Hlava plná úzkosti a stresu mi nedovoľuje robiť nič osamote. Nastal čas vyjsť do ulíc a vystúpiť z komfortnej zóny.
Som introvert a myslím si, že táto kategorizácia prináša do môjho života nejaké obmedzenia. Už dlhú dobu si však všímam, že ma možno neobmedzuje nálepka introverta, ale obmedzenia si vytváram sama v hlave. Vždy, keď sa vyskytne udalosť, na ktorej by som sa chcela zúčastniť, musí ísť niekto so mnou. Ak nenájdem žiadnu obeť, zážitok oželiem a ďalej sa tým nezapodievam.
Nejde však len o výnimočné aktivity ako návšteva koncertu alebo galérie. Tento môj osobný blok mi zasahuje do môjho každodenného života. V minulosti by som si nevedela predstaviť návštevu nákupného centra osamote; radšej som čakala 10 minút v zime pred ním na kamarátov, než by som dnu mala vojsť sama.
Rozhodla som sa však, že nastal čas začať vychádzať z komfortnej zóny častejšie. Prinášam vám štyri aktivity, ktoré som skúšala robiť osamote. Garantujem moje trápne momenty a možno prehnané pozorovanie ľudí okolo.
Kulinársky zážitok – alebo ako som zjedla jedlo, ktoré som si neobjednala
Pre niekoho každodenná záležitosť, ale pre mňa bola návšteva reštaurácie osamote nočnou morou. Žalúdku však nerozkážeš a musela som sa premôcť. Vybrala som si vietnamskú reštauráciu v blízkosti školy.
Už predtým, než som vstúpila do reštaurácie, mi bolo jasné, čo si objednám a po čom môj žalúdok vyspevuje. Nevedela som však, či si treba jedlo objednať pri pulte, alebo si len sadnúť a počkať na obsluhu. Rozhodla som sa pre usadenie. Na stole ma čakal jedálny lístok – prelistovala som si ho, aj keď som už mala jedlo dávno vybrané.
O pár sekúnd vedľa môjho stola zastala obsluha a ja som si objednala. Po mojich milovaných opekaných ryžových rezancoch s kuracím mäsom som už týždne fantazírovala. Na moje prekvapenie mi jedlo na stole pristálo asi po piatich minútach. Zvláštne. Zvláštnejší bol ešte pohľad na to, čo mi doniesli. Dostala som misku plnú bielych rezancov so zeleninou doplnenú hovädzím mäsom. Zaskočilo ma to, ale ako správny introvert som sa, samozrejme, neozvala a pustila sa do jedla, ktoré som si neobjednala.
Musím však uznať, že to nebolo zlé.
Pri jedení som sa jedným očkom zaoberala aj sledovaním iných ľudí okolo mňa. Lepší pocit mi dodala pani s ružovým kabátom, ktorá tiež obedovala sama. Keď som zjedla asi polovicu, sadli si k stolu oproti dvaja muži. Objednali si dvakrát menu a k tomu polievku. Tvárili sa rovnako prekvapene ako ja, keď im na stole o pár minút pristálo niečo, čo vyzeralo ako moje pôvodné ryžové rezance. Muži však asi neboli introverti a pripomenuli obsluhe, čo si naozaj objednali. Zaujímalo by ma, či tie ich rezance boli moje objednané jedlo a či som zase ja zjedla obed niekomu inému. Ja som sa zatiaľ, samozrejme, tvárila, že jem presne to, čo som si objednala.
Po dojedení však nastala ďalšia vážna otázka. Mám si vypýtať bloček alebo mám ísť zaplatiť k pultu? Opäť som odsledovala spomínaných mužov. Platili pri pulte, a tak som opakovala ich kroky. Pri pokladni som zaplatila za moje pôvodne objednané jedlo a s plným žalúdkom som opustila reštauráciu. Pri tejto návšteve som vyšla zo svojej komfortnej zóny – či už kulinárskej, alebo tej osobnej.
Cesta umením – alebo ako som sa ocitla v prázdnej galérii
Každú prvú stredu v mesiaci využívam voľný vstup do všetkých múzeí a galérií. Jediná výnimka, kedy som sa za umením nevybrala, bola, keď so mnou nikto nemohol ísť. Veľmi rada sa prechádzam po miestnostiach obklopených obrazmi, komentujúc výtvarné diela. Prečo by som sa však nemohla do galérie vybrať aj sama? Za svoju obeť som si vybrala Galériu Jána Koniarka v Trnave.
Po vstupe do galérie na mňa vyskočila pani pri pokladni, ktorá sa na mňa pozerala, ako keby som na jej mieste bola ja. Nejako som zo seba vykoktala, že som si prišla pozrieť výstavu. Pustila ma do galérie a zapla svetlo. Galéria bola ľudoprázdna. Miesto ako stvorené pre moju introvertskú povahu. Pohodlne som sa mohla prechádzať a skúmať obrazy bez toho, aby som sa bála toho, že ma niekto súdi.
