Vo svojom detstve ste boli netradične spätá s médiami. Mohli by ste nám to trochu priblížiť?
Vyrastala som v médiách a s médiami. Môj otec bol 50 rokov vedúcim literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase a ja som sa od malička pohybovala v rozhlasových štúdiách, pri nahrávkach, videla som, ako vzniká mediálny produkt od nápadu, cez vytvorenie scenára v papierovej podobe, až po zvukový výstup a na verejných nahrávkach som sledovala vnímanie poslucháča. Sama som účinkovala v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, kde som sa ako dieťa aktívne zúčastňovala na rôznych nahrávkach. Už počas VŠ, ako aj práce v Slovenskej televízii, som autorsky pripravila viacero umelecko-publicistických pásiem či dramatizácií, spolupracovala som pri verejných nahrávkach.
Prečo ste študovali práve psychológiu?
Po prvé, fascinoval ma proces tvorby – ako vôbec dielo vzniká, čo všetko sa pri tom deje a aké rôzne prekážky treba niekedy prekonať, aby vznikla kvalitná relácia. Tiež som sa stretala s rôznymi významnými osobnosťami z oblasti kultúry, s ktorými otec spolupracoval a spoznávala ich aj z inej ako „verejnej“ stránky. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať rozmanitosť ľudských pováh i osudov. U nás v rodine sa pri tvorbe relácií, ale aj po ich odvysielaní, veľa diskutovalo a tak som sa akosi prirodzene vždy zamýšľala, čo slovo či hudba a ich spojenie môže vyvolať v poslucháčoch. Toto všetko súvisí aj s psychológiou. No samotné štúdium som si zvolila z úplne iného dôvodu. V období puberty som nechcela ísť v šľapajách ani jedného rodiča (mama tiež pracovala so slovom v Encyklopedickom ústave SAV). Často som telefonovala s kamarátkami, radila som im. Raz mi mama povedala: „Ty by si si mohla otvoriť psychologickú poradňu“, a ja som si povedala: „Prečo nie?” Zaujímalo ma všeličo – pracovná, sociálna, poradenská psychológia, ale aj diagnostika či psychoterapia. Po škole som si urobila dva terapeutické výcviky a rôzne iné odborné kurzy. Ale už počas štúdia som sa opäť vrátila k médiám, a to vďaka odborným stážam v rozhlase a televízii a doc. Elenke Hradiskej, ktorá sa stala mojou priateľkou a profesijnou tútorkou. Priviedla ma späť k médiám aj k pedagogickej práci na VŠ.
Bola vo vašom detstve niekedy situácia, kedy ste nechceli ísť do práce s vaším otcom, na nahrávky, stretnutia, a radšej by ste svoj čas strávili s rovesníkmi a spolužiakmi?
Nie, mne sa práca redaktora, moderátora či režiséra veľmi páčila. Aj teraz, keď mám možnosť vybrať si, či sedieť v hľadisku alebo byť v zákulisí, tak sa radšej pozerám spoza opony. Je to pre mňa omnoho silnejší zážitok ako sedieť v hľadisku.
Je pre vás jednoduchšie pracovať v praxi (tvoriť) alebo vyučovať študentov (vysvetľovať)?
Každé má svoje čaro, nedá sa to jednoznačne povedať. Keď tvorím, prežívam nadšenie z toho, že vzniká niečo nové a že môžem ponúknuť môj pohľad na tému, ktorú spracúvam. Zároveň vždy uvažujem aj nad tým, čo chcem u príjemcov vyvolať a hľadám spôsoby, ako to dosiahnuť. Na druhej strane mám veľmi rada aj kontakt so študentmi. Rada sa s nimi rozprávam, diskutujem o rôznych pohľadoch na spracovanú tému, ale aj ich podporujem v tvorivej činnosti a projektoch, ktoré si vymyslia. Snažím sa im poradiť nielen pri interpretácii, budovaní osobitného moderátorského štýlu, ale chcem im odovzdať aj myšlienku, ktorú som dostala a podľa ktorej sa riadim – „každá téma sa dá zaujímavo spracovať, len musíte dostať nejaký originálny nápad“.
„Mohli by sme sa inšpirovať napríklad českou mediálnou scénou, kde si úžasne propagujú svoju kultúru, pamiatky, históriu.“
Aká je vaša osobná filozofia alebo motto, ktorým sa každodenne riadite?
„Komunikácia nie je všetko, ale je za všetkým“. Rada komunikujem s rôznymi typmi ľudí. V podstate sa dá porozprávať s každým, len treba nájsť vhodný spôsob komunikácie, ktorý je zaujímavý a prínosný pre obidve strany. Správnou komunikáciou môžete veľa dať, ale aj získať. Na druhej strane, ak niekto s vami komunikovať nechce, tak ho nedonútite žiadnym spôsobom.
Čo považujete za najväčší úspech vo svojom živote?
