Psychologickú platformu ksebe založil malý tím odborníkov v roku 2021. Poskytujú v nej psychologické sedenia s odborníkmi, propagujú duševné zdravie a odbúravajú stigmu, ktorá je v spoločnosti stále prítomná. O ich začiatkoch, službách, ale aj osobných skúsenostiach sme sa rozprávali so spoluzakladateľkou Magdalénou Mihálovou.
Čo vás motivovalo k založeniu platformy ksebe?
Dostať sa k psychológovi bol na Slovensku naozaj veľký problém. Sama som potrebovala odbornú pomoc a po dlhom hľadaní som narazila iba na zoznamy e-mailov. Nevedela som, kto sú tí ľudia, kde študovali, ani akým štýlom pracujú. Ďalší problém bol termín. Prvý mi ponúkali najskôr o pol roka. Ak bolo človeku psychicky zle, často dostal odpoveď: „Nie, je mi ľúto, neberiem.“ Chceli sme vytvoriť psychologickú platformu, kde si viete do 24 hodín dohodnúť odbornú pomoc.
Aké výzvy ste museli prekonať pri zakladaní?
Zamestnať prvých desať psychológov. Boli sme nová platforma a vysvetliť im, prečo by mali ísť práve k nám, bolo náročné. Náš spoluzakladateľ, klinický psychológ Karol Kleinmann, má svoje vlastné zdravotnícke zariadenie. Práve vďaka nemu sme získali prvých desať odborníkov, ktorí u nás pracujú doteraz. Za ten čas sme sa rozrástli a psychológov už máme okolo 150. Mohli by sme ich mať aj viac, preferujeme však kvalitu pred kvantitou. Na druhej strane, výzvou bolo dostať sa do povedomia ľudí a zviditeľniť nás v online priestore.
S akými typmi klientov pracujú vaši psychológovia?
Dovolím si tvrdiť, že už nie je smer alebo téma, ktorú by sme v psychologickom poradenstve nevedeli pokryť. Keď príde klient a chce riešiť tému LGBTIQ+ či depresiu, máme na to odborníkov. Ak má napríklad diagnostikovanú bipolárnu poruchu a potrebuje terapiu, vieme pomôcť. Alebo naopak, keď psychológ povie, že odporúča psychiatra, máme interný zoznam overených a dostupných. Tí sa o pacientov zaujímajú viac ako len tým, že im predpíšu lieky.
Na terapiu môže prísť ktokoľvek. Aký trend prevláda pri ženách a mužoch?
Až 82 percent klientov sú ženy. Možno to trochu vychádza z našej podstaty. Vieme sa viac rozprávať a zdieľať svoje pocity. To ale vôbec neznamená, že by na terapiu mali chodiť iba tie. Existuje tragická štatistika podľa NCZI – samovraždy naopak pácha až 82 percent mužov. Čo sa týka vekového zloženia, pozorujeme, že mladšie generácie Y a Z sú oveľa viac otvorené návšteve psychológa.
Psychológ je pre klienta v zásade cudzí človek. Ako si vybrať toho správneho?
Musí vám sadnúť a musíte mať pocit, že tomuto človeku by ste sa chceli zveriť. Na webstránke je jeho fotka, dosiahnuté vzdelanie a psychologické odborné zameranie. Vyberiete si desiatich, ktorí sú v podstate rovnakí a rozhodnete sa pre toho, ktorý sa vám najviac pozdáva. Môže sa vám však stať, že hoci sa vám páči na obrázku, pri osobnom stretnutí vám na ňom niečo prekáža, napríklad hlas. Vtedy je úplne v poriadku ísť k inému. Psychológ nie je nadčlovek a nemusí byť každý každému sympatický. My sme tento proces zjednodušili online testom.
Na akom princípe funguje tento test?
Je to novinka, ktorú sme nedávno pridali na web. Je zameraný nielen na témy, ale aj štýl komunikácie, ktorý daný klient preferuje. Test vygeneruje troch psychológov, ktorí by vám mali vyhovovať. Tešíme sa, že nám to zatiaľ vychádza.
Učíte na Katedre marketingovej komunikácie Univerzity Komenského a v platforme ksebe pracujete ako marketingová špecialistka. Čo je základom marketingu vašej platformy?
Najsilnejší kanál je PR, potom brand a edukácia v spolupráci so psychológmi. Okrem toho veľa píšeme – týždenne máme aj desať mediálnych výstupov. Využívame aj performance marketing, no ten až tak nefunguje. Terapia nie je obyčajný produkt, ktorý sa dá ľahko propagovať. Dlhodobo spolupracujeme s portálom Startitup. Momentálne u nich vychádzajú ksebe podcasty s rôznymi hosťami. Neviem odhadnúť, či úplne raketovo vystrelili, ale som za ne veľmi rada. Téma duševného zdravia sa týmto spôsobom dostáva aj k ľuďom, ktorí sa o ňu bežne nezaujímajú.
Ponúkate aj služby pre firmy. O čo majú najväčší záujem?
