Už dlhšie sa hovorí o výnimočnosti podujatia… Čo však môže byť na konferencii, ktorých je na svete každý rok množstvo, výnimočné?
Priznám sa, že túto otázku by som si sám kládol, keby som nebol do jej projektu zaangažovaný. Možno nejde ani tak o samotnú konferenciu, ale všetko, čo s ňou súviselo. Zhruba pred niečo vyše tromi rokmi ma neskorší generálny editor hlavného výstupu Američan Jon Lindseth požiadal, či by som sa, ako spoluprekladateľ, nezúčastnil za Slovensko celosvetového projektu, v ktorom sme mali: 1. napísať esej o vlastnom preklade, 2. urobiť či zabezpečiť dva spätné preklady rovnakej kapitoly, Bláznivého olovrantu, a to aj s komentárom či vysvetlivkami a 3. zhotoviť, pokiaľ možno, komplexnú bibliografiu všetkých knižných vydaní či ich výňatkov v tom-ktorom jazyku nielen doma, ale aj v zahraničí, ďalej divadelných a iných adaptácií Alice v iných druhoch umenia. Keď som sa na vec napokon podujal, netušil som, čo to všetko bude chcieť. Ale priťahovala ma skutočnosť, že, aspoň podľa môjho presvedčenia, ide o celosvetový projekt, prvý svojho druhu v oblasti prekladateľstva, do ktorého je zapojených vyše 150 prekladateľov z celého sveta. Pred e-mailom by sa predsa niečo podobné ťažko dalo realizovať. Nuž a vyvrcholením podujatia bola spomínaná konferencia, ktorá zhodnotila projekt, najmä jeho hlavný výstup, trojzväzkovú publikáciu Alica vo svete zázračných krajín a súbežná výstava vydaní Alice v 188 jazykoch, dialektoch, slangoch, ba aj vo vývojových etapách angličtiny, teda staroangličtiny či strednej angličtiny.
Prečo sa podľa Vás uskutočnilo takéto veľkolepé podujatie práve o tomto titule? Jestvuje predsa množstvo iných výborných beletristických diel…
Ak odhliadneme od hlavného organizátora, ale aj výročia vydania Alice, tak si treba uvedomiť, že toto dielo je po Biblii, Shakespearových hrách tretie najprekladanejšie na svete. Dôvodom tohto stavu, ktorý, priznám sa, aj mňa prekvapil, je zrejme nielen kvalita textu, ale aj problém s jeho prekladaním do iného jazyka, prostredia. Možno to poviem trochu zjednodušene, lebo nikdy som nebol teoretikom prekladu, „iba“ jeho praktikom, ale Lewis Carroll je bežným spôsobom nepreložiteľný. Oplýva dvojzmyslami, dvojznačnosťami, ponáškami, narážkami, slovnými hračkami. Tým všetkým podľa mňa dokazuje, že preklad je interpretačné umenie, že partitúra je originál, preklad jej prednes, prezentácia.
Považujete vydanie tejto knihy za najväčší prekladateľský úspech?
Zrejme nie, ale to je záležitosť kritiky prekladu či času. Navyše, dielo sme prekladali dvaja. Vcelku som do slovenčiny preložil tridsaťtri knižných diel, najmä klasikov anglickej a americkej literatúry. Ešte v roku 1980 som za pretlmočenie Henryho Fieldingovho Najdúcha Toma Jonesa získal najvýznamnejšie slovenské vyznamenanie Cenu Jána Hollého. Každé ocenenie samozrejme poteší. Aj keď toto posledné je možno sledom neuveriteľných náhod. Veď si len uvedomte, že sme ho robili ešte na začiatku 70. rokov minulého storočia! Najprv nevychádzal preto, že ilustrátor mal rukopis rok u seba a potom ho vydavateľstvu Mladé letá vrátil. Našťastie druhým a výborným ilustrátorom sa stal Dušan Kállay. Jeho ilustrácie sa pričinili o to, že kniha sa stala populárnou na Slovensku, ale aj inde. Ak sa nemýlim, použili ich v trinástich jazykoch, vrátane angličtiny. A aj najnovšie ocenenie, Grand Prix už spomínanej Spoločnosti Lewisa Carrolla pre Severnú Ameriku, ktorú dostal spolu s vydavateľstvom Slovart za vydanie z roku 2010, dokazuje, že jeho umenie prerástlo hranice Slovenska.
