Jej otec vlastnil kamenársku firmu, ktorú po ňom mala prevziať. Dnes jej meno rezonuje umeleckým svetom. Výstavy mala okrem Trnavskej Synagógy aj v Múzeu moderného umenia vo Viedni. Emília Rigová vo svojej tvorbe upozorňuje aj na rómsky holokaust.
Váš otec chcel, aby ste po ňom prevzali remeslo. Dokázal sa vysporiadať s tým, že ste si našli vlastnú cestu?
Jasné, že áno. Aj keď si to určite všetko predstavoval inak, ale myslel to dobre. Dnes to vnímam aj z toho pohľadu, že nie všetkým sa podarí to, čo sa podarilo v umeleckom svete mne. Keď si spomeniem na svojich spolužiakov zo strednej alebo z vysokej školy, málokomu sa podarí zorganizovať výstavy na dobrých miestach.
Ak by sa mi nepodarilo preraziť, určite by som robila pomníky. Stále by mi to zarábalo viac ako iné komerčné veci v umení. To, čo mi chystal otec, by sa mi po finančnej stránke vyplatilo viac a bola by som vo svojom. Jasné, že spätne ďakujem otcovi a viem, že stále je tu tá možnosť. Aj keď dúfam, že nikdy znovu nebudem musieť sekať ľalie a hlavy Ježiša Krista a Panny Márie. (smiech)
Prekvapil ho váš úspech? Čakal to?
To je skôr otázka na neho, či to čakal, no nečakala som to ani ja. Nikdy som sa nechcela stať umelkyňou či robiť umenie. Nevyrastala som v umeleckej rodine, tak ako drvivá väčšina mojich spolužiakov zo strednej školy či z akadémie.
Z výtvarnej výchovy som na základnej škole mávala dvojky, trojky, alebo som bola väčšinou vyhodená mimo triedu. Uvedomujem si, že si všetci predstavujú talent ako niečo obdivuhodné. Ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.
Som veľmi rada, že v období dospievania som sa nemusela rozhodnúť iba podľa toho, čo som chcela ja. Keby ma otec nechal vybrať si povolanie, išla by som na hotelovú akadémiu do Piešťan. Dnes by som vlastnila sieť hotelovej reštaurácie a mala by som cateringovú spoločnosť s mojou sestrou. (smiech) Venovala by som sa iným veciam. Je zábavné si to takto predstavovať. Na jednej strane ďakujem otcovi ďakujem za ten dril spojený so všetkým okolo toho. Na tlak som bola zvyknutá od detstva. Možno práve preto dnes stojím pevne nohami na zemi, aj keď nie stále. Cítim tlak, ale nerozkolísava ma.
Na umeleckej scéne vystupujete pod pseudonymom Bári Raklóri (bari = veľká/veľký; raklori = dcéra/syn nerómskych rodičov – pozn. red.). Kto všetko je Emília Rigová?
Všetky odtiene, ktoré si viete predstaviť. Ak by som mala hovoriť z hľadiska mena, tak by som mohla byť zadefinovaná na jednej strane tromi menami. Doma ma pod Emíliou nikto nepozná. Hovoria mi Milada, Miladka. Z ľudí, ktorým sa rodičia pýšili mojimi úspechmi, si polovica myslela, že to nie je pravda. Keď si zadali do Google vyhľadávača Milada Rigová, tak im nič nenašlo. (smiech)
Emília alebo Milka je svet, do ktorého som odišla. Na základnej škole som niekedy nereagovala, keď ma učiteľka oslovila „Emília k tabuli“. Obzerala som sa, že ktorá Emília, to nie som ja, veď ja som predsa Milada. Na strednú školu som prišla z malej dediny do Bratislavy na chalanský odbor kameňosochárstvo, kde boli siedmi chalani a ja. Až vtedy, keď mi chlapci začali hovoriť Milka, sa mi to moje meno začalo páčiť. Zrazu som prijala svoju novú osobnosť, nové meno Emília, teda Milka.
Ako vznikla Bári?
Keď som mala 32 rokov, Bári to celé zaklincovala. Číslo tri je perfektné v mojej celej konštelácií. Fungujem pod tromi menami a každé z nich má svoj svet a pevne vytýčené hranice. Môžem sa medzi nimi hrať. Je to jedna veľká bublina, ktorú mám krásne rozdelenú v škatuľkách. Baví ma na tom práve to trans a inter, že môžem prechádzať medzi svetmi a môžem sa o tom relevantne baviť. Existuje svet, v ktorom som Milada a existuje svet, v ktorom som Emília a Bári je vlastne nad tým celým.
