Bola nedeľa. Taká klasická, mnou označovaná za „deň jedla“. Darmo sa môžem snažiť jesť zdravšie, pravidelnejšie v malých dávkach a podobne. Veď to poznáte. Jednoducho, príde nedeľa a mojimi jedinými aktivitami sú: ležanie, jedlo, jedlo, jedlo, ležanie, jedlo,… A povedala som, že jedlo? A veľa! Takému pečenému kuriatku od starkej alebo jemnej sviečkovej so šľahačkou a brusnicami od mamy sa predsa odolať nedá! Mňam! No, ale aby som sa dostala k veci… Bola nedeľa večer, kedy sa v televízii, v jednej šou s vysokou sledovanosťou, premával Martin Harich, ktorý napodobňoval Rytmusa. Odrazu som sa pozrela na svoje spolubývajúce a hádajte, čo popri pozeraní na lámača ženských sŕdc robili? Áno, presne tak.
Šťukali do svojich smartfónov a okrem tónov vychádzajúcich z Maťovho hrdla v rôznych časových intervaloch zneli v našej obývačke typické zvuky messengera. V byte nás je sedem dievčat, takže si viete predstaviť ten súboj zvukov. Nahlas som vypustila z úst veľmi hlbokú, filozofickú myšlienku, a to, že dnešná doba je skutočne chorá a my sa bez mobilov nepohneme, doslova, ani na toaletu. Povedala som si, že s tým skúsim niečo spraviť. Priznám sa, že už dávnejšie (asi tri dni dozadu) som uvažovala nad tým, že sa na istý čas vzdám svojho telefónu, no pri predstave, že budem bez mobilu celý víkend, som to rýchlo zamietla. Veď pondelok je na nové výzvy ako stvorený, no nie? Aj tí, čo chudnú, začínajú s procesom na začiatku týždňa. Takže, môj týždeň bez smartfónu sa začína v pondelok 17. októbra 2016. Držím si palce!
Pondelok 10:57
Presne toto bol čas, kedy som otvorila oči a prestala snívať svoj nádherný sen o niečom, čo sa stane možno v budúcom živote. Nedisponujem drahými hodinkami na ruku značky Rolex. Pravdupovediac, nedisponujem žiadnymi hodinkami. Ani v izbe a dokonca ani v celom byte sa nenachádzajú hodiny – či už nástenné, alebo akékoľvek iné. Jednoducho, v byte nebol nik a nič, čo by ma mohlo informovať o čase. Asi teda nebude ťažké dospieť k záveru, ako som prišla na to, koľko je hodín. Pomocou môjho telefónu. Bolo to také automatické. Zobudím sa, natiahnem ruku na nočný stolík, vezmem mobil a pozriem si čas. Úloha však bola jasná ako facka – vydržať bez smartfónu týždeň. Hm. Vydržalo mi to naozaj „dlho“. A čo teraz? No… Myslím, že z toho nebudeme robiť vedu. Som v tom začiatočníčka a koniec koncov, viete, ako sa hovorí: aj majster tesár utne vedľa. Budeme sa tváriť, že sa nič nestalo a ideme ďalej.
Neviete si predstaviť, ako ťažko som bojovala s tým, aby som sa hneď neprihlásila na facebook. Ani som si to neuvedomila, ale áno. Vždy, keď sa zobudím, pozriem, koľko je hodín a prihlásim sa na facebook. Bojovala som ako ten najčestnejší bojovník a neuveríte, ale podarilo sa mi to. So vztýčenou hlavou som sa bez telefónu odobrala do kúpeľne a následne do kuchyne urobiť si raňajky.
12:40
Už som bola po sprche, raňajkách a popíjala som si svoju ranno-obednú kávičku. Niečo mi však k tej pohode chýbalo. Pozrela som si Rodinné prípady, prelistovala pár strán časopisu, dokonca som umyla riad. Vydrhla umývadlo v kúpeľni. Pustila sa do nového Pottera. Mohla by som pokračovať s tým, čo všetko som spravila. Skrátka, mala som pocit, že neviem, čo sa okolo mňa deje. Odrazu som sa cítila ako v Disney rozprávkach, keď okolo postavy, ktorá silno premýšľa, preletí muška-svetluška a v momente, kedy jej svitne nejaký nápad, muška sa rozsvieti ako žiarovka. Došlo mi, že síce nemôžem používať smartfón, ale nikde nie je napísané, že nemôžem používať laptop! Juchú!
13:18
Som šťastná! Odrazu sa to prázdno a nevedomosť vytratili a ja rolujem facebook jedna radosť! Samozrejme, že som sa nedozvedela nič prevratné – klasické selfie fotky krajších, aj tých menej krajších ľudí – ešteže existuje photoshop. Mimochodom, s tým by som sa skutočne chcela naučiť narábať aj ja. Nuž, ale čo so mnou, keď ja som ten najmenej počítačovo a technicky zdatný typ? Skrátka, nemôžem byť dobrá vo všetkom. Okrem fotiek tam boli nejaké správy, na ktoré som, samozrejme, neodpísala a pozvánky na udalosti s mojím označením „Mám záujem“. Ako sa poznám, nezúčastním sa ani na jednej z nich.
Ale už len ten pocit – som na facebooku.
13:31
Chcela som zavolať mame… Zavolám jej o týždeň. Veď keď mi nevolala ona, asi im nechýbam. Alebo sa neudialo nič, čo by stálo za zavolanie mi. Psy sú asi v poriadku a mačka snáď tiež.
13:59
Zazvonil mi telefón. Nezodvihla som. Nie však preto, že by som bola poctivá, ale preto, že mi volalo nejaké neznáme číslo. Keby to bola kamarátka Ema (čo by bolo určite pozvanie na pivo alebo kávu), určite by som zodvihla.
14:45
Bola som na pošte poslať zaľúbený list svojmu priateľovi. Sem-tam treba byť aj romantický, obzvlášť, keď oslavujete rok aj šesť mesiacov. To je, čo? Nevedela som však smerové číslo tej krásnej podpoľanskej dediny, odkiaľ pochádza. Čo som spravila? Zapla internet a vygooglila si to. Áno, už som podvádzala len tým, že som si ho strčila do kabelky. Ale predstavte si, čo by sa stalo, keby som si ho nezobrala! Ešteže viem byť taká predvídavá.
16:18
Toto je vrchol. Otvorím mailovú adresu (samozrejme na notebooku) a čo si tam nenájdem? Mail, v ktorom ma žiadajú o zaplatenie pokuty za omeškanie vrátenia kníh. Celkom som tomu nerozumela, pretože knihy som vrátila už dávno a oni mi poslali mail až teraz. Viete, čo som spravila? Zodvihla telefón a zavolala im… Ďalšie zlyhanie.
Aby ste vedeli, 17:45 si budem volať taxi na Skladovú. Mojím mobilom. Táto misia je pre mňa nesplniteľná. Môj týždeň bez smartfónu trval (ani nie) jeden deň. Som hlboko zasiahnutá modernou, technologickou dobou 21. storočia. Jediným pozitívom je len to, že si to dokážem priznať. Hrozné.
Ak sa niekedy budete pokúšať o čosi podobné a budete lepší ako ja, máte môj obdiv a pozvanie na kávu. A ja sa do toho pustím ešte raz. Tentokrát však vytrvalejšie a poctivejšie.
Autor: Dominika Adamovičová
Foto: autorka