Buď ide o vzdelávanie, napríklad diskusie o témach spojených so stresom, vyhorením, či asertivitou, alebo workshopy o psychologickom bezpečí na pracovisku. Na workshope sa snažíme spoznať takzvaný „pain point“ danej firmy. Potom sa zameriame na C-level manažment, teda riadiace pozície, alebo konkrétny tím. Workshopy sú ideálne pre 8 až 12 ľudí. Vysvetľujeme teóriu, po nej ukazujeme praktické príklady a riešenia daných situácií. Ponúkame tiež individuálne sedenia so psychológmi, ktoré prepláca firma. Okrem multi-šport kartičky teda zamestnanci dostanú aj psychológa.
V jednej časti podcastu ste spomínali, že terapia má dve fázy: pochopenie problému a zmenu správania. Ako dlho celý tento proces trvá?
To je otázka každého klienta, keď začína s terapiou. Ťažko povedať, je to veľmi individuálne. Niekto príde s konkrétnym problémom a vie si ho vyriešiť za pomerne krátky čas. Poznám ľudí, ktorí chodia na terapiu dlho, pretože si uvedomujú, ako veľmi im v pozitívnom zmysle ovplyvňuje život. Za mňa platí, čím neskôr človek príde, tým je proces dlhší. Zmena závisí aj od toho, ako sa po terapii venujete sami sebe. Nie je to len o hodine so psychológom.
Na základe tejto odpovede si môže veľa ľudí myslieť, že terapia je nekonečný proces. Ide o správny úsudok?
Vôbec to tak nemusí byť. Je to jeden zo stereotypov. Keď niekto príde s konkrétnym problémom, nemusí riešiť traumy z detstva. Jedným z terapeutických smerov, ktorý sa nevŕta v minulosti je systemika. Veľmi zjednodušene, tento prístup pracuje nasledovne: stalo sa, stalo sa, nezmením to, ale čo s tým idem robiť teraz? Napríklad Denis, moderátor podcastu Mozgová atletika, šiel na terapiu bez hlbokej traumy. Bral to skôr ako prevenciu. Takto sa to aj odporúča, no na Slovensku sa prevencia u akéhokoľvek lekára veľmi podceňuje. Sedenia u psychológa nie sú výnimkou.
Spomínali ste, že mladšie generácie majú k duševnému zdraviu otvorenejší prístup. S akými problémami prichádzajú na terapiu?
Často hovoria o absentujúcej podpore zo strany rodiny – najmä pri výbere štúdia alebo partnera. Riešia tiež vzťahové problémy, stres, úzkosti či coming out. Dospievajúci v mnohých prípadoch potrebujú ísť na terapiu, avšak tým, že nie sú finančne sebestační, majú to sťažené. Rodičia často používajú stereotypné vety typu: „Choď si zabehať,“ alebo „My sme toho vydržali viac.“. Stále však tvrdím, že sa na nich nemôžeme hnevať. Keď boli mladí, o prevencii v rámci duševného zdravia sa nevedelo toľko ako dnes. Častokrát si neuvedomujú, že doba sa naozaj zmenila. Hladina stresového hormónu kortizolu je vyššia, všetko je rýchle a negatívne k tomu prispievajú aj sociálne siete.
Zvykli ste sa označovať ako „slniečko skupiny“. Mať stále úsmev na tvári a byť plný energie vie byť veľmi vyčerpávajúce. Zmenila sa u vás táto pozícia, najmä v súvislosti s chodením na terapiu?
Pre mňa bolo dôležité nájsť hranicu kedy ešte môžem a kedy už to ide na úkor mňa samej. Vedela som vždy všetko zmanažovať a potom ma v úvodzovkách „vyplo“. Objavila sa u mňa tetánia a zrazu som nevedela rozprávať. Jednoducho zo mňa nevyšlo ani slovo. Stŕpla mi celá ľavá ruka a myslela som si, že mám porážku. Až neskôr som si uvedomila, že čosi nie je v poriadku a potom som začala chodiť na terapiu. To však neznamená, že už zo mňa nie je slniečko. Z energického extroverta zrazu nie je introvert. Skôr sa učím kedy byť extrovertkou a kedy povedať nie, lebo chcem byť sama so sebou.
Čo je hlavným posolstvom ksebe?
Chceme, aby sa všetci ľudia mali dobre. Aby každý, kto potrebuje pomoc, ju do 24 hodín naozaj našiel. Stále vysvetľujeme, že ísť k psychológovi nie je hanba, ale sila. Keď nám je psychicky zle, môže to vyústiť do depresie a v najhorších prípadoch aj do fatálnych rozhodnutí. Veľa z duševných problémov je vyliečiteľných, no dôležité je začať ich riešiť v zárodku. Urobiť v úvodzovkách ten krok k sebe. Keď sú ľudia vysporiadaní sami so sebou a majú sa radi, pekne sa správajú aj k svojmu okoliu. Takto vieme vytvoriť rešpektujúcu a prijímajúcu spoločnosť. Takže tak, sme srdiečkári.
