Kde všade ste pomáhali utečencom?
Začali sme 6. septembra, keď začala dráma v Budapešti na stanici Keleti, kde sa zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí, ktorých Maďari nechceli pustiť do vlakov, hoci mali kúpené lístky. Títo ľudia utekajú pred Islamským štátom, išlo v drvivej väčšine o Sýrčanov a Iračanov, ktorí o všetko prišli. Ich dediny obsadil Islamský štát, ich majetok okupujú bojovníci. Mestá sú zbombardované, školy zatvorené, nič nefunguje. Títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do Európy. Prekonali pri tom turecké utečenecké tábory, plavbu cez Egejské more, pešo a vlakovo kombinovaný prechod. A teraz prišli do Budapešti, kde už to mali na dosah ruky od Rakúska, kde už hodlali požiadať o azyl. Na tých 200 kilometrov sa to zrazu zaseklo. Maďarsko miesto toho, aby urýchlilo prechod cez svoje územie, robilo prvý týždeň vážne problémy. Potom pochopilo, že si nepomôže, lebo tí ľudia sa vybrali peši po diaľnici do Viedne, čo je 200 kilometrov, čiže dva alebo tri dni. Prišli peši do Viedne a žiadna hranica ani ploty ich nezastavili. Túžba po slobode sa nedá žiadnymi plotmi, ostnatými drôtmi, hranicami ani vízami ohraničiť. Shengenské víza môžete zaviesť stokrát, vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú predávať falošné pasy, falšovať víza alebo potom prechádzať loďami cez more a budú sa topiť. Naša druhá stanica bola Vámosszabadi, kde bol maďarský detenčný tábor, kde vozili Sýrčanov z Röszke, čo je srbsko-maďarská hranica. Kým tam postavili plot, ľudia cez hranicu utekali, pozbierali ich do autobusov a tými ich doviezli do Vámosszabadi pri Györi. Po dvoch týždňoch sme sa presťahovali do Hegyeshalomu, čo je rakúsko-maďarská hranica. Je to kúsok od našich hraníc, asi 10 kilometrov od Čuňova. To nás len tak lízlo. Cez tento hraničný prechod prešlo 320-tisíc ľudí až do 15. októbra, keď sa postavil celý plot na chorvátsko-maďarskej hranici. Potom začali cudzinci utekať cez Slovinsko do Rakúska, kde nie sú žiadne ploty. Momentálne sme skončili 20. októbra v Nickelsdorf-Hegyeshalom. Cez ten “Checkpoint Charlie” prešlo 320-tisíc ľudí za šesť týždňov, čo je najväčší exodus po 2. svetovej vojne, keď sa ľudia vracali z koncentračných táborov alebo keď ich Rusi odvážali na Sibír. Asi takéto množstvo ľudí prešlo do Rakúska a potom už v podstate do celej Európy.
“Francúzsko dedí tú najhoršiu časť imigrantov.”
Spomínali ste, čo všetko musia utečenci absolvovať cestou do Európy a zároveň, že prišli o majetok. Kde zobrali peniaze na prevádzačov?
