúšťame. Je možné hľadať paralely práve v tom, ako mladé demokracie vnímajú vonkajší svet a do akej miery podliehajú dezinformáciám, hoaxom či propagande?
To je veľmi dobrá hypotéza, ktorú ste práve prepojili s ďalšou, vyslovenou mojím kolegom, politológom Jozefom Lenčom. Položil som mu otázku, čo má Slovensko spoločné s rozvojovými krajinami. Odpovedal, že možno akýsi druh postkoloniálnej mentality, ktorá je typická pre politicky mladé národy. Tá naša môže pochádzať z čias, keď sme boli súčasťou Habsburskej monarchie, neskôr Rakúsko-Uhorska a Československa. V súčasnosti sme zase súčasťou Európskej únie. Nie je v tomto prípade dôležité či sme naozaj boli ,alebo sme kolóniou, ale či to veľká časť Slovenska takto vníma.
prof. RNDr. PETER SÝKORA, PhD.
Všetky tri stupne vysokoškolského vzdelania ukončil na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobil na univerzitách v Glasgowe, Londýne, Spojených štátoch a Singapure. Od roku 2005 bol členom Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR a členstva v nej sa vzdal v roku 2021. Svoje rozhodnutie odôvodnil neetickou očkovacou stratégiou. Je riaditeľom Centra pre bioetiku na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM.
