V prvom rade gratulujem k veľkému výročiu. 20 rokov na scéne a viac ako 1000 odohratých koncertov. Čo je hnacím motorom vašej kapely, po celé tie roky?
Celý čas je to humor. Ten bol hlavnou príčinou vzniku kapely. A samozrejme kamarátstvo medzi nami. Vieme sa rešpektovať a to je pri fungovaní kapely podstatné.
Cestovanie z koncertu na koncert asi dá dosť zabrať, stíhate robiť aj niečo mimo koncertovania a nahrávania?
Stihneme zaplatiť inkaso a ísť na nákup. Zvyšný čas okrem skúšok a prípravy ďalších projektov trávime ako každý občan.
“Vyrobiť” nové CD musí byť v našich podmienkach malým zázrakom. Ako sa to podarilo vám?
Tak , že nad tým nepremýšľame, len to urobíme. Samozrejme, zaberie to dosť času, ale aspoň si vyskúšame samostatnosť v každom smere.
Posledné dva albumy ste vydali s odstupom desiatich rokov. Prečo až teraz a prečo bola tá dlhá pauza?
Medzitým sme nahrávali, ale väčšinou iba skladby na výberovky iných projektov. Toto CD bolo rozhodnutie, ktoré muselo prísť. Síce až na šiesty pokus, ale podarilo sa. Škoda niektorých nedokončených motívov, na ktoré sme už počas toho zabudli.
Ako vznikajú špecifické texty vašich skladieb?
Veľmi podobne ako muzika. Dosť nám v tom pomáha populárna hudba – čiže vieme, že takto textovať nechceme a vlastne sme zistili, že ani nevieme.
Verejnosť zväčša pozná vaše texty ako zábavné verše, no aj na poslednom albume nájdeme piesne plné silných a vážnych myšlienok. Je pre vás hudba prostriedkom na “vykričanie” vecí, ktoré vás trápia?
Takto sme to zatiaľ nestihli vnímať. Ľudia sa väčšinou smejú tomu, čo je pravda, takže tie náznaky “vážnosti” tam sú od začiatku. Text je, samozrejme, forma na to, aby sme publikum upozornili na veci, ktoré nás väčšinou ani tak netrápia, ako skôr udivujú.
Klipy k “Milenke” či “Prezidentovi” sú vizuálne veľmi zaujímavé aj pre ľudí, ktorí vás až tak dobre nepoznajú. Je to práca členov kapely alebo za tým stojí niekto iný?
Robíme to jednoducho. Vymyslíme si príbeh a potom hľadáme formu ako to stvárniť. V tom nám pomáha Jaro Vaľko, je veľmi šikovný, takže dosť vecí, ktoré sme v klipoch chceli mať, sa podarilo aj realizovať.
Niekoľkokrát ste vystúpili na veľkom festivale Sziget, pravidelne hráte na Pohode… Ktoré vystúpenie vám najviac utkvelo v pamäti?
Samozrejme najviac si kapela pamätá tie zlé a vtipné príbehy. Sziget a Pohoda patria medzi tie veľmi úspešné koncerty. Teraz mi napadá koncert z roku 2000 niekde pri Trnave, kde sme hrali skrytý za igelitom, lebo pršalo a pódium nebolo chránené pred dažďom. Ľudia nás celý koncert nevideli.
Navštíviť viac ako 230 miest sa podarilo len málo slovenským kapelám (ak vôbec). Podľa čoho si vyberáte miesta vystúpení? Máte nejaké informácie o tom, či nieste v tomto smere na Slovensku unikátni?
My radi prijímame pozvania všade, kde sme ešte neboli. To bol aj cieľ kapely – prezentovať svoju hudbu, neviem či tá štatistika je až tak dôležitá, ale určite je dôležitý ten pocit, že máme kamarátov všade, kde sme zahrali.
Máte nejaké vysnívané miesto, na ktorom by ste chceli vystupovať?
Snažíme sa si tieto veci plniť, takže aj budúci rok budeme pokračovať a už pripravujeme koncerty. Napr. Sarajevo, Miláno a popri tom ešte niečo stále odohráme po ceste. Tie presuny sú dlhé.
Ľudia, ktorí už navštívili váš koncert, si zvykli na rôzne zábavné vsuvky. Chystáte niečo špeciálne na najbližšie turné? Čo napríklad stagediving?
Nikdy sme si tzv. show nepripravovali dopredu. Snažíme sa zvládnuť produkciu, a keď v nej máme istotu, tak sa pridá aj vizuálna stránka. Ide s nami po 10tich rokoch aj Maco (trombón) a ten je v tomto ideálny partner.
Poďme trochu do histórie. Prečo ten neslovenský názov Chiki liki tu-a?
Nevedeli sme hrať na žiadny nástroj a tým pádom sme nevedeli, čo z toho vylezie, tak sme sa názvom chceli dištancovať od predstavy fanúšikov hudby, aby sme ich neranili.
Spúšťačom vašej veľkej popularity bola zrejme skladba “Láska moja de si”. Ako tento hit vznikal?
Autorom je Ľubo Petruška, takže vedel by to vysvetliť najlepšie on , ale podľa mňa vznikol po nejakom výjazde, keď mal trochu voľna a oddychoval.
Piesňou “Ďakujem” ste rozosmiali, ale aj upozornili na to, čo sa v SOZA deje. Dostali ste odvtedy spätnú väzbu od Kamila Peteraja či Vaša Patejdla, ktorých ste v piesni “Ďakujem” spomenuli?
Nedostali sme odpoveď od nikoho, ale potvrdilo sa nám, ako funguje slovenská nátura. Všetci o tom vedia, ale sú ticho, a keď to niekto vyjadrí (ešte k tomu s nadhľadom), tak sa pridajú všetci.
Ak by ste sa mali ohliadnuť za históriou kapely, čo by ste zmenili a na čo ste, naopak, najviac hrdí?
Nemenili by sme nič, ešte sme príliš mladí na tieto analýzy , ale hrdí sme nato že existujeme, aj keď to samozrejme nie je veľakrát jednoduché.
Na Slovensku sa často rieši problém “či sa dá hudbou zarobiť”. Ako je to u vás, je muzika vašim jediným živobytím?
Dá sa hudbou zarobiť aj veľmi slušne, ľudia by sa až čudovali. My sa ale držíme v realite, čiže robíme len to, čo chceme a nie je našou prioritou dosahovať ekonomické výsledky za každú cenu, to nech robia banky. Ale fungujeme len z hudby a z vecí okolo hudby.
Nie je to tak dávno, čo sa začali riešiť povinné kvóty na domácu hudbu pre naše rádiá. Aký je váš názor na možný nedostatok slovenskej piesne v éteri?
K tomu sa nedá vyjadriť inak, len tak, že to nebude fungovať. Ak by to fungovať malo, tak to už dávno existuje a dobrovoľne. Momentálne STV začína po asi piatich rokoch vysielať reláciu o slovenskej hudbe a pritom je to ich úloha aj bez kvóty. V každom prípade sa teším ako to dopadne. Dúfame, že zahrajú jubilantom “Slovenské mamičky”.
Už čoskoro sa vydáte na turné, na ktorom oslávite 20 rokov. Na čo sa môžu návštevníci vašich koncertov tešiť?
Hlavne na nás, keďže ešte stále hráme. Skladby , ktoré sme vybrali nehrávame vôbec, alebo sme dlho nehrali a slovenskú časť tour s nami zahrá Maco, takže môžu nás vidieť v zostave ako kedysi. Okrem toho, máme reedíciu 3CD Margecany a DVD live, raritné veci z histórie kapely.