Predali to, čo im ešte ostalo. Prevádzači sú smutná stránka tohto exodu. Keď utekáte, je vám jedno, koľko zaplatíte, pretože utekáte pod psychickým tlakom. Ak zbombardujú nejaké mesto a ľudia vidia, že tam už nič nevybudujú, zoberie sa 20, 30-tisíc ľudí, ktorí prežili bombardovanie a ujdú do Turecka, kde idú najskôr do utečeneckého tábora. Tam čakajú mesiac, dva, rok, dva roky a perspektíva žiadna. Dostanú ale dobre najesť, dostanú zdravotnú starostlivosť, školy, základné veci, prístrešie, je o nich postarané, ale nie je to ich nový domov. Človek, keď príde o starý domov, je pod psychickým tlakom a chce nový. Vtedy je ochotný zaplatiť všetko. Všetko, čo títo ľudia majú, dajú prevádzačom. Potom už nemajú ozaj nič. Utečenci, tým že nepoznajú kde sú, nevedia, aké veľké je to more, cez ktoré idú, zaplatia čiastku, ktorá je nehorázna, je to niekoľko tisíc. Pričom turistickou loďkou z Bodrumu na Kos to stojí 30 dolárov. A oni im za to naúčtujú tisíc až tritisíc dolárov. Potom prídu na macedónsku hranicu, ktorá je nepriechodná, objaví sa tam nejaký chlapík a povie: “Počúvajte ma, dajte mi po 500 dolárov, ja vás prevediem až na srbskú hranicu.” Samozrejme, že oni o všetko prídu. Keď odchádzajú, tak buď ešte stihnú všetko predať, alebo si zoberú celoživotné úspory. Opakujem, neuteká nízka socio-ekonomická vrstva ako z Afriky, tu uteká špička národa. Preto rozumné štáty, Merkelová či francúzsky premiér, hovoria, že títo utečenci sú vítaní. Vedia, čo hovoria, pretože, keď niekto uteká pred politickým, náboženským alebo rasovým nátlakom, je to väčšinou tá rozmýšľajúca stránka populácie. Tá nízka socio-ekonomická stránka je schopná prispôsobiť sa Islamskému štátu. Ale stredná vrstva nie. Chudobní sú tí, ktorí nič nemajú, nič nevedia, nemajú problém fungovať pod Islamským štátom, ktorý od nich nevyžaduje intelektuálnu spoluprácu. Naopak, tí, čo majú hlbší intelekt, sú nepriatelia Islamského štátu. Ako bolo za Pol Pota, kto vedel písať a rozumel čítať, mal okuliare, odťali mu hlavu, pretože bol inteligencia.
“Každý deň cez nás prešli nejakí profesori, lekári, inžinieri.”
Nebolo by jednoduchšie, keby migrantom EÚ pomáhala už v zárodku? Keby ich prevážala do Európy sama, nemuseli by platiť obrovské sumy za prevádzačov a radšej by to investovali potom tu?
Presne o to sa snažia. Preto platia veľké peniaze Turecku. Predtým platili Lýbii, teraz severoafrickým štátom, aby ľudí zachránili od prevádzačov. Trošku je problém s Lýbiou. Cez Balkán síce prešlo príliš rýchlo 644-tisíc ľudí, ale to bola jednorázovka. Nesmieme však zabúdať, že ten sud s európskou trpezlivosťou nepretečie kvôli týmto, ale kvôli Afričanom. Tých prechádza ročne 250-tisíc a už 10 rokov pravidelne. To sú tí neprispôsobiví z nízkych socio-ekonomických vrstiev, nevedia jazyk, majú nízke vzdelanie, zlý zdravotný stav a utekajú cez Lýbiu. Tá, keďže má dve vlády a funguje tam určitý stupeň korupcie, dosť signifikantný, je miestom s problémovými prevádzačmi. Tu by bolo treba zasiahnuť. Prvá operácia tam bola Mare Nostrum, druhá bola na pomoc Taliansku, kde bolo jedným z pokynov potápať prázdne lode. Keďže nik nemá dosah na to, čo sa deje v Lýbii, nemôžu prevádzačov chytiť v ich krajine. Čiže vytiahli tých chudákov na loď, transportovali ich na Sicíliu alebo Maltu a tú loď zničili. To znamená masívne ničenie týchto transportných lodí. Na druhej strane to zvyšuje výkupné a nebezpečenstvo, že ostatné transporty budú na ešte horších lodiach, lebo všetky dobré sú už potopené. Tam to východisko je – netreba železný plot, ale treba odstrániť v Lýbii korupciu a umožniť vstup vojakom medzinárodných spoločenstiev do krajiny. Lýbia sa zbombardovala tiež, odstránil sa diktátor, to je veľmi pekné, ale nenastolila sa zatiaľ dôveryhodná vláda, ktorá by bola schopná pustiť tam jednotky OSN a tie by tomu mohli zabrániť.
