Futbalový chuligán a nácek sa dokázal vymaniť z radikálneho stavu mysle. Takýto životný príbeh si nesie bývalý šéf ultrasu Matej „Rarach“ Jurášek. Pocit hanby za svoje správanie zdieľa aj s bývalým členom mládežníckeho ultrasu Dominikom, ktorý balansoval na hrane a odolával radikalizmu.
Matej „Rarach“ Jurášek sedí v kaviarni na Madeire. Obsluhuje ho domáca čašníčka, k vedľajšiemu stolu si sadá človek z Južnej Afriky, práve okolo prechádza žena z Floridy. Vľavo od nej sedí Nemka pochádzajúca zo Sýrie a oproti nemu suseda Izraelčanka. Rarach z minulosti, extrémista, futbalový chuligán a nácek, by si niečo také nevedel ani len predstaviť.
V detstve ho nič nepredurčovalo na to, aby sa raz stal radikálom. To ho na tom najviac desí. Má pocit, že sa podobný osud môže stať úplne každému. Aj niekomu, kto dostal v detstve rovnako veľa lásky ako on.
K zradikalizovaniu mu pomohol Facebook. Mal rád posilku a bojové športy. Algoritmus si ho našiel a pohltil. Ako mladý chalan chcel len niekde zapadnúť. Hľadal partiu, nejaký kolektív. Práve chuligánska skupina mu ten priestor dala. Mal pocit, že sa s členmi stotožňuje nielen názorovo, ale aj výzorovo a vekovo. Bolo tak preňho ľahké postupne v skupine rásť a čoraz viac sa radikalizovať.
Kvôli obsahu na sociálnych médiách za všetkým hľadal konšpiráciu, chybu a všetko zlé, čo sa mu udialo, hádzal na iných. Opakoval presne tie slová, ktoré hlásali všetci hrdí slovenskí nacionalisti. Nevedel prijať zodpovednosť za svoje činy. Nechcel si priznať, že aj on môže byť ten omylný a vinu hľadal v Rómoch, v LGBTI ľuďoch, v ženách či v komkoľvek inom.
Krok za krokom
„Radikalizácia sa u mňa prejavovala postupne,” tvrdí Rarach, ktorý o tom najskôr verejne nehovoril. Od začiatku si vytváral odpor k iným rasám a akýmkoľvek odlišnostiam. V tom čase mal približne 15 rokov a študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach. Bol mladý chalan z malého mesta.
„Možno práve preto, že som poriadne nevidel a neprišiel do kontaktu s Aziatom, človekom tmavej pleti alebo nebodaj Židom, tak som ich nenávidel len z princípu. A hlavne kvôli tomu, že mi to bolo podsúvané a odporúčané na Facebooku,” objasňuje. Spätne vníma, že si vytváral ochrannú bublinu pred svetom, ktorý nepoznal.
Nevedel ako vyzerajú, ako sa správajú. „Teraz oproti mne sedí moja suseda z Izraela, sme kamaráti. V minulosti ona mala byť tá, ktorú som mal nenávidieť,” hovorí pritom, ako sedia v rovnakej kaviarni a pijú kávu.
Matej žije na Madeire, kde sa zbiehajú ľudia každej národnosti a dokážu spolu nažívať. Keď mal 15, myslel si, že sa to nedá. Vnímal, že akonáhle je niekto iný, predstavuje nebezpečenstvo a mali by sme sa ako biela rasa od neho držať ďalej. Dnes nad tým už iba krúti hlavou.
Bod zlomu sa neobjavil sčista-jasna
Medzi začiatkom a bodom zlomu bolo veľmi dlhé obdobie radikalizácie v chuligánskej skupine. Chodieval sa biť na štadióny, lúky alebo do mesta a pokladal to za správne ako formu prejavenia sa. Hovoril si: „Toto som ja, vy ma musíte takto akceptovať. Ja som ten, čo sa vie biť a nenávidieť, tak sa ma bojte.” Takto sa celú strednú školu a roky po nej prezentoval.
