Po výsledkoch volieb sú mladí a dôchodcovia terčom kritiky pracujúcich ľudí, ktorí v nich vidia iba ľahko manipulovateľné hlasovacie lístky. Ale týka sa to naozaj iba týchto skupín alebo politická gramotnosť obišla aj iných?
Od základnej školy sa učíme čítať a písať. Počas života nám prídu tieto schopnosti tak automatické, že nad nimi ani nepremýšľame. Síce nás to na začiatku stálo veľa úsilia si ich osvojiť, ale naučili sme sa. Čo sme sa ale nenaučili, je objektívne nahliadať na kroky politikov, zisťovať, akú váhu má slovo a meno človeka reprezentujúceho našu krajinu v medzinárodných inštitúciách. Rozhodne nevieme ani odhadnúť následky niektorých ich sľubov. Pritom by tieto zručnosti mali byť rovnako prirodzené ako čítanie a písanie.
Neprekvapuje ma to. Nikto nás o tom neučil. Ako to má teda bežný občan bez vyštudovanej politológie vedieť? Fungovanie štátneho rozpočtu alebo význam inštitúcií ako EÚ či NATO sú pre niektorých iba kľúčové slová, ktoré chcú v takej či onakej formulácii počuť od svojich politických favoritov. Pritom sa môžu vyučovať demonštratívnymi príkladmi.
Všetky diskusie o politike na školách sa vzápätí otáčajú na strach rodičov, že deti budú počas nej vystavené demagógií. Akademická pôda má byť apolitická a nemá vnucovať nikomu názor, nemá byť ani miestom propagácie politických strán. Naopak má budúcich voličov učiť princípy správy verejných vecí, ako fungujú štátne inštitúcie, ich význam a dôležitosť. Ale neučí.
Inštitút pre aktívne občianstvo usporiadal ešte v roku 2018 diskusiu o politike na školách. Tá priniesla tri významné fakty. Po prvé sa účastníci jednohlasne zhodli o relevancii politiky na školách. Druhý fakt ukázal potrebu rozlišovať medzi politikou ako správou vecí verejných a súborom politologických fenoménov a politikou ako nástrojom získavania moci a vplyvu. Prvá do školy patrí a druhá nie. Lenže rozdiely nikto neučí. Ako posledný bod zistili, že mladí majú záujem o diskusie a väčší rozhľad v politike.
V roku 2019 sa Martina Lubyová, bývalá ministerka školstva, vedy, výskumu a športu, vyjadrila: „Politická náuka, prostredníctvom ktorej si žiaci formujú kritické myslenie a učia sa participovať na verejnom živote, by mala byť súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu.“ Otázkou ostáva, prečo sa k dnešnému dňu nič nestalo.
Viete koľkokrát sa zmenil minister školstva od pôsobenia Martiny Lubyovej? Šesťkrát. Siedmy v poradí, novovymenovaný Tomáš Drucker zatiaľ nevenoval žiadnu pozornosť tejto tematike. Možno práve nevedomosť rodičov a voličov politikom vyhovuje. Nepotrebujeme sa predsa zaoberať politickou gramotnosťou, čím menej volič vie, tým viac sa dá manipulovať hoaxmi, dezinformáciami a poplašnými správami. Sľuby sú často lákavejšie a ich reálny dopad nikto pred voľbami nezistí.
Keby sme teraz dali ľuďom anketu s otázkami z politickej náuky, koľko by ich vedelo odpovedať správne? Ak ju ale neovládajú, ako môžu vyberať vo voľbách tých najlepších zástupcov? Jednoducho, nemôžu. Netýka sa to avšak iba mladých či dôchodcov.
Prečo sa asi pred voľbami dalo dokopy toľko organizácií s rôznymi ambasádormi a sponzormi? Na výsledkoch volieb naozaj záleží. Už nastal najvyšší čas vysvetľovať, ako kriticky uvažovať nad slovami politikov, sledovať aj činnosť tých, ktorí sa do parlamentu nedostali, a všímať si hospodárenie so štátnym rozpočtom. Prístup predstaviteľov k medzinárodným inštitúciám môže byť diametrálne odlišný ako pred voľbami.
Neznalosť zákona nás neospravedlňuje. Nemalo by nás ospravedlňovať ani neznalosť politického fungovania, ktoré ovplyvní niekoľko generácií dopredu. Keď si na to nenájdu priestor politici, mohli by organizácie. A ak neuspejú ani tie, ostáva nám dúfať, že si mladí nájdu spôsob, ako si osvojiť politickú gramotnosť a nestratia schopnosť kriticky premýšľať.
