Daniel Feranec alias Čoje rozdáva na sociálnych sieťach tipy, kde sa v Bratislave dobre najesť. Nikdy však nezobral spoluprácu s reštauráciou a myslí si, že je to tak správne. Aké boli začiatky jeho 50-tisícového profilu, spomienky na FMK a prečo musel kvôli bakalárke chodiť na školský počítač? Dozviete sa v našom rozhovore.
Nedá sa mi neopýtať. Čo si dnes jedol?
Mal som indiu, ktorú som ale nedal na Instagram, lebo tú istú som mal minulý týždeň dvakrát. Je to nová reštaurácia v BA, ktorá si celkom tie chute hrotí, tak ma zlákali.
Dano, ty si nastúpil na FMK v roku 2000, len tri roky po jej otvorení. Spomínaš si, ako si sa k nej dostal, boli prijímačky? Zvažoval si štúdium na iných školách?
Koncom 90-tych rokov, keď som maturoval, chcelo ísť veľa ľudí na filozofiu, čo mne vtedy prišlo veľmi nepraktické. Viac sa mi pozdávala žurnalistika. Možno aj preto, že po páde komunizmu bola považovaná akoby za hrdinský odbor. Mama ma donútila robiť prijímačky na scenáristiku, na ktorú som ešte nebol vôbec vyvinutý, druhá možnosť bola kulturológia v Bratislave a tretia marketing v Trnave. Druhé kolo prijímačiek na FMK bolo v ten istý deň ako prvé kolo na kulturológii, tak vyhrala Trnava, aj keď som musel dochádzať.
V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy.
Pamätáš si ešte na nejaké predmety? Mal si nejaký obľúbený?
Jasné, skoro na všetky. Super boli dejiny filmu, aj keď bolo občas ťažké v tom tmavom kine nezaspať. Počas týchto hodín som videl prvú polovicu najviac zásadných filmov kinematografie, ktoré neviem ako skončili. Mali sme aj veľmi praktický fotografický predmet alebo žurnalistiku. Tá však bola trochu komplikovaná.
Prečo?
Študoval som v dobe, kedy vo všetkom robil revolúciu internet. Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky. Nečudo. Kebyže nás chce niekto učiť aktuálnu onlinovú žurnalistiku, ráno by sa niečo musel dozvedieť a naučiť, aby to poobede mohol odprednášať.
Študenti FMK majú teraz veľa možností vzdelávania sa – sú rôzne kurzy, webináre, v neposlednom rade aj ponuky stáží. Bolo toľko možností aj vtedy? Chodil si na nejakú stáž?
Nepatril som k študentom, čo by chodili od zvončeka k zvončeku alebo posielali maily. Chodil som na masmediálny odbor a pravdupovediac, neplánoval som skončiť v reklame. Ja som už od začiatku výšky prekladal dabingy filmov v RTVS, a to mi ako zárobok stačilo. Občas sme s partiou chodili tlieskať do obecenstva rôznych relácií, dokonca som vtedy ešte hral v kapele, čiže som nemal moc času navyše. Vďaka prekladaniu som hneď po škole nastúpil do RTVS. Keď si tak spomínam, nemalo to veľa spoločného s reklamou.
Ako si sa potom od RTVS-ky dostal k reklame?
Krátko po tom, čo som nastúpil, začal platiť zákon o povinných skrytých titulkoch pre nepočujúcich. Vymysleli sme a dali dokopy systém, začali sme ho uplatňovať a neskôr ho bolo treba už len udržiavať. Chýbala mi nejaká nová výzva, a tak som začal robiť v štúdiu grafického dizajnu KAT. Už tam som sa okrem naháňania nových klientov dostal ku copywrtitingu, ktorému som sa potom naplno venoval v Jandli.
Je niečo, na čo si si musel v agentúre alebo celkovo v reklamnej brandži zvyknúť?
Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta. Buď na to klient nemá budget, a tak si to odložíš do šuplíčka na neskôr, alebo sú to idey do tendra, ktoré prehráš. Potom sú tu tendre, ktoré vyhráš, no nakoniec sa tvoj nápad nepoužije a keď aj použije, klient si tam presadí niečo svoje a už to je taká kombinácia. Treba si na to len zvyknúť, stále je to pre mňa kreatívna práca, ktorá ma baví.
Celá komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ju konzumujeme.
Nezdá sa ti, že sa marketing extrémne rýchlo mení? Keď si to porovnáš s dobou, kedy si štátnicoval…
Zdá. Ja si pamätám ešte časy, keď boli social media posty úplne marginálna vec a dokonca sa vtedy na Facebooku ani neplatilo za boostovanie.