“Ja si viem predstaviť, že keď prestanú emócie a politici prestanú s predvolebnými populistickými riešeniami na to, aby vyhrali voľby, väčšinu týchto ľudí dokážeme integrovať.”
Hovoríte, že z Afriky prichádza nižšia socio-ekonomická vrstva. Odkiaľ majú oni peniaze na prevádzačov?
Keď sa pozriete ako vyzerá loďka, ktorá sa plaví z Bodrumu na Kos, je pomerne dobre vybavená. Každý má vestu, sú to gumené motorové člny, ale je to preto, že trasa je krátka. Lenže úroveň tých lodí, ktoré prichádzajú z Lýbie, je katastrofálna. Preto je toľko mŕtvych. Preto v Grécku zahynulo 600 ľudí a tu zahynulo 2500. Lode sú preplnené, sú v zlom technickom stave. V Bodrume zaplatíte toľko, koľko ste schopný zaplatiť. Keby nebol o prevoz záujem, tak je to, samozrejme, lacné. Teraz je ten záujem vysoký a keď máte naškrabať tritisíc dolárov, ľahšie ich naškrabe 300 ľudí. Preto to, čo prichádza z Lýbie, je preplnené. Keď sa utopia, tak sa naraz utopí 300 ľudí. Naproti tomu do Grécka prichádzajú malé skupinky po 30 až 50 ľudí, ktorí sa tam preplavia za 30 minút.
Aká bola najkritickejšia situácia, ktorú ste zažili?
V Nickeldorfe 26. septembra cez nás prešlo 19 600 ľudí za jeden deň. Keby sme nemali uniformy, rozdupali by nás na prach. Tým, že sme ich mali, si nás všimli a prešli cez tú našu poľnú nemocnicu bez toho, aby ju rozprášili. Veľké masy vyžadujú dobrú organizáciu. Rakúšania im uľahčovali prechod. Cez nás prešlo 97 vlakov zo Zákány, čo je na maďarsko-chorvátskej hranici. Keď to 20. októbra skončilo, naši sa presunuli do Slovinska a pracovali na chorvátsko-slovinskom hraničnom prechode Dobova, kde skončili minulý týždeň.
“Mestá sú zbombardované, školy zatvorené, nič nefunguje. Títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do Európy.”
Médiá informujú, že sem prichádzajú iba muži. Ako je to v skutočnosti?
Väčšinou utekajú mladé rodiny, ktoré sú primárne zdravé, teda ženy s deťmi, chlapci od pätnástich rokov, hneď ako vyfasujú pas. Keď vidia školy a mestá, ako je všetko zničené. Treba si pozrieť fotografiu mesta Kobane. To je jedno z miest, ktoré bolo úplne na prach zničené bombardovaním. Je jasné, že títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť na kontinent, ktorý ako-tak dodržiava ľudské práva, má šancu ich zamestnať. Kapacita Európskej únie, hlavne ekonomických ťahúňov ako sú Nemecko, Francúzsko, Anglicko alebo Škandinávia, je obrovská. Predpokladáme, že toto bude pokračovať ale iným tempom, a to takým, ktoré bude EÚ schopná zvládnuť.
Ako ste pomáhali utečencom na hraniciach?
Pacientov s ťažkým zdravotným stavom sme prevážali do nemocníc. Niekedy nám sami policajti ukázali, že tento má infarkt, je v kóme, v bezvedomí alebo nevládze. Také prípady nakladali záchranári do áut. My sme robili rýchlu diagnózu. Oni zastavili na checkpointe, my ako lekári sme im dali akútnu liečbu, stabilizovali sme ich a potom ich odviezli. Tých, ktorí sa dali riešiť ambulantne, sme tak riešili.
“Keďže nik nemá dosah na to, čo sa deje v Lýbii, nemôžu prevádzačov chytiť v ich krajine.”
S akými najčastejšími chorobami ste sa stretávali?
