Počas diskusie v rámci Týždňa vedy a techniky na FMK UCM Martin Strižinec priznal, že by sa po uplynutí prezidentkinho mandátu chcel vrátiť k vlastnej kreatívnej práci. Nevylúčil tiež návrat do médií, ale ani to, že zostane pôsobiť na akademickej pôde.
V rozhovore sa tiež dozviete:
- ako ovplyvnilo moderovanie O 5 minút 12 jeho životný rytmus,
- kto tvorí mediálny tím prezidentky,
- prečo jeho sociálne siete zomreli,
- ako by vyzeral návrat hovorcu do spravodajstva,
- či má obavy, čo sa stane s RTVS,
- prečo ako novinár zažíval pocit márnosti.
Naši študenti ťa môžu poznať ako moderátora politickej relácie O 5 minút 12. V nej si takmer po piatich rokoch skončil s tým, že si už z politiky unavený. Po roku a pol si nastúpil na hovorcovský post. Tá pauza ti dlho nevydržala.
Asi preto sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Vtedy som bol unavený z niečoho iného, než zo samotnej politiky. Na rovnaké otázky som roky dostával rovnaké odpovede a po tých piatich rokoch som mal pocit, že už nemám kam rásť ja, ani relácia a bolo fér to povedať. A tak som to komunikoval aj novému vedeniu. Vražda Jána Kuciaka však úplne zmenila atmosféru v spoločnosti a pretransformovalo sa to aj do politického diania. Keď som dostal ponuku od Zuzany Čaputovej, nedokázal som povedať nie. Celé mi to dávalo zmysel.
Nechýba ti moderovanie?
Chýba.
Novinárčina?
Dá sa povedať, že či už v rádiu alebo v televízii, bol som dvadsať rokov zvyknutý rozprávať na červenú, čo mi zíde na um. Dostal pokyn od režiséra: „Strižo hovor niečo, potrebujeme vyplniť tri minúty“. V súčasnosti je to presne naopak. Musím čakať, kým sa dohodneme na tom, čo budem môcť povedať. Miera zodpovednosti je úplne iná. Vtedy som bol zodpovedný sám za seba. Ak by som to pokazil teraz, spravil by som hanbu hlave štátu. V tomto je to trochu zlatá klietka.
Ponuku od hlavy štátu si podľa vlastných slov dostal od Martina Burgera, vtedajšieho stratéga prezidentskej kampane. Iniciatíva, že budeš hovorcom prišla priamo od Zuzany Čaputovej?
Zrejme boli viaceré úvahy a kandidáti. Nepátral som po tom. Možno budúci rok nastane čas si to celé dopovedať. Faktom ale je, že ja som sa predtým osobne s prezidentkou nepoznal.
Aké faktory zohrávali úlohu v rozhodovaní, či ponuku príjmeš alebo nie?
Obdobie od vraždy Jána Kuciaka, ktorá otriasla spoločnosťou, až po prezidentské voľby, bolo veľmi silné. Ľudia sa živo zaujímali o dianie, cítil som aj väčší záujem o moju prácu v televízii, profesionálne som sa posunul.
Po skúsenosti s moderovaním O 5 minút 12 som sa musel zamyslieť aj nad tým, ako táto práca zasiahne do môjho osobného života, keďže som päť rokov robieval cez víkendy a to je únosné len nejaký čas. Tušil som, že ak do toho pôjdem, znova nebudem pánom svojho času a že budem mať kalendár, ktorý nebudem vedieť ovplyvniť.
Napokon pri rozhodovaní vyhralo to, čo idem robiť, pre koho a že mi bude cťou byť pri tom. Pri prvej prezidentke.
Predpokladám, že Zuzana Čaputová je príkladom človeka, ktorý dôsledne dbá na to, aby ľudia okolo nej zdieľali tie isté hodnoty, aké má ona.
Je to prirodzené, bez toho by to nedávalo zmysel. Môže tam byť človek, ktorý má iné názory na dosiahnutie čiastkových cieľov, ale myslím si, že bez hodnotového súznenia sa táto práca vykonávať nedá.
Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje.
Ak sa za posledné roky nič nezmenilo, tlačové oddelenie pani prezidentky tvoria štyria ľudia.
V porovnaní s tímami iných prezidentov je nás dosť málo. V tíme je oficiálny fotograf, kolegyňa s kolegom, ktorí majú na starosti najmä obsah na sociálne siete, máme Jakuba Godu ako odborníka na dezinfoscénu a riaditeľom odboru je bývalý novinár Jozef Matej.
Ako si môžu študenti predstaviť tvoj bežný pracovný deň?
Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje. Každý deň je iný a to, čo sa udeje je z veľkej miery nepredvídateľné. Z minúty na minútu sa môže zvolať mimoriadna porada, trvajúca aj niekoľko hodín, je potrebné na niečo reagovať, prípadne flexibilne sprocesovať nejaký krok hlavy štátu. Inak vyzerá deň na regionálnom výjazde, inak v kancelárii a inak na zahraničnej ceste.
A sú chvíle, keď sme vo vleku historických udalostí. Tak to bolo aj v uplynulých týždňoch po parlamentných voľbách a pri zostavovaní novej vlády (diskusia sa realizovala dva týždne po vymenovaní štvrtej vlády Roberta Fica, pozn. red). Vtedy sa aj inak pristupuje k programu prezidentky, aby mala priestor na rokovania s politickými lídrami.
Jej pracovný kalendár sa priebežne plní, medzitým je niekde bežný deň, ale ťažko povedať ako presne vyzerá.
Sprevádzaš ju na úplne všetkých domácich a zahraničných cestách?
Nie úplne na všetkých, ale na väčšine áno.
Predpokladám, že si na svoju pozíciu nastupoval s nejakými očakávaniami toho, čo tá práca obnáša. V čom sa naplnili a v čom naopak nie?
Až v paláci som si uvedomil ako som, ani ako novinár, ani ako občan, neregistroval všetky kroky prezidentov v minulosti. Teraz to vidím z druhej strany.
Ak by bol niekto prezidentom 10 rokov, zažil by tri vlády. Zuzana Čaputová ich zažila päť.
Byť prezidentom je jedna z najnevďačnejších prác na svete. Ľudia si do vás vkladajú všetky želania a zároveň aj frustrácie a akoby očakávali, že všetko vyriešite a automaticky viete na všetko reagovať. Na druhej strane platí, že nech urobíte čokoľvek , nevyhoviete všetkým.
Spomínal si, že byť prezidentom je nevďačná práca. Mandát Zuzany Čaputovej bol však objektívne poznačený mnohými kumulovanými krízami. Pandémiou covidu, po nej vojnou na Ukrajine, pádom vlády, nástupom úradníckej. Veronika Gulášová, ktorá pôsobila v kancelárii prezidentky povedala, že v dôsledku týchto kríz pani prezidentka nikdy nezažila, aké je to byť prezidentkou v normálnom období. Toto ste vnímali aj vy vo vašom tíme?
Samozrejme. Za normálnych okolností sa počas dvoch mandátov prezidenta vystriedajú tri vlády. Počas piatich rokov mandátu Zuzany Čaputovej sa ich vystriedalo až päť. Všetko, čo sa za tie roky stalo, bola veľká lekcia z politiky, krízového manažmentu aj krízovej komunikácie. Napríklad počas covidu sa v absolútne novej situácii rodili ťažké rozhodnutia. Je pravda, že prezidentka počas svojho funkčného obdobia nezažila pokojné časy.
Prejdime k tvojim právomociam hovorcu. Z novinárskej praxe si zvyknutý vystupovať nestranne a objektívne. Do akej miery si musíš dávať väčší pozor na vyjadrenia v pozícii, keď reprezentuješ hlavu štátu?