Bolo ich viac. Ocenením mojej práce i potešením pre mňa bolo, že keď som odchádzala z Fakulty masmédií PEVŠ, mnohí študenti mi napísali, ako im je to ľúto, ako im budem chýbať a prečo som im to urobila. Viem, že to od nich bolo úprimné, pretože som mala so študentmi vždy veľmi dobré vzťahy. Ďalším z úspechov pre mňa bolo vytvorenie a realizácia efektívnej koncepcie vzdelávania pre študentov masmédií, ktorá bola postavená na úzkom prepojení teoretického a praktického vzdelávania tak, aby boli po štúdiu v základoch pripravení pre prax. Systém bol postavený na postupnom získavaní zručností a skúseností v rôznych oblastiach žurnalistickej tvorby. Nazýval sa Od námetu po export a zúročila som v ňom svoje skúsenosti z rôznych médií. Táto koncepcia mala veľký ohlas u študentov. Veľkým úspechom pre mňa bolo aj získanie docentúry.
Ako by ste zhodnotili slovenské média a v čom vidíte medzery v porovnaní so zahraničnými?
Slovenské média nás „kŕmia“ všelijakými článkami a šou s „rýchlo kvasenými“ celebritami, ale málo si napr. propagujeme našu históriu a osobnosti v pravom zmysle slova, príspevky či relácie sú často veľmi povrchné. Slovenský divák mnohokrát nemá inú alternatívu ako sledovať zahraničné dokumentárne stanice. My sme kedysi mali kvalitné vzdelávacie a iné programy, dnes ich je v ponuke málo. Mohli by sme sa inšpirovať napríklad českou mediálnou scénou, kde si úžasne propagujú svoju kultúru, pamiatky, históriu.
Ktoré programy si vo svojom voľnom čase radi pozriete/vypočujete?
V tom som rovnaká ako iný príjemca. Môj mozog musí niekedy oddychovať pri filmoch, ktoré nemajú až takú veľkú estetickú hodnotu, ale veľmi rada mám dokumentárne filmy, ktoré ukazujú, ako veci vznikajú. Od vysokej školy som spolupracovala s jednou vzdelávacou firmou, kde som školila v oblastiach mäkkých manažérskych zručností a prozákazníckej orientácie a správania sa. Chodili sme po rôznych, väčšinou výrobných podnikoch. Pre mňa bolo vždy veľmi zaujímavé vidieť, ako veci vznikajú, napr. ako sa vyrábajú topánky, elektromotor či papier. Ale rada sledujem aj rôzne vedomostné súťaže alebo takú Chart Show a pod.
Keby ste sa mali za minútu predstaviť ľuďom, ktorí vás nepoznajú, čo by ste im o sebe povedali?
Som optimista, na veci sa snažím pozerať pozitívne, hľadať spôsoby, ako sa to dá urobiť. Rada sa usmievam, ale nie preto, že sa treba usmievať, ale pre ten vnútorný pozitívny pocit. Pozerám sa do budúcnosti, je pre mňa dôležité mať cieľ. Mám rada prácu s ľuďmi. Viem, že je v živote veľa náročných vecí, ale myslím si, že je vždy možné urobiť niečo, čo prinesie úžitok. Dôležité pre mňa je tiež vidieť, ako sa študenti rozvíjajú, rastú a teším sa, keď sa im darí. Je pre mňa veľkým potešením a hreje ma pri srdci, keď vidím úspechy mojich študentov, ktorým som aj ja kedysi odovzdávala moje vedomosti a skúsenosti a prispela k ich rozvoju.
„Pre mňa je rôznorodosť v živote veľmi dôležitá.“
Dokážete si striktne rozdeliť čas medzi prácu a súkromie?
Nie! (smiech) Neviem to, ale zase to mám od detstva. Každý z nás si nesie model z detstva, na ktorom funguje. To, čo sme zažili replikujeme, podľa toho sa často správame, hľadáme si partnerov a podobne. Rada mám nepravidelný pracovný režim, pretože tvoriť sa nedá na povel. Dokážem pracovať niekoľko dní 16 h denne, aj cez víkendy, a sú dni, kedy vypnem. Ale väčšinu času venujem práci. Práca pre mňa nie je námaha, ale potešenie, a to je pre mňa dôležité.
Venujete sa pravidelne nejakej aktivite, prípadne, ako si najlepšie oddýchnete od každodenných problémov a povinností?
Pravidelne sa venujem angličtine. Pre vás mladých je to jazyk, ktorý je vám prirodzený. Ja som z generácie, ktorá mala ruštinu a angličtinu si musí rozvíjať, nie je pre mňa až taká prirodzená. Občas si chodím zacvičiť. Veľmi dobre si oddýchnem napríklad, keď šoférujem. To je pre mňa relax – keď pri tom vidím, ako zapadá slnko, rozhliadam sa po krajine. Niekedy si púšťam hudbu, večer v aute si veľmi často zapínam Rádio Devín, prepínam si stanice Slovenského rozhlasu, ktoré si volím podľa nálady. Občas je to klasická hudba, ktorá ma zaujme, inokedy mi skacká auto od decibelov, lebo to potrebujem počuť nahlas. Veľmi si oddýchnem, keď idem k mojim rodičom a môžem s nimi tráviť voľné chvíle. Rada si poobede zdriemnem na dvadsať minút, ale nie vždy si to môžem dovoliť. Pre mňa je rôznorodosť v živote veľmi dôležitá.