Študovali ste v Banskej Bystrici, kde ste neskôr pokračovali v doktoráte a teraz vo vedecko-výskumnej činnosti. Ako sa dá výskum využiť v umení?
Ak by som mala opísať, s čím som išla na vedecko-výskumnú pozíciu na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, tak kvôli projektu, ktorý realizujem posledné roky vo svojej umeleckej tvorbe. Ide o rekontextualizáciu historických artefaktov. Máme k dispozícii rôzne dokumenty alebo antropologické výskumy, ktoré ukazujú, ako sa pohľad na identitu mení.
Existujú napríklad, nazvem ich zoširoka, rómski autori, ktorí sa snažia poukázať cez seba na históriu, historické súvislosti, ako a prečo sa Rómovia ocitli na periférií v európskom kontexte. Len posledných 50 rokov sa začínajú samotní Rómovia vyjadrovať v akademickom alebo mimoakademickom svete o tom, čo znamená byť Róm a o rómskej kultúre. Doteraz vždy o nich referoval niekto iný.
Preto rozoberám umelecké projekty, ktoré pracujú s historickým artefaktom. Baví ma vyhľadávať ich, teoretizovať a rozprávať o nich. Plus v súčasnosti vznikajú archívy, ktoré sú úplne inak kategorizované a vytvárané ako v minulosti. Ľudia sa úplne inak vzťahujú k histórii alebo k artefaktom. Antropologické štúdie dnes zohľadňujú úplne iné veci.
Každá minorita sa potrebuje dostať do „mainstreamu“. V tom je teraz súčasná doba prajná. Žijeme v otvorenom svete, kde začína fungovať politická korektnosť, začína sa zohľadňovať rod alebo rasa, napríklad v jazyku. Tento sociologický aj antropologický aspekt ma inšpiruje pri mojich projektoch. Ako vlastne fungujeme a prečo tak fungujeme, ako sa utvárajú tie vzorce a všetko okolo toho.
Hovorili ste o rómskych umelcoch. Aj vy by ste sa zaradili medzi nich?
Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, veľmi som sa vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie. Podľa mňa neexistuje rómske umenie. Umenie je iba jedno. Neexistuje ani slovenské umenie, ani maďarské. Ak sa to použije, tak iba kvôli niečomu, čo sa týka národnej prezentácie alebo podobne. Keby sme mali povedať, čo je slovenské umenie, neviem, aká veľká by to musela byť vzorka a otvorená veta, aby pokryla všetko, čo by slovenské umenie mohlo znamenať.
Uvedomujem si, že potrebujeme hovoriť a prelomiť stereotyp o tom, že kultúra Rómov sa rovná chudobe alebo negramotnej vylúčenej komunite. Pravdou je, že rómska kultúra je hlboko prepojená s európskou. Neviem si predstaviť, ako by vyzerala európska kultúra bez rómskej. Toto je to provokatívne, čo ma na tom baví – posúvať povedomie v myslení verejnosti a aj u samotných Rómov, lebo ani oni netušia o svojej histórii.
Všetci si predstavujú, že talent je niečo obdivné v umení, ja za tým skôr vidím obrovskú drinu.
Ešte len teraz musela moja generácia dorásť, aby sme chceli o sebe verejne rozprávať ako o Rómoch. Myslím si, že termín rómske umenie je dočasný. Tak ako ho potrebovali Židia, keď sa po vojne zakladali židovské múzeá a ich umenie sa označovalo za židovské. Malo to hlavne politicky význam. Podobne to teraz prebieha aj v rámci emancipácie u rómskej komunity. Všetci by sme si priali, aby sme toto označovanie nepotrebovali.
Považujete teda označenie rómska umelkyňa ako neúctivé?
Keď ma označíte ako rómsku autorku alebo že robím rómske umenie, tak ma napríklad vylučujete z niečoho národného. Pritom ja mám v občianskom preukaze, že som slovenskej národnosti.
Keď ma označíte ako rómsku autorku, strácam výhody, ktoré má národný umelec? Teraz, keď je národná prezentácia na Bienále v Benátkach, som Slovenka? Môžem tam ísť vystavovať? Alebo ako Rómka nemôžem? Čo to znamená? Kedy to má význam? Podľa mňa to je politická záležitosť. Všetci sa budeme tešiť, keď budeme žiť v spoločnosti, kde sa nebudeme potrebovať označovať. Nie, nerobím rómske umenie, ale už som ochotná sa aspoň označiť ako rómska autorka.