Moje sociálne siete kvôli tomu v zásade zomreli. Je pre mňa kľúčové, že sa myšlienky a posolstvá prezidentky komunikujú cez jej oficiálne profily a svoj hlas vnímam ako hlas sprostredkovateľa pri takých témach, ktoré nekomunikuje priamo prezidentka.
Zuzana Čaputová si z veľkej časti politického spektra vypočula kritiku. Môžeš do takého politického súboja vstupovať?
Kritika je normálna vec a patrí k demokracii. Ale všetci vieme, že tu sa rozprávame o absurdných klamstvách a urážkach. Je to prosto primitívne. Ak chcete klamať a urážať, máte neohraničený priestor, celý vesmír. Ak sa chcete držať pravdy, faktov a zákonov, máte priestor presne vymedzený a limitovaný.
Zmenila sa tvoja práca od výsledku volieb?
Nie. Ako by si si to predstavoval?
V zmysle komunikácie novej vlády.
Budem musieť komunikovať s iným tímom ľudí. To sa priebežne dialo aj po minulé roky. Uvidíme kto sa stane hovorcom premiéra.
V podcaste s Monikou Tódovou si povedal, že polarizácia spoločnosti je v posledných rokoch naozaj výrazná. Máme tu dezinformácie, ktoré nešíria len dezinfoweby, ale aj veľká časť politikov, neregulované sociálne médiá. Čo robiť, aby sme sa z tejto špirály dostali von?
Myslíš si, že na toto poznám odpoveď?
Osobný názor povedať vieš.
Ten, kto rozlúskne túto otázku, si zaslúži Nobelovu cenu. Ešte pred 20 rokmi neexistovali Youtube či Facebook a je fascinujúce, aké tempo to v krátkom čase nabralo. Sociálne siete absolútne zmenili to, ako informácie príjmame, zmenili politickú komunikáciu a prestal fungovať gatekeeping (novinárska selekcia informácií, ktoré sa dostanú do médií, pozn. red.). Keď ste si kedysi otvorili noviny, nepodstatné veci sa do nich nedostali. Teraz to neplatí, žijeme v záplave zbytočných informácií, kliká sa na okázalé titulky.
Novinár lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie. Odvysielam reláciu a zajtra na ňu všetci zabudnú. Bol to pocit márnosti.
Správcovia sociálnych sietí by mali zmeniť svoj prístup a nerobiť to len ako biznis. Mali by za šírený obsah prevziať väčšiu zodpovednosť. V nejakej sérii predvolebných rozhovorov bol aj rozhovor s ľuďmi, ktorí na internet doslova pumpujú konšpirácie s jediným cieľom – zarábať na tom. Musíme sa s tým naučiť žiť.
Včera mi v diskusii Matúš Kostolný povedal, že je za nejakú formu regulácie dezinfowebov zo strany štátu. Je to podľa teba riešenie?
Vo všeobecnej rovine poviem, že áno. Ale vidím tam veľa praktických úskalí. Na základe čoho, ako, nájsť tú zhodu… Prerástlo nám to cez hlavu, ale bavme sa o tom. Je to fér riešenie.
Prezidentka sa rozhodla opätovne nekandidovať a budúci rok v júni jej vyprší mandát. Čo budeš robiť po skončení mandátu? Viem, že pôsobíš na Katedre žurnalistiky UK.
Ešte neviem, čo presne budem robiť. Štúdium mám v súčasnosti prerušené, som v štádiu tesne pred dokončením dizertačnej práce. Nemal som kapacitu sa tomu venovať naplno.
V spravodajstve a publicistike človek lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie, pretože po niekoľkých hodinách či dňoch sa téma úplne zmení. Na odvysielanú reláciu na druhý deň všetci zabudnú. A to bol pre mňa niekedy pocit márnosti. Aj preto som išiel na akademickú pôdu. Chcel som niečo konečne pochopiť a rozpracovať do hĺbky. Po rokoch lietania po témach som sa musel naučiť koncentrovať sa.
Ak sa ti podarí dokončiť dizertačnú prácu, láka ťa učiť?