Ale ako mohla porota hodnotiť kvalitu vás prekladateľov, keď po slovensky zrejme nevedela?
Zrejme na podklade výborných ilustrácií usúdila, že preklad musí mať solídnu úroveň. Navyše – ako jeden zo spoluautorov už spomínanej trojzväzkovej publikácie, najmä z mojej eseje A Humble Tribute to Lewis Carroll by His Slovak Translator, ale aj komentovaného spätného prekladu Kanaďana Jana Georgea Frajkora a mňa kapitoly Bláznivý olovrant musela mať aspoň predstavu o úrovni nášho prekladu.
Aký je to pocit získať takého ocenenie?
Isteže príjemný… Tým skôr, že je to zhoda istých priaznivých náhod. Ako som už napísal, preklad má vyše štyridsať rokov… Ja sám som prekladateľstvo zavesil na klinec zhruba v roku 1998. Šťastnou zhodou okolností som generálnemu editorovi pánovi Jonovi Lindsethovi poslal výtlačok z roka 2010 a jeho reakcia bola promptná. Vraj je to jedno z najkrajších vydaní, aké kedy vyšlo. A žiadal ma o kontakt na pána D. Kállaya. Prednedávnom som tomu istému adresátovi poslal otázku, či, ak by som sa na konferencii zúčastnil, môžem dostať certifikát o prítomnosti na nej, a vtedy som sa dozvedel, že mi patrí aj certifikát prekladu diela, ktoré získalo Grand Prix a ako taký aj šerpu.
Nemohli by sme ich odfotografovať?
Žiaľ, nie, lebo ich ešte nikto z nás nemá. Konferencia a výstava boli v tej istej miestnosti manhattanského Grolier Clubu. Po stranách zasadacej miestnosti, zhruba pre 150 návštevníkov, sa nachádzali vitríny s množstvom vydaní Alice v 174 jazykoch sveta. A čelne v sieni jediná vitrína s ocenenými vydaniami. Okrem Slovákov tam bol jeden Talian, ktorý dostal cenu za „dokonalosť“ grafickej úpravy diela. Pokiaľ ide o našu, jednoznačne dominujúcu súčasť, na ľavej strane bola fotografia Dušana Kállaya s jeho stručným popiskom, nasledovala jedna ilustrácia zo spomínaného „slovartiackeho“ vydania, potom samotná publikácia, ďalej šerpa, fotografie nás prekladateľov – takisto s popiskami, prekladateľský certifikát, opäť šerpa… A ešte k Vašej otázke. Výstava potrvá do 21. novembra 2015, potom ocenenia dostaneme.
Ako ste sa cítili, keď ste to všetko videli?
Odpoviem takto: s výnimkou vari našej univerzity sa na Slovensku sotva stretnem so svojou fotografiou a popiskom… A zrazu ju nájdem v New Yorku…
Napokon: Ako súvisela Vaša prekladateľská kariéra s pôsobením na univerzitách?
Odpoviem úslovím veľkého filozofa, ktorého sme v minulom režime dosť často, pravda s nádychom irónie, citovali: „Všetko so všetkým súvisí.“ Ale vážne: ja som vždy bol, ako vravievam, človek dvojdomý. Keď ma unavovalo písanie textov z môjho odboru, utiekal som sa k prekladateľstvu. Napokon, ak sa špecializujete na dejiny anglického novinárstva, potrebujete poznať všeobecnú históriu, históriu tamojšej kultúry, vrátane umeleckej literatúry. A ešte niečo: slovenčina a angličtina sú štrukturálne celkom odlišné. A tak som sa na jej umeleckých textoch učil zdokonaľovať štylistiku rodnej reči.
Autor: Ďusi Tamáš
Foto: Dada Kováčová
Dr. h. c. prof. PhDr. Juraj Vojtek, CSc.
Profesor J. Vojtek pôsobil od roku 1967 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v rokoch 1993 až 2002 viedol Katedru žurnalistiky. Je odborníkom na dejiny žurnalistiky a proces redigovania. Je autorom mnohých odborných publikácií, ale aj tridsiatich troch prekladov knižných diel. Na našej fakulte pôsobí ako prednášajúci dejín žurnalistiky, školiteľ dizertačných prác či recenzent článkov časopisu Communication Today.