Skupina, do ktorej patril, mu dávala priestor na rast a posun. Budoval si čoraz lepšie postavenie. Vrchol rešpektu dosiahol, keď sa dostal na čelo skupiny.
V istom momente sa už nechceš prezentovať ako bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom.
Celý život sa pohyboval v maskulinnom a vo „fighterskom” svete. Chcel v tom aj naďalej pokračovať a povýšiť to tým, že si bude študovať o rôznych technikách boja a bezpečnosti. Plánoval byť osobným ochrankárom, respektíve si vybudovať vlastnú spoločnosť, kde by sprevádzal zaujímavých klientov. Podarilo sa mu presadiť v renomovanej security službe na Slovensku vďaka jeho kvalitám, ktorými boli jazyk, schopnosť predať sa a paradoxne slušne sa správať. „Tam nebol priestor na prezentovanie radikálnych názorov,” vysvetľuje.
Prvé otrasy v radikalizácii
Jeho radikálne ja ho začalo škrieť. „V istom momente sa už nechceš prezentovať ako ten bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom. Chceš byť lepší a potrebuješ si nájsť klientov, nebudeš asi chrániť náckov,” objasňuje. Vďaka práci sa dostal k prestížnym klientom, ako Stinga, Botticelli, Jennifer Lawrence či Depeche Mode. Postupom času si uvedomoval, že pobyt v chuligánskej skupine mu viac škodí ako prospieva.
Vymyslel si príbeh pre chalanov, ktorý bol sčasti pravdivý. Ako vysokopostavený v skupine si mohol dovoliť, čo chcel, a prakticky s nimi manipulovať, ako bolo nevyhnutné. Potreboval ich v rámci svojej SBS spoločnosti, ktorú si budoval.
Povedal im, že za ním už po niekoľkýkrát prišla Národná kriminálna agentúra, čo sa naozaj dialo. Vymyslel si ale, že ho konfrontovali s paragrafmi o ťažkom ublížení na zdraví a o organizovanej zločineckej skupine, za ktoré môže skončiť na niekoľko rokov vo väzení.
V konečnom dôsledku z toho vyšiel ako hrdina, ktorý mohol beztrestne odísť zo skupiny a zároveň zostať uznávaný. Pre členov ostal ako tvrďák, ktorý môže ísť do basy, no stále zostáva s nimi, aj keď nie na tribúnach a na lúkach.
Posledné zakopnutie o radikalizáciu
„V bode, keď som už s chuligánskou skupinou mal iba pracovné väzby, som sa zaplietol do jednej ich akcie. Išiel som po konkrétnom človeku, dlhé roky som ho mal vyhliadnutého. Nepodarilo sa mi ho dostať,” rozpráva.
Na druhý deň prišla kriminálka, pretože chalani zničili auto toho človeka, a musel ísť vypovedať. Tváril sa, že o ničom nevie, tak ako vždy. S najlepším kamarátom mali vymyslené aliby pre policajtov.
Lenže tentoraz to bolo v niečom iné. Dali mu nahliadnuť do spisu, ako vypovedali ostatní, ktorí pri tom boli. Hodili to celé na neho. Vraj v ten deň skupinu viedol a dal pokyn na zničenie auta. „Prečítal som si to a povedal si, že stačí. S týmito ľuďmi nechcem mať už nič spoločné,” opisuje.
Nácek ochrankárom Zuzany Čaputovej
Odišiel žiť do Bratislavy, aby sa mohol aj naďalej venovať ochranke a ďalej rásť. Posledný mesiac prezidentskej kampane mal na starosti bezpečnosť bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej. Sprevádzal ju, bol jej šofér i ochrankár. Zrazu bol obklopený úplne inými ľuďmi, na akých bol zvyknutý. Spomína na svoje nastavenie, keď zobral ponuku: „Zo začiatku som išiel do toho s tým, že no a čo, že je to liberálka, no a čo, že je to žena. Je to klient a idem do toho.”
Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja.