Zápaly pľúc boli najčastejšie najmä u detí. Taktiež hnisavý zápal mandlí, infekcie kože a mäkkých tkanív, to znamená vredy na nohách. Potom svrab, ktorý bol v dôsledku toho, že dva mesiace prespávali v prírode, na hline pod stromami, len v spacákoch. Prípadne len v stanoch pri veľmi zníženej hygiene. Pomerne málo bolo hnačkových ochorení. Z toho vidno, že dodržiavali istý hygienický štandard.
A čo tropické choroby?
Nenašli sme ani jedno typické tropické ochorenie a počas celej cesty nebol zaznamenaný ani jeden tzv. outbreak, čo je epidémia. Uniklo k nám cez médiá, že bol nejaký prípad cholery. To je pravda. Išli sme po tom prípade do Grécka. Na jednom z ostrovov bol prípad cholery, ktorý tam bol dovezený z Holandska, kam bol dovezený z Karibiku. To je jeden z tých typov, ktoré sa objavil po zemetrasení na Haiti. Zistilo sa, že kmeň je podobný tým karibským a doniesol to holandský turista. Takže nie migranti, ako sa mnohí tešili, že sa tu objavila cholera. Na druhej strane je malý zázrak, že ju tu zatiaľ nemáme. Ani len žltačka typu A, ani leptospiróza, ani epidémie, čo sa prenášajú vodou a potravinami. Je to preto, lebo sú naučení piť vodu z uzavretých fľašiek, jesť špeciálnu stravu halal, ktorá je nejakým spôsobom zabezpečená. To sme videli, keď prechádzali cez Hegyeshalom-Nickelsdorf. Boli tam dobrovoľníci, ktorí každému transportu museli vydať asi 3-tisíc žemlí alebo 5-tisíc vôd alebo 5-tisíc jabĺk. Bolo vidieť, že títo ľudia majú hygienické návyky.
“Je jasné, že ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do kontinentu, ktorý ako-tak dodržiava ľudské práva, má šancu ich zamestnať.”
Boli tu však informácie, že sa k tomu jedlu nesprávali úctivo. Vyhadzovali ho z vlakov.
My sme to nezažili. Skoro všetky vlaky sme na checkpointe vypravili, možno desať vlakov sme “prespali”. Niektoré druhy jedla, ktoré im dávali Rakúšania, v malej miere Maďari, nepoznali. Keďže 50% sú moslimovia, mali obavy, že je tam bravčové, a to odmietali a vyhodili. Mne sa však nestalo, že by niekto vybral niečo z balíčka a vyhodil to.
“Kedže jedna dvanástina je 8,3%, tak musíme počítať s tým, že tých 8% v každom transporte sú takí horšie prispôsobiví a problémoví.”
Nemôžu byť pre nás imigranti príťažou?
Treba si uvedomiť, že tí čo utekali, Sýrčania, Iračania majú dobrú zdravotnícku infraštruktúru v krajine, pokiaľ nebola zničená. Majú dobrú zdravotnú výchovu. Sú provincie v Iraku, kde máte povinnú stredoškolskú dochádzku. Vedeli jazyky, všetci vedeli po nemecky alebo anglicky. Neutekali ľudia z nižších socio-ekonomických vrstiev, ako to vidíte v južnom Taliansku, kde prichádzajú Afričania. Tu utekala stredná a vrchná vrstva. Čo znamená, že každý deň cez nás prešli nejakí profesori, lekári, inžinieri. Podľa mňa celá sýrska inteligencia ušla do Nemecka alebo do Švédska, čo bude mať podľa predpokladov ekonómov blahodarný efekt pre nemeckú, francúzsku a švédsku ekonomiku.
V čom konkrétne?