Láka ma kreatívna práca, ktorá ma bude napĺňať a dávať mi zmysel. Chcem byť vo verejnom priestore znova sám za seba. V zásade ma lákajú aj médiá. Uvedomujem si, že hranica návratu je klzká a z mojej pozície nemôžem ísť napríklad rovno späť do spravodajstva. Neviem, ako to bude vyzerať, a to je na tom teraz to najčarovnejšie. Po dlhom čase je zaujímavé nevedieť, čo presne príde.
Načrtol si, že by sa hovorcovia nemali vracať do spravodajstva. Ako veľmi to platí a kde je tá hranica?
Nie je to uzavretá debata. Keď sa na to spýtaš Mariána Leška, tak striktne to nevidí. V západnej žurnalistike sa z takýchto ľudí stávajú senior editori alebo komentátori s poznámkou, že všetci presne vedia, čo robili predtým. Tá debata môže mať jeden aj druhý záver. Ja to vnímam tak, že ten návrat by nemal byť úplne bezprostredný.
Je rozdiel v tom, keď sa z takejto pozície vraciaš do verejnoprávnej RTVS alebo do súkromného média?
Myslím, že áno. Ak teda ešte budeme mať verejnoprávne médiá. Verejnoprávne médium má v sebe zákonom zakódované svoje poslanie. Komerčná televízia má predovšetkým tvoriť zisk a má flexibilnejšie pravidlá.
V RTVS sa nikdy nevytvorila kontinuita, na to, aby tam vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.
Si úzko prepojený s RTVS, bol si tam dlhé roky. Máš obavy čo sa s ňou stane?
Tie obavy sprevádzajú rozhlas a televíziu odjakživa a sú na mieste aj v súčasnosti. Záleží mi na dobrej kondícii RTVS. Zažil som tam dobré časy, no boli aj také, počas ktorých sa debatovalo o zrušení STV. V porovnaní s Českou televíziu sa v RTVS nikdy nevytvorila kontinuita, aby vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.
Nie je z tohto pohľadu škoda, že si odišiel?
Nemyslím si, že ak by som tam zostal, stal by sa zázrak.
Kontinuita.
Aha, kontinuita. Ona bola narušená iným spôsobom a nie tým, že práve ja som sa rozhodol dobrovoľne odísť.
Ako využiť čas na vysokej škole čo najlepšie, aby mohli študenti vykonávať povolanie hovorcu či novinára?
Myslím si, že pre novinára je kľúčová zvedavosť. Chodiť s otvorenými očami a zaujímať sa o svet. Neprestať sa pýtať. V mojom okolí je teraz veľa detí a tie sa stále pýtajú „Prečo?“. Keď sme dospelí, v istej chvíli to prestaneme robiť. Novinár by podľa mňa nemal súdiť názory a konanie ľudí, ale naopak, snažiť sa pochopiť a hľadať dôvody, prečo tak rozmýšľajú a konajú. Preto potrebuje aj trochu pokory.
Na Slovensku sa vedú dlhé debaty o tom, že by tu mali mladí ľudia zostať. Ty si sa verejne vyjadril, že si v dobrom slova zmysle patriot. Platí to stále?
Áno. Môj vzťah k Slovensku mi nikto nevezme. Je to zrejme aj tým, že sa živím slovenčinou. Každý z nás si k Slovensku môže vybudovať vzťah a nemusí byť patetický, v zmysle, že všetci milujeme Tatry a ideme pásť ovce. Sú tu naši najbližší, spomienky a miesta, ktoré nosíme v srdci. Ak tomu prestaneme dávať energiu, aj tí čo sa chcú vrátiť, sa už možno nebudú mať kam.
MARTIN STRIŽNEC
Je hovorca prezidentky SR Zuzany Čaputovej a bývalý slovenský novinár. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, kde stále pôsobí aj ako interný doktorand. Pracoval ako moderátor spravodajstva v Rádiu Expres a televízii TA3. Pred nástupom do funkcie hovorcu moderoval v RTVS diskusnú reláciu O 5 minút 12.