Už po pár dňoch si Rarach uvedomil, že nielenže k nej nemal odpor, ale naopak sympatie. Správala sa úplne inak ako ľudia z jeho bývalej skupiny. Bola pokojná, ľudská a priateľská.
Do kampane vstupoval s názorom, že si liberáli nasadia služobníčku, ktorú bude riadiť západ. Nič také sa nestalo. „Obrovsky sa to otočilo len tým, že som bol prijatý do ich sveta a zároveň som sa v ňom cítil bezpečnejšie a pohodlnejšie,” opisuje. Ku koncu kampane si aj želal, aby voľby vyhrala.
Dve ženy vníma za dôležité v jeho životnej premene – Zuzanu Čaputovú a manželku Andreu, ktorá mu ukázala, aké je dôležité cestovanie a spoznávanie nových kultúr. Práve ona ho zobrala na prvú cestu do Ríma. Sám spomína na rôzne zákutia sveta, ku ktorým má silné väzby: „V Ríme som bol gladiátorom, v Barcelone som ju požiadal o ruku. Máme dnes spolu dve deti a žijeme na Madeire.”
Vytriezvenie s pachuťou hanby
Do určitej miery cíti hanbu doteraz. Počas nášho rozhovoru vošiel do kaviarne Slovák a Matej začal byť trochu nesvoj. „Nie je príjemné rozprávať o všetkých tých veciach, čo som robil a čo som si myslel. Nie som na to úplne hrdý,” tvrdí. Pokladá však za dôležité o tom hovoriť aj napriek tomu, že mu niekedy bude zo seba zle.
Musel prijať zodpovednosť za to, aký bol: „Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja, žiadni LGBTI ľudia, Rómovia, dokonca ani moji rodičia. Dávali mi všetku lásku čo mohli a aj tak som to zaparkoval medzi futbalovými chuligánmi.” Dnes sa snaží robiť veci tak, aby mohol byť hrdý a lepší Rarach.
Najväčšia prekážka, ktorú musel prekonať, bol on sám. Musel si priznať, že to, čo robí, nie je vždy správne, že sa môže aj mýliť a nemusí mať vždy pravdu. „Vtedy som si myslel, aký som slobodný, keď môžem na všetkých naokolo nadávať a môžem šíriť hnev a nenávisť. No slobodný som až teraz, lebo som sám sebou a nemusím sa za ničím skrývať,” dodáva.
Túžba po fanúšikovskej skupine
Dominik veľmi rád chodieval na hokejové zápasy. S kamarátom sa začali zúčastňovať fanklubu, ale vždy ich lákalo ísť priamo do kotla. Jedného dňa sa odhodlali a oslovili vedúceho, či sa môžu pridať. „Veľa chalanov, ktorí sa hľadajú ako my, tam objavia komunitu. Nás si našla práve mladá radikálna odroda ultrasu. Oni sami prišli za nami, že si všimli, že sme tam noví,” opisuje Dominik. Začleňovanie prebiehalo postupne.
Ako členovia ultrasu sa s kamošom nezapájali do spoločných aktivít tak, ako bolo požadované. Ani stretnutia s vedúcim neboli časté, pretože študoval v zahraničí. „Mali sme 14-15 rokov. Hľadali sme sa a chceli sme niekde patriť,” hovorí Dominik, ktorý v tom období prechádzal na strednú školu a starý kolektív zo základnej školy sa postupne rozpadol.
Spoločná radikálna skupina na sociálnom médiu
Pridali ich do skupiny na Messengeri, kde nezvykli reagovať. Len keď sa niekde malo ísť, sa vyjadrili, že nejdú. Či už išlo o bitky na lúke, poli alebo výjazd do zahraničia, kde ultrasy zvyknú robiť medzi sebou frakcie.