Posledné roky ste vo svojej tvorbe venovali spomínanej rómskej identite. Skúmali ste staré tradičné rómske piesne, ktoré odkazovali na rómsky holokaust rovnako ako vaša výstava v Múzeu moderného umenia vo Viedni. Prečo ste mali potrebu sa tejto problematike venovať?
Výstava v mumoku v istom zmysle završuje môj desaťročný projekt s Bári Raklóri. Bári vznikla v roku 2012, kedy som chcela po doktoráte skončiť s umením. Bolo to v období, keď som prechádzala trochu zložitejším osobným prerodom. Nikdy som nechcela byť označovaná ako rómska či cigánska umelkyňa. A zrazu sa to stalo. Uvidela som v tom aj sama pre seba výzvu. Tým, že som sa začala verejne tematizovať ako Rómka, tak som si v sebe vypĺňala veci, o ktorých som ani netušila, že mi chýbajú. Neviem, či mi rozumiete, že zrazu som si tým celým projektom…
Pomohla?
Áno, úplne ma to objalo. V čase, kedy vznikla Bári Raklóri, som mala jedno z mojich najťažších období. Bolo veľmi transformatívne rozprávať o sebe verejne a hľadať súvislosti s mojím mentálnym ja, ktoré stále hľadá odpovede. Všetky tri separátne svety, pod menami Miladka, Emília a Bári, sa mi spojili v jedno. To mi strašne pomohlo.
Čo sa skrýva za celou touto výstavou?
Výstava v mumoku je mojím prvý projektom, do ktorého som nezapojila svoje telo, kde som neperformovala ja, ako Bári. Tam sa ukazuje môj záujem o rekontextualizáciu. V mojom prípade boli historickým artefaktom notové záznamy z roku 1957, ktoré som podrobila kritike.
Etnomuzikológ, neróm, gadžo zaznamenal hudbu najstarším európskym spôsobom záznamu piesne, teda notovým záznamom. Ale každý, kto pozná špecifické žánre rómskej hudby, ako je napríklad Halgató, z ktorého som vychádzala, vie, že prostredníctvom notového záznamu sa nedá zahrať tak, ako má po správnosti znieť.
To dôležité sa nedá európskou normou či štandardným zápisom zaznamenať. Je potrebná tá osobná skúsenosť. Rómska hudba a niektoré jej špeciálne žánre sa využívajú v komunite doteraz, najčastejšie pri pohrebe. Keď na to rodina má, odprevádza najbližšieho pri odchode na druhý svet. Treba mu zahrať a všetci pritom plačú. Hudba je tak clivá, že plačeš či chceš, alebo nie.
Notové záznamy, ktoré urobili v minulosti etnomuzikológovia či etnológovia, bez špecifickej skúsenosti z tejto komunity spojenej so špecifickým žánrom, nezahráte. Preto sa notový záznam stal takýmto kritickým bodom, cez ktorý som kritizovala, že doteraz všetky historické veci, ktoré boli kedy napísané o Rómoch, boli nepravdivé, lebo nikdy nevychádzali z vnútra komunity, ktorá by o tom dokázala rozprávať a potvrdila, či ide o pravdu alebo len o vonkajší opis.
Použili ste vo výstave aj pohrebné piesne?
Nie. Jedna z použitých skladieb mala názov Nekradnem a neveštím. Niečo, čo je spájané s Rómami, že kradnú a veštia. Použila som to ako svoje stanovisko a prepojila s piesňou z roku 1957, kedy už nejaká Rómka v texte vysvetľovala a spievala, prečo nekradne a neveští. Prešlo 70 rokov a my to musíme stále obhajovať. O toto ide v rekontextualizácií historických artefaktov.
Nehovorím, že korigujem históriu, na to si netrúfam, ale skôr chcem diváka vystavovať polemike. Vidí pred sebou historické súvislosti a má možnosť otriasť svojím presvedčením o tom, čo si myslí, že je pravda. Napríklad o Rómoch.
Za výstavu vo Viedni ste sa stali laureátkou hlavnej ceny v kategórií výtvarné umenie v Cenách nadácie Tatra banky. Prekvapil vás tento úspech?
Vôbec by mi to na začiatku, kedy vznikala Bári Raklóri, nenapadlo. Prvé dva roky som tento projekt vnímala ako svoju oddychovku. Hovorila som si, že neviem, čo chcem ďalej robiť. Chcela som odísť z umenia a vyzeralo to tak, že sa vrátim k otcovi do firmy. Ale potom sa stala zásadná vec. V 2014 som bola na rezidencii v Czarnej Góre v Poľsku, kde som stretla iných Rómov a Rómky z celej Európy, ktorí boli takmer ako ja.