Po prvé, doplnia chýbajúce pracovné miesta a po druhé, zabránia zvyšovaniu miezd, pretože, keď máte nadbytok pracových síl, nemusíte sa nikomu prosiť za nejakú špeciálnu mzdu. Taktiež sa zastaví tlak na zvyšovanie minimálnych miezd, pretože títo ľudia budú pracovať za akúkoľvek mzdu. Na tomto stojí americká ekonomika, ktorá má teraz najnižšiu nezamestnanosť a obrovský tlak na pracovné miesta. V krajine žije dvesto miliónov rodených Američanov a sto miliónov, ktorí sa narodili mimo spojených štátov. K nim pribúda každý rok päť miliónov Mexičanov. To vytvára tlak na pracovné miesta. Každý chce zúfalo pracovať a je tam najnižšia nezamestnanosť 5%. U nás je 12% a my sa bojíme, že títo ľudia nám zoberú miesta.
“Keďže 50% sú moslimovia, mali obavy, že je tam bravčové, a to odmietali a vyhodili.”
Predsa len do Ameriky neboli také návaly ako teraz do Európy.
Máte pravdu, že do Spojených štátov je prílev imigrantov pravidelný. Výnimkou sú štáty, ako je Kalifornia a Arizona, kde prichádzajú migranti z Mexika sezónne. Keď je oberačka hrozna v Kalifornii alebo iné sezónne poľnohospodárske práce. Príde tam vždy jeden až päť miliónov ľudí, ktorí chodia menej organizovaným spôsobom. Ekonomika má z toho nakoniec benefit. Keď bolo zemetrasenie na Haiti, vydali Spojené štáty viac ako 200-tisíc zelených kariet za týždeň. Ľudia, ktorí o všetko prišli, mohli hneď prísť do USA. Spojené štáty sú pripravené a svoju technológiu majú aj Nemecko, Francúzsko a Anglicko. Dôkazom toho je, že s akýmkoľvek vypätím ale týchto ľudí nejakým spôsobom ubytovali, dali im najesť a snažia sa ich integrovať a to je 643-tisíc od začiatku roka. Plus pripočítajme, čo ide z Talianska. Každý rok 250-tisíc ľudí, ktorí prichádzajú cez Stredozemné more. Viem si predstaviť, že keď prestanú emócie a politici prestanú s predvolebnými populistickými riešeniami na to, aby vyhrali voľby, väčšinu týchto ľudí dokážeme integrovať. Keď zo Slovenska emigrovalo v roku 1968 150-tisíc ľudí, ktorí ušli pred ruskou okupačnou armádou a normalizáciou v komunistickej strane, nemám pocit, že by sa potom nejakí vrátili. Možno ak sa vrátilo 150.
“Ja stále čakám, že vypukne cholera. Je to len otázka času.”
Nie všade sa však podarilo integrovať imigrantov. Írsko s Pakistancami zlyhalo.
Iste, sú krajiny, kde to nefunguje tak, ako by malo. Írsko je jeden z príkladov. Ďalší najlepší príklad spred viac ako mesiaca je Paríž, kde máte oblasti, v ktorých sa týchto ľudí nepodarilo integrovať a dôkazom toho je, že všetci teroristi sú držitelia európskych pasov. Samozrejme, majú navyše aj nejaké iné kradnuté pasy, ale každý má minimálne jeden francúzsky alebo belgický. To sú statoční občania a produkty nedostatočnej integrácie, v ktorej hrá Francúzsko prvé husle. Treba si uvedomiť, že Francúzsko, Anglicko aj Írsko majú ťažkú situáciu. Francúzsko dedí tú najhoršiu časť imigrantov. To je francúzsky hovoriaca Afrika, od Čadu až po Mauretániu, ktorá je najchudobnejšiou časťou zemegule s najnižšou vzdelanostnou úrovňou. Aj preto sa dá týchto ľudí len ťažko integrovať. Čo sa týka Anglicka, má nevýhodu, že ako Commonwealth je obrovský. Musí sa chovať rovnako k tým bohatým, ako sú Irak, Kuvajt, odkiaľ počas operácie Púštna búrka emigrovalo 100-tisíc najbohatších Kuvajťanov do Saudskej Arábie alebo do Európy. Zároveň Angličania dedia tiež tú nízku socio-ekonomickú vrstvu migrantov čiže, tak ako hovoríte, Pakistánci, Bangladéšania, Nigérijčania, Etiópania, Sudánčania. To sú anglicky hovoriace krajiny. Nemecko, Škandinávia a Rakúsko majú trochu výhodu, že balkánskou cestou prichádzajú migranti, ktorí majú úplne iný vzdelanostný aj kultúrny profil. Skoro všetci z nich už boli alebo pracovali v Európe, majú tu príbuzných alebo známych. Všetci majú ukončenú základnú školu, väčšina z nich aj strednú a vysoký podiel bol aj vysokoškolákov. Majú dobré zdravotné a stravovacie návyky, boli organizovaní, akceptovali autoritu, dalo sa s nimi dohodnúť.