Bystrický fanklub mal spoluprácu s Hradcem Králové. Ultrasy si často navzájom chodili na zápasy. Veľakrát im prišla správa, že idú do Čiech fandiť na futbal alebo sa pobiť, lebo ich je málo. „To bola jedna z tých vecí, čo sme ešte brali, že chalani nech sa vyšalia, dobre im bude. My sme nechceli ísť a nikdy som tam ani nešiel. Aj keď sme veľakrát váhali, najmä kvôli utužovaniu kolektívu,” spomína.
Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem.
Nikdy sa nenechal zlomiť. „Neviem, asi som mal v sebe nejakú kontrolku,” premýšľa. Zároveň si myslí, že tým, že nebol v skupine sám, ale s kamarátom, tak sa navzájom držali nad hladinou.
Pochybnosti o komunite prichádzali najmä vtedy, keď členovia posielali rôzne znepokojujúce videá, kde ISIS odrezávali hlavy alebo niekto pitval zvieratá. Dialo sa to denne a videli ich či dokonca posielali aj mladší členovia.
Nikdy s nimi nechodili ani na box alebo do posilky, kde sa pripravovali na bitky. Dominik vníma pozitívne, že spolu športovali na vybúrenie sa. Nepodporuje ale, aby sa takto pripravovali na bitky v poli, ktoré prebiehali tak, že si chalani dali len bandáže a nemali ani rukavice.
Po skončení súboja posielali do skupiny necenzurované krvavé fotky. Tie s cenzúrou dávali verejne, aby sa pochválili. Jedna jeho časť ich obdivovala, že sa vedia obrániť, keďže nepatril k maskulínnym typom a adrenalín ho lákal. Na druhej strane mal odpor voči akémukoľvek násiliu.
Rodičia za nič nemôžu
„Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem,” tvrdí s istotou. Mladý osamotený človek v týchto skupinách nájde útočisko. Konečne má svoju partiu, v ktorej majú spoločné témy a záujmy, ako napríklad šport.
Nezazlieva rodičom, že sa dostal do takej komunity ľudí. „Bohužiaľ, rodič nemá silu a ani to nemôže ovplyvniť. Nech mi rodičia dávali, čo mohli, hľadal som sa. Nevedeli mi dať to, čo som potreboval – komunitu a kamarátov.”
Pamätá si moment, keď si s vedúcim kupovali merch fanklubu. Na tričku bol boxer, nožík, názov a vpredu malé logo. Vtedy mu do hlavy prišli pochybnosti, či po tom tričku vôbec túži. Napriek tomu, že ho nechcel, si ho kúpil. Bál sa povedať nie. „Bol som frajer cez Messenger a povedal som, že áno, chcem tričko, lebo všetci, čo boli v skupine, ho chceli,” vysvetľuje Dominik.
V tom momente bol prvýkrát sám bez kamaráta. Zrazu nevedel, čo robiť. Vedúci ich však nikdy do ničoho nenútil, nedával im ultimáta. Domnieva sa, že asi od nich cítil, že im neboli úplne naklonení. S kamarátom boli dlho na hrane, no neprepadli cez ňu.
Cítiť hanbu je ľudské
Myslí si, že jednoducho vyspel z potreby byť súčasťou danej komunity. Začal chodiť na futbal, ale už ako hráč, nie fanúšik. Hoci sa nezúčastňoval radikálnych bitiek, cíti určitú dávku hanby. „Mojou podporou a prítomnosťou sa to rozširovalo,” ozrejmuje svoje pocity Dominik. Je so sebou vyrovnaný, no stále si tú časť života nesie v sebe.
Tých, ktorí sa nezmenili, nesúdi. Sám bol ako oni. Vníma, že je veľmi ťažké sa vymaniť, keď už ste raz v tom. Do radikálnej skupiny sa človek zvyčajne dostane vo veku, keď sa hľadá. Prakticky v nej aj vyrastie a bojí sa odísť, lebo nechce byť zas sám. „Snažím sa s nimi komunikovať a rozprávať sa o tých témach, lebo to som presne potreboval a nemal,” dodáva.
Skupina, ktorej bol s kamarátom súčasťou, stále existuje. Tvoria ju hlavne mladí ľudia a z 95 % ide o mužov.