Prvýkrát som stretla Rómov mimo svojej rodiny a začala som veriť tomu, že niečo by sme mohli spoločne spraviť. Po tomto stretnutí v 2014 sme hneď urobili dve medzinárodné výstavy a vyústilo to do toho, že v roku 2017 vznikol ERIAC (Európsky rómsky inštitút pre umenie a kultúru) v Berlíne ako prvá inštitúcia, ktorá sa na európskej úrovni začala zaoberať kultúrou a umením Rómov, ktorú si však založili sami Rómovia, ale spolupodieľa sa na tom nemecká vláda.
Ak sa vrátime k oceneniu v Tatra banke, ako ste na to reagovali?
Ja si to naozaj vážim, ale v každej krajine sa nachádza nejaký Róm alebo Rómka, ktorí prerazili na umeleckej scéne. Tým nechcem povedať, že spochybňujem samú seba a svoje kvality.
Keď som vstupovala s Bári Raklóri na umeleckú pôdu, tak som sa veľmi vyhraňovala voči označeniu rómska autorka a rómske umenie.
Stále polemizujem nad tým, že nakoľko je to iba o politickej korektnosti. Či si tie inštitúcie „kupujú“ pozornosť tým, že vyhrá umeleckú súťaž Róm alebo Rómka s projektom, ktorý rekontextualizuje historické súvislosti. Každý mesiac alebo každého pol roka sa v nejakej krajine, tých čo som s nimi v 2014-om bola, niekto z nás niečo vyhrá. Nechcem tým povedať, že pochybujem o svojej kvalite či kvalite svojich kolegov resp. ich/našich umeleckých projektov.. Ale zároveň sama cítim, že sa môže navonok verejnosti zdať, že sme pretláčaní práve vďaka tomu súčasnému nastaveniu v spoločnosti..
Považujete šírenie povedomia o rómskom holokauste skrz vaše umenie za úspešné?
Čo by to znamenalo, že bude úspešné?
Že ho rozšírite medzi majoritu.
Absolútne nie. Ja takéto veci nemám šancu, ako jednotlivec, zmeniť. Keď informácie, ktoré sa týkajú skutočnej histórie Rómov, vôjdu do osnov základnej alebo strednej školy a do povinnej literatúry by bol zaradený rómsky autor alebo autorka, vtedy budem mať pocit, že sa niečo zmenilo.
Stále to je o jednotlivcoch a my tu nebudeme večne. Naviac nie každý z nás má energiu prevziať na seba tú zodpovednosť. Desí ma, že by sme to fakt mali byť my, ktorí to dosiahneme. Ja som v zásade úplne maličký človek, ale vnímam svoju pozíciu. Skutočná zmena je však niekde mimo umeleckého sveta alebo mimo našich rozhovorov.
Budete naďalej pokračovať v práci s rómskou identitou?
Jasné, že budem. Ale uvidím, že v čom a ako. Niektoré veci si stále chránim. Mám ešte tak dve-tri výstavy, ktoré súvisia s Bári, ale tým dávam priestor, aby dozreli, kým pôjdu von.
Čomu by ste sa ďalej chceli venovať?
Mám čiastkové veci, ktorým sa teraz venujem. Baví ma práca s verejnými archívmi v rôznych krajinách, ktoré patria pod štát, a hľadať tam súvislosti, ktoré by mi pomohli neustále propagovať veci o rómskej kultúre. Sú to také čriepky, o ktorých majorita a ani rómska minorita vlastne nevie. Stále hľadám nové súvislosti a odtlačky rómskej kultúry v tej európskej.
Verím, že raz budem participovať aspoň s desiatimi ľuďmi na vytvorení knihy, ktorá by prezentovala celý rozsah a vplyv kultúry Rómov na rôzne európske štáty a národnú kultúru. To by ma veľmi bavilo. Nesúvisí to s umeleckou tvorbou, ide o výskumnícku záležitosť, pritom sa nepovažujem za výskumníčku. Stále si hľadám niečo, čo ma na tom baví, a potom to pretvorím do nejakej materiálnej podoby alebo umeleckého projektu.
EMÍLIA RIGOVÁ
Absolvovala Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v oblasti kameňosochárstva. V štúdiu pokračovala na Akadémii umenia v Banskej Bystrici, kde v súčasnosti pôsobí na vedecko-výskumnej pozícii. V roku 2018 získala Cenu Oscara Čepana.