“Človek, keď príde o starý domov, je pod psychickým tlakom a chce nový. Vtedy je ochotný zaplatiť všetko.”
Ale ani v Škandinávii, kam mieria utečenci z balkánskej cesty, to nie je také ružové. Vznikli tam getá neprispôsobivých imigrantov.
Všetky škandinávske krajiny majú určitú menšinu, s ktorou sú problémy. Ale to by bolo aj na Slovensku. Keby sme ich prijali 10-tisíc, odhadujem, že takých 10% percent by robilo problémy. Keď sa pozriete na to prvé tovarišstvo pána Ježiša Krista, tých dvanásť apoštolov, ktorých mal okolo seba, tak jedna dvanástina z nich zlyhala. To bol Judáš. A tí ostatní tiež neboli hneď od začiatku kooperatívni ani učenliví. Kristus im musel základné veci vysvetľovať aj po troch rokoch. Kedže jedna dvanástina je 8,3%, tak musíme počítať s tým, že tých 8% v každom transporte sú takí horšie prispôsobiví a problémoví. Takže áno, s migrantmi budú problémy. Nie je to bezproblémový proces, ale keď chce Európa ukázať kresťanské alebo európske hodnoty (lebo oni neradi počujú o kresťanských), teraz má príležitosť. Najmä, keď tí ľudia neutekajú ani do Kuvajtu ani do Saudskej Arábie, čo majú bližšie. Neutekajú ani do Jordánska, do moslimských krajín, ale utekajú do kresťanskej Európy. To znamená, že tie európske alebo kresťanské hodnoty ich buď priťahujú, alebo sú pre nich sympatické, alebo sa tu cítia bezpečnejšie. Plus, polovica sú kresťania, čo má svoju vnútornú logiku.
“Niekedy nám sami policajti ukázali, že tento má infarkt, je v kóme, v bezvedomí alebo nevládze.”
Máme sa na Slovensku čoho obávať?
Zo zdravotníckeho hľadiska sme čakali, že prídu nejaké choroby, multirezistentné kmene, tuberkulóza. Nič z toho neprišlo. Čoho by som sa obával, je, že prídu nezaočkované deti, čiže bude treba možno preočkovať celú populáciu. Takže bude možno treba zmeniť našu očkovaciu politiku. Ďalej, čo zatiaľ nie je, ale na čo treba dávať pozor a podľa mňa je to len otázka času, že vypukne nejaká epidémia. Treba byť dobre nachystaný. Keď vypukne epidémia cholery, tak tam treba ísť a urobiť intervenciu. Postaviť cholerovú nemocnicu. Slovensko takú nemocnicu, bohužiaľ, nemá, čo je veľká škoda. Ja stále čakám, že vypukne cholera. Je to len otázka času. Som rád, že sa zatiaľ mýlim, ale áno, sú veci, ktorých sa musíme obávať. Nemusíme sa obávať terorizmu, pretože terorista sa nepotrebuje dva mesiace motať medzi chudákmi, riskovať, že sa utopí. Oni sú síce odvážni, čo sa týka odrezávania hláv, ale boja sa vody. Ich štýl je prejsť cez hranicu do Turecka, odtiaľ letecky do Istanbulu, z Istanbulu letecky prvou triedou hocikde. Plus, keď prídu do Paríža, majú tam svojich ľudí. Výbušniny sa nedajú doviesť zo Sýrie do Európy, tie sa vyrobia pekne tu. Bál by som sa tlaku na pracovné miesta. Pre krajiny, ktoré nemajú dobrú politiku zamestnanosti, to môže byť otras, keď naraz príde 100, 200, 300-tisíc ľudí, ktorí chcú prácu. Ale krajiny, ktoré majú premakanú pracovnú politiku a sú zvyknuté pracovať s migrantmi, z