Čistá organika, to boli časy…
Nikto vlastne nevedel, ako to má na tom Facebooku vyzerať. Pamätám si, že som pre klienta, Vineu, robil pokusné príspevky. Len som odfotil fľašu a niečo k tomu napísal – to boli úplné prapočiatky. Keď sa na to človek pozrie späť, tak zistí, že reklama na každej sociálnej sieti sa vlastne vyvíjala podobným štýlom. Keď niečo fungovalo, začali to robiť všetci. Keďže to robili všetci, prestalo to fungovať, a tým pádom to bolo treba robiť nejak inak. (smiech) Tak isto ako sa dnes značky opatrne pýtajú, že či by nemali ísť na TikTok, presne tak isto to bolo v začiatkoch Facebooku.
Ešte by som sa na chvíľku vrátila k tej škole. Pamätáš si na nejaké teoretické alebo praktické poznatky, ktoré možno doteraz v zamestnaní využívaš?
Za posledné dva roky som začal fotiť na naozajstný foťák. Počas toho sa mi vracajú poznatky z fotografie, ktorú sme mali ako predmet. Učili sme sa to najviac hardcore spôsobom – fotili sme na staré ruské fotoaparáty, kde ak si si to nenastavil manuálne, z fotky bola jedna veľká machuľa. Pri bakalárskej aj diplomovej práci som spracovával hudobné video, čo bola tiež riadna škola.
Aký program si na to vtedy používal?
V tých časoch som nemal výkonný počítač, ktorý by utiahol Adobe Premiere Pro, a tak som kvôli strihaniu chodieval do školy. V strižni boli dva počítače s plnou verziou programu, na ktorý som si musel dohodnúť termín a techniku, ktorá mi umožnila dostať video z digitálnych pások do počítača. Aj keď bol počítač pomalý a renderovanie videa trvalo niekoľko hodín, nemal som na výber. Každý týždeň som sadol na vlak do Trnavy, postrihal, čo som stihol a uložil napospas osudu školského počítača. Ak by sa s tým niečo stalo, nemohol som nič robiť. V porovnaní s dneškom to bol poriadny pravek. (úsmev)
Máš mnoho skúseností s marketingom a určite by si vedel študentom čo-to povedať o práci v reklame. Ako je možné, že som si ťa doteraz nespájala ako absolventa FMK, ani som ťa nevidela na rôznych prednáškach či workshopoch, ktoré sa organizovali v škole?
Raz sme boli so spolužiakom na jednej besede so študentami o médiách, ale to bolo ešte vtedy, keď som robil v RTVS. Inak asi len nie som s kontakte s niekým, kto organizuje takéto eventy.
Takže keby ťa na základe tohto článku FMK pozvala prednášať študentom na online event, išiel by si rád?
Veľmi rád, áno. Nemyslím si o sebe, že som nejaká strašná kapacita na rozdávanie rozumov. Veľmi rád by som sa ale podelil s praktickými skúsenosťami zo života.
Hneď som zistil, že väčšina práce v reklame sú nápady, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta.
V jednom rozhovore som sa dočítala, že si si Instagram @cojebratislava založil aj na to, aby si si trénoval copywriterské a nejaké social media zručnosti. Pomohlo to, prípadne stále pomáha?
Áno, začalo to v roku 2015, keď mi v Jandli začali prichádzať úlohy týkajúce sa Facebooku. Už to bolo v období, kedy tam nestačilo len niečo intuitívne odfotiť a napísať. Preto som si urobil takúto stránku s tým, že to nebude žiaden slávny projekt, len si tam budem testovať, čo funguje. Keď napíšem toto, dostane to viac Páči sa mi to, keď odfotím tamto, zaujme to menej… Na takejto úrovni to zostalo približne rok-dva. Potom to nejak zrazu vybuchlo a profil začalo sledovať viac ľudí.
Čiže najskôr to bol facebookový profil, až potom si založil Instagram.
Instagram bol vtedy v podstate ešte v plienkach, no už vtedy sa naň dali automaticky preklopiť príspevky z Facebooku, čo som od začiatku aj robil. O pár rokov neskôr sa to ukázalo ako dobrý krok – Facebook začal dusiť organický dosah, dobre zabehnutý instagramový profil predbehol účet na Facebooku a doteraz oproti nemu rastie.
A čo nový trend – TikTok? Zvažuješ experimentovať aj tam?
Už som aj začal, s rovnakým cieľom ako kedysi na Facebooku. Zisťujem, čo všetko sa tam dá robiť a s akými výsledkami. Zatiaľ mám z toho poriadne zmiešané pocity – jedno moje video dosiahlo 72 tisíc zhliadnutí, iné zas len pár stoviek.
Máš s touto sociálnou sieťou aj nejaké pracovné skúsenosti? Myslím tým, či si niekedy reálne pracoval na nejakej TikTok kampani pre klienta.
Snažíme sa značkám prezentovať nejaké nápady na TikTok. Takéto veci však umierajú v momente, keď dôjde na budget a škrtajú sa najmenej potrebné položky. Ale uvidíme. TikTok si na Slovensku našiel svoju cieľovku a bola by pre značku škoda nemať kontakt aj s nimi.
Zdokonalil si sa vďaka profilu aj v gastronómii, alebo to nebolo tvojím cieľom?
V tomto som nemal žiadnu