Klišé, že roky na vysokej škole sú najlepšie, nemusí byť vždy pravda. Obzvlášť, keď zažijete študentské bývanie.
Čakám, kým začne prednáška a rozprávam sa so spolužiakmi o skúsenostiach so študentskými prenájmami. Väčšina z nich prekročila len prah internátu. Ja sa nachádzam na opačnej strane spektra. Takmer päť rokov žijem v byte. Myslíte si, že mám súkromie a väčší luxus? Deliť sa o kúpeľňu a kuchyňu s piatimi spolubývajúcimi nie je výhra. Rovnako ani to, keď vás zaskočí nečakaná návšteva prenajímateľa.
Predstavte si, že po horúcom letnom dni idete konečne do sprchy. V byte sa okrem vás nikto nenachádza, máte čas len pre seba. Náhle vás však vyruší hlasný zvonček. S penou na holenie na nohách otrávene vychádzate z vane. Prehodíte si cez seba saténový župan a váhavo otvárate dvere. Pred vami stojí majiteľ s dvoma neznámymi dievčatami. Prišli na obhliadku.
Nachádzate sa na chodbe takmer polonahí a cítite, ako vás oblieva studený pot. Zasiahne vás úzkosť. Podľa mimiky usudzujete, že ani nové potenciálne nájomníčky nie sú z tejto situácie nadšené. Kým prenajímateľ sa pozerá na niečo v kuchyni, prihovoríte sa im. Pôsobia milo. Celá konverzácia je však márna, už ich nikdy neuvidíte. Pravdepodobne sa zľakli. Alebo si len uvedomili, že treba mať vyššie nároky. Aspoň pri hľadaní prenájmu.
Keď som prvýkrát videla izbu, ktorá sa stala mojím dočasným domovom, necítila som nič. Moje požiadavky boli takmer nulové. Potrebovala som sa len niekde prichýliť, keďže druhá možnosť bola dochádzať do Trnavy z Kysúc. Zatvorila som obe oči nad opadávajúcou omietkou a malou šatňovou skriňou, ktorá je moja len z polovice. Delím sa o ňu s ďalším dievčaťom.
Prvé vytriezvenie prišlo až v druhom ročníku, keď sa nám pokazila práčka. Po osemhodinovej zmene v obchode ma nečakal oddych pri Netflixe a proseccu, ale pri ručnom praní. Bolo takmer desať hodín večer a ja som máčala hrubé mikiny vo vani. Keďže nezvyknem používať prací gél, ale kapsule, prestrihla som ich a vypustila ich obsah do vody, aby to malo aspoň nejaký efekt. Žiaľ, moje ruky všetko oblečenie nedokázali vyžmýkať dostatočne a pod sušiakom nastala potopa.
O pár dní nás v byte čakala nová práčka. Teda skôr staronová. Dalo by sa povedať, že sme ju zdedili po „landlordovi“. Naše nadšenie vystriedalo ako obvykle sklamanie, keďže po pár použitiach prestala fungovať. Nastala doba zúfalstva, kedy sme si jeho číslo mohli pokojne uložiť pre tiesňové volanie. Cítila som sa akoby sme žobrali o niečo, čo má byť samozrejmé. Základné potreby sú však pre študentov niekedy len privilégium. Napokon sa nad nami zľutoval a doniesol nám, v poradí už tretiu, práčku. Tá našťastie perie dodnes.
Podobne to bolo aj s rúrou. Tri roky bola uvedená v zmluve, no nedala sa použiť. Síce nehriala, ale aj tak sa na nej dalo popáliť. Napríklad vtedy, keď si spolubývajúce kúpili zásobu mrazených pízz. Keď sa sťahovali, skončili v koši. Niektorí ju používali ako úložný priestor na špinavé hrnce. Keď som do nich nazrela, nachádzal sa v nich prepálený slnečnicový olej. Na ich umytie už neprišlo. Aj tie sa ocitli na smetisku.
Keďže sa nám každoročne zvykne zvýšiť nájom aj o desiatky eur, vypýtala som si novú. Podľa niektorých dievčat to bolo trúfalé. Učili ma skôr, aby som bola ticho a tvárila sa, že je všetko v poriadku. A komu tím prospějete? Svojim „anger issues“ určite nie. Môj návrh, ako zlepšiť túto provizórnu domácnosť, bol vypočutý. Aj tak sa ma prenajímateľ spýtal, či stará rúra nebola len zle zapojená. Ale na to, aby som vedela posúdiť, že je niečo pokazené, nemusím byť elektrikárka.
Niekedy je však lepšie mať len neaktualizovanú nájomnú zmluvu ako nemať v nej obsiahnuté, že pred dverami bytu na vás číha kamera. Hovorí sa, že nevedomosť je sladká. Moja kamarátka by s daným tvrdením nesúhlasila. Keď sa dozviete, že vás prenajímateľ sleduje, kedy prichádzate domov a s kým, máte pocit, že sa nachádzate len v naozaj zlej komédii. O to viac vtedy, keď vám to len tak náhodou, po asi štyroch rokoch, povie jeho dcéra.
Nájsť si dôstojné a dostupné študentské bývanie je z roka na rok ťažšie. O bytovej kríze sa mlčí. Prvýkrát som o nej verejne počula hovoriť na koncerte undergroundovej kapely Berlin Manson. Slová „Kde budeme bývať, boy?“ sa mi vryli nielen do pamäte, ale aj srdca.
Moja éra spolubývania čoskoro končí. Okrem nadšenia ma sprevádza aj strach. Ceny nájmov sa pravdepodobne opäť zvýšia. Za prehnané možno považovať aj niektoré požiadavky prenajímateľov. Obzvlášť, pokiaľ sa o byty nestarajú tak, ako majú. V inzerátoch často ponúkajú dvojizbové byty určené len pre jednu osobu. A tak sa teda pýtam, kde budeme bývať?