nich urobia lacnú pracovnú silu, ktorá je ťahúňom ekonomiky. Do milióna migrantov to bude mať dobrý efekt na ekonomiku Európy, ktorá vymiera. Rodí sa veľmi málo detí. Len v Nemecku zavreli za posledných 20 rokov skoro 10-tisíc škôl. Takže takto sa zaplnia školy, vrátia sa učitelia. To, že v triede budú miesto 30-tich nemeckých detí len tri a 27 bude sýrskych, indických, pakistánskych a afrických, s tým musíme v Európe počítať. Čím viac bude štátov, medzi ktorými bude o chvíľu aj Slovensko, s degresívnou demografickou krivkou, tým viac musí daná krajina počítať s tým, že ak nechce ekonomicky skolabovať, musí zamestnať cudzincov. Viď Rakúsko, kde je z ôsmych miliónov obyvateľov šesť miliónov Rakúšanov a dva milióny sú cudzinci a robia práce, ktoré by žiaden Rakúšan nebol schopný robiť. Krajina funguje a s vtipom Rakúšania hovoria: „Na nás robia dva milióny cudzincov.”
Nemôžeme sa v tomto prípade obávať islamizácie?
Nie. Islam je zlý tam, kde je v drvivej väčšine, takže tam, kde ich je 80% alebo 90%. Vtedy sú zlí a terorizujú zvyšok.
Ale časom to môže v Európe nastať, nie?
Áno, samozrejme, matematik vypočíta, že je možné, že o 100 rokov Európa už nebude európska, ale moslimská. Na druhej strane si treba uvedomiť, čo stále hovorím, že polovica tých, ktorí prichádzajú sú kresťania. A tí kresťania zo Sýrie a z Iraku, našťastie, majú tiež kopec detí. Majú ich toľko, koľko moslimovia, nie je tam žiadny rozdiel.
“Keby sme nemali uniformy, rozdupali by nás na prach.”
Spomínali ste, že utečenci budú ochotní robiť za menej ako miestni. Nevyvolá to na Slovensku sociálne napätie?
… a vtedy ľudia povedia: „Títo nám kradnú pracovné miesta.” To sa deje v severnom Nemecku. Zjednodušený pohľad aj môj, aj váš, aj kohokoľvek hovorí, áno, keď je veľký tlak na pracovné miesta, obráti sa to proti občanom tej krajiny, ktorí sa boja toho, že nebudú rásť mzdy a priemerná mzda bude nižšia, minimálna mzda sa nebude veľmi hýbať. Toto je mikroekonomický aspekt. Makroekonomický aspekt je, že dôjde k veľkému oživeniu ekonomiky, pretože sa bude viac vyrábať. Keď máte v nejakej krajine o milión ľudí viac, tak tých milión ľudí musí niečo zjesť, niekde bývať, chodiť do školy alebo ísť do nemocnice. Takže sa budú stavať ďalšie nemocnice, školy, kiná, knižnice, divadlá, futbalové štadióny. Okrem toho budú chcieť pracovať. To znamená, že narastie spotreba, keď narastie spotreba, musí sekundárne narásť aj výroba. Oni určite nebudú kupovať sýrske výrobky, pretože tu žiadne neexistujú. V Nemecku budú kupovať nemecké výrobky. Toto vypočítali ekonómovia a povedali, že áno, tieto utečenecké krízy prinesú 2%-ný nárast HDP európskej ekonomiky. Nielen že budú pracovať a plniť poistné fondy a zastavia nám prepad demografie, ale budú aj nakupovať naše výrobky, využívať naše služby. Nebudú lietať jordánskymi aerolíniami, ale Lufthansou, budú chodiť Deutsche Bahn. To všetko prinesie ďalšie a ďalšie pracovné miesta. To je taký dobrý, pozitívny