Stali ste sa vedúcou katedry, neprekvapilo vás takéto prudké povýšenie?
Nebolo to pre mňa prudké povýšenie, a to z toho dôvodu, že som 7 rokov bola vedúcou Ústavu mediálnej tvorby na Fakulte masmédií PEVŠ, kde sme spolu s kolegami tvorili rôzne projekty či relácie, inovovali sme sylaby, posúvali sme študijné programy ďalej tak, aby mali študenti najmodernejšie a najnovšie poznatky. Zároveň sme však neustále prehodnocovali, či študenti zvládajú kritéria, ktoré sme im nastavili.
V čom bola iná Paneurópska vysoká škola v porovnaní s našou? Bolo cítiť, že je súkromná?
FMK nie je moja prvá verejná škola. V začiatkoch mojej pedagogickej kariéry som spolupracovala s Katedrou žurnalistiky FF UK, potom s Ústavom aplikovanej psychológie FSEV UK či s Katedrou žurnalistiky UKF, čiže to porovnanie som mala. Všade platí Gaussova krivka. Tretina študentov sú nadšenci, zaujímajú sa o všeličo, angažujú sa navyše mimo svojich povinností, informácie od pedagóga „nasávajú ako špongia“, čo veľmi kvitujem. Potom je tretina študentov, ktorí nie sú hlúpi, ale veľmi sa do diania na škole nezapájajú. Patria medzi priemer, zvládnu skúšky, ale v škole ich veľmi necítite. Posledná tretina sú študenti, ktorí si to odchodia a skúšky spravia s odretými ušami, majú iné priority. Ale tých neviete vytriediť na začiatku, to sa nedá jedným testom ani krátkym pohovorom, pretože je to vec ich vnútornej motivácie, ktorú odhalíte neskôr.
Aké predmety vyučujete na FMK a aký k nim máte vzťah?
V zimnom semestri učím Psychológiu a sociológiu komunikácie, kde môžem prepájať moje poznatky o médiách a psychológie a skúsenosti z nich. Druhý predmet, ktorý mám, je Rozhlasová žurnalistika a žurnalistické postupy, čo je ďalšia oblasť, ku ktorej mám veľmi blízko. A nakoniec vyučujem dva interpretačne predmety na magisterskom štúdiu (obidva v zimnom aj letnom semestri), kde sa venujem tréningu prípravy obsahu, interpretácie textov a vystupovanie pred kamerou, ale aj neverbálnej komunikácii a samostatnému moderátorskému prejavu. Predmety sa volajú Vizuálna a verbálna komunikácia a Interpretačný prejav v masovej komunikácií. Tieto predmety majú prínos pre verejné vystupovanie, moderovanie a prezentačné zručnosti.
Čo by ste odporučili študentom FMK?
Využiť všetky rozmanité možnosti, ktoré FMK ponúka a naučiť sa čo najviac z rôznych oblastí. Možno si myslíte, že prax vás povedie jedným smerom, ale zrazu prídu príležitosti a zavedú vás niekde úplne inde, o čom ste si v živote povedali, že toto robiť nebudem. Príde výzva a vy zistíte, že to je presne to, čo sa vám páči a v čom ste dobrí. FMK má široké portfólio možností a veľa zaujímavých príležitostí pre študentov. Nie je to len o odskúšaní si praxe, ale o systematickom rozvoji svojich schopností a zručností.
Doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD. (47) je na FMK novou tvárou. Už dlhšie pracuje v školstve, prišla k nám z Paneurópskej vysokej školy. Študovala psychológiu, doktorát má zo žurnalistiky, docentúru z masmediálnych štúdií. Od detstva sa pohybovala v Slovenskom rozhlase. Pracovala tiež v Slovenskej televízií, kde pripravovala redaktorov a moderátorov na vystupovanie pred kamerou, pomáhala im budovať osobitý prejav (obsah i formu), na starosti mala aj koncepciu rozvoja kompetencií tzv. tvorivých pracovníkov (kameramanov, strihačov a pod.). Spolupracovala aj s inými médiami. Na PEVŠ pripravila koncepciu univerzitného časopisu UNINOVA / Paneurouni, bola jeho šéfredaktorkou. Stála pri zrode študentského rozhlasového vysielania a rôznych audiovizuálnych či iných projektov (vstupný workshop pre prvákov a pod.).
Autor: Juraj Rakučiak
Foto: I. Čaniga, Katarína Roobová