Najviac mi však chýbal niekto vedľa mňa, komu by som poskytla moje veľmi odborné výklady. V galérii som strávila peknú polhodinu a keďže sa tam nikto nenachádzal, odvážila som sa aj k vytvoreniu fotografií, pri ktorých mi asistovali len okolité steny. Tento zážitok bol asi najmenej trápny a ja sa už v budúcnosti nebudem obmedzovať a vyrazím do galérie rada aj sama.
Závan dobrovoľníctva – alebo ako som v Trnave (ne)zbierala odpadky
Už odjakživa sledujem stránku Upracme si Slovensko. Vždy som sa chcela na takejto aktivite zúčastniť, ale volať kamarátov zbierať odpadky nie je najlákavejšou ponukou. Konečne sa odhodlať k niečomu však bolo zámerom tejto reportáže. A tak, keď som prešla zoznam pripravovaných upratovaní, zaujalo ma jedno v Trnave na Linčianskej.
Na miesto, ktoré som videla iba na nápisoch autobusov, som sa vybrala za pomoci Google máp. Netušila som, kde ma autobus vedie a kam budú smerovať moje nasledujúce kroky. Stretnutie malo byť pred Trnavskou klubovňou. Vďaka navigácii som ju našla, ale nikoho som pred ňou nevidela. Bola som zmätená a môj strach a pocit úzkosti sa zväčšoval. Urobila som ešte jedno kolečko okolo budov, popri ktorých stáli ľudia a ja som mala pocit, že ich pohľady sa upierali priamo na mňa.
Krúžila som po neznámom prostredí ako plachá laň a netušila, čo ďalej. Zrazu z jedného auta vystúpil muž. Vyzeral, že by to mohol byť organizátor podujatia. To som usúdila podľa zeleného trička, ktoré mal oblečené, a pozície auta blízko pri klubovni. Teraz by mali moje kroky nasledovať k nemu… Môj kompas v hlave si však vybral iné súradnice a vďaka severozápadnému stresu a juhovýchodnej úzkosti som skončila na autobusovej zastávke.
Túto moju osobnú výzvu som nezvládla. Zvyšok dňa som sa cítila ako po porážke a pociťovala som zo seba sklamanie. Na niektoré aktivity si teda netrúfam a ostávam porazená.
Upokojúca joga – alebo ako som skoro počas cvičenia zaspala
S jogou som nemala nikdy žiadne skúsenosti. Ak teda nepočítame pozdravy slnku na telesnej výchove. Vždy mi to prišlo trochu vtipné, ale nikdy som nevedela, čo si mám pod pojmom joga predstaviť. A tak pre zábavu čitateľov som sa vydala na kurz jogy pre začiatočníkov.
Po príchode k určenému miestu som ešte pre istotu 15 minút stála a pozorovala, či tam vôbec niekto vchádza. Moju tvár schladzoval studený vietor a myseľ zase zohrievali všetky možné zlé scenáre, ktoré môžu nastať. Čo ak tam budem sama? Čo keď nebudem vedieť urobiť ani jeden cvik?
Žiaden z mojich scenárov sa však nerealizoval. Pri vstupe ma privítal pán jogista a ukázal mi, čo sa kde nachádza. V šatni som sa prezliekla a moje kroky smerovali na miesto činu. Vybrala som si karimatku blízko pri stene a snažila sa upokojiť. V miestnosti som nebola sama. Nachádzali sa tam dve dámy, ktoré už relaxovali na karimatkách, jedna, ktorá riešila rodinné problémy cez telefón so zapnutým reproduktorom, a jedna pani, ktorá rovnako ako ja pozerala do mobilu.
Po chvíľke sa k našej skupine asi desiatich žien pridal aj lektor. Cvičenie sa začalo tým, že sme si ľahli na chrbát a relaxovali. Lektor nás inštruoval a pomaličky hovoril, ktorú časť tela máme uvoľniť. Na mňa mala táto relaxácia opačný účinok, zakaždým som sa zamyslela a moje končatiny znervózneli. Po prechode na cvičenie to bolo ešte horšie. Ako perfekcionistka sa snažím robiť všetko vždy tak, ako má byť, pri tomto kurze si však myslím, že som robila všetko úplne zle.
Zaskočilo ma, že som lektora počas polovice cvičenia nevidela a musela nasledovať len jeho inštruktážne slová. Samozrejme, že som v tom momente aj zabudla, kde mám driek a bedrá; o tom, že som si zakaždým musela pripomínať, ktorá ruka je ľavá a ktorá pravá, ani nehovorím. Našla som si však na to jeden maličký ťahák, celý kurz som jedným okom sledovala pani vedľa mňa a cvičila podľa nej.
Celé cvičenie bolo príjemné, keby sa z môjho tela nestal uzlík nervov. Najlepším zážitkom však bolo ukončenie cvičenia, keď lektor povedal, že si po nádychu trikrát zaspievame omm. Miestnosťou sa rozľahli hlasy, pričom sa niektoré ženy snažili hrať na operné speváčky a svoje výdychy ťahali až do nebeských výšok. Dúfam, že moje cvičenie malo účinok aj bez toho omkania, keďže k spievaniu pri cvičení som sa nedokázala odhodlať. Jogové centrum som nakoniec opustila s dobrým pocitom z prekonania strachu. Myslím si však, že joga mojím budúcim koníčkom nebude.