circulus vitiosus, ktorý vedie k tomu, že keď naštartujete ekonomiku na vyššie obrátky, ten benefit, ktorý to prinesie, je ďaleko väčší ako to riziko. Pozrite sa, zo Slovenska o chvíľu odídu firmy, čo držia našu ekonomiku. Aby sme sem teraz dostali ďalší automobilový priemysel, museli sme urobiť veľké ústupky. Daňové prázdniny, ktoré štát dal a ďalšie ústupky, ktoré urobil firme, čo ide do Nitry, sú také veľké, že to začína byť na hranici, či sa to oplatí. To je tým, že veľké firmy, napríklad Kia a trnavský Peugeot, uvažujú seriózne o tom, že ak pôjde minimálna a priemerná mzda takto hore, tak sa im neoplatí pôsobiť u nás a odídu. Pretože oni sú vtedy konkurencie schopní, pokiaľ výrobné náklady na nejakú komoditu, napr. na výrobu auta, nerastú, ale sú buď stabilné, alebo klesajú. Keď viac ako 50% nákladov na výrobu akejkoľvek komodity sú osobné náklady, čiže mzdy, je to vážny problém. Ak chcú odborári a vláda tejto krajine dlhodobo dobre, tak spomalia tempo zvyšovania minimálnej mzdy.
“Pravicové vlády sú na dlhodobé istoty a tie socialistické, sú dobré na to, že dajú ľuďom, čo im vidia na očiach a čo môžu, rozdajú.”
To by Slováci asi neprivítali.
Isteže to je nepopulárne, pretože to ľuďom nevysvetlíte. Ich zaujíma to, čo uvidia v peňaženke na konci mesiaca. Otvoria ju, pozrú si karty a povedia si, či tam je niečo, alebo nie. To je logické. Ale z dlhodobého hľadiska, možnože, keby väčšina ľudí dostala otázku, či sa chcú mať takto priemerne 10 rokov alebo sa chcú mať teraz 3 roky dobre a potom 7 rokov zle, tak si väčšina vyberie tú prvú možnosť. Pravicové vlády sú na dlhodobé istoty a tie socialistické, sú dobré na to, že dajú ľuďom, čo im vidia na očiach a čo môžu, rozdajú. To je dobre, to je preto, aby sa udržali čo najdlhšie pri moci a tým viac rozdajú. Ich politika je na tom postavená, je to logické a keby som bol ja socialista, robil by som presne to isté. Lebo to nerobia iba naši socialisti. To robia aj francúzski aj britskí labouristi, to sa deje všade. No a potom krajina schudobnie, lebo sa všetko rozdá, prídu pravicové vlády a tie zase šetria, šetria, šetria a až potom ich zase zmetie nejaká socialistická vláda. Pokiaľ je to primerané, ekonomika na tom benefituje. Socialistická vláda, keď všetko rozdá, zvyšuje spotrebu. To je v poriadku. Keď sa zvýši spotreba, tiež sa zvýši aj výroba. Takže všetko, keď sa tak rozumne proporcionálne demokraticky urobí, nakoniec slúži ľuďom. Však o tom to celé je.
Autor: Ďusi Tamáš
Foto: Nikoleta Parajová, flickr.com
Profil:
prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.
Profesor Krčméry je slovenský vedec, lekár, infektológ, onkológ, odborník na tropickú medicínu a vysokoškolský pedagóg. Budoval Slovenskú zdravotnícku univerzitu, Trnavskú univerzitu a Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Je držiteľom niekoľkých čestných titulov, najmä zo zahraničia, a členom mnohých medzinárodných, ale aj domácich redakcií, komisií a rád.
