Abstinencia od cigariet začala zápalom priedušiek. Kým donedávna som ich počas dňa vyfajčila 15, ich počet sa znížil na dve.
Na cigaretách je niečo romantické. Spomínam si na letné večery, kedy som ležala v tráve a vychutnávala si ich s kamarátmi. Výnimočné sú aj tie decembrové, kedy sme nútení opustiť teplo interiéru a pre vnútorné zohriatie zdoláme aj mínusové teploty. Vtedy sme vo svojej komfortnej zóne. Ach, ako ich nenávidím, no zároveň milujem.
Tesne po mojej chorobe som sa rozhodla, že prišiel správny čas na abstinovanie. Prvý deň sa však začal tým, že som si hneď ráno zapálila. Až o niekoľko hodín som si uvedomila, že vlastne nefajčím. Keďže som to porušila, povedala som si, že od ďalšieho dňa už naozaj nebudem.
Druhý deň vyzeral nádejne. Celodennú silu nefajčiť spálili moji kamaráti, s ktorými som cigarete neodolala. Na ďalší deň však nastal zlom. Kvôli opici z vianočného punču, ktorý sme večer pili, som nemala na cigaretu chuť. Oficiálne to bol môj prvý deň bez nikotínu.
Vo štvrtok som prišla na zásadnú vec. Fajčíme preto, lebo sa nudíme. Keď som mala myseľ zamestnanú s povinnosťami, na cigaretu som si ani len nespomenula. Zmenilo sa to až večer, kedy som konečne našla chvíľu pokoja a myšlienky mi ihneď zablúdili na tento môj zlozvyk. Silno som odolávala, no keď som sa prichytila, ako opäť vyjedám sladké, povolila som si jednu zapáliť. Závislosť na cigaretách totiž vidno nie je.
Ostatné dni vyzerali pomerne rovnako. Škola, zadania, práca, upratovanie. Akonáhle som si však vydýchla, už som držala cigaretu v ruke. Beriem to ale pozitívne. Prešla som z takmer celej krabičky na dve cigarety denne. Neviem, či sa mi podarí úplne prestať, no po tomto týždni pre mňa abstinencia od cigariet nekončí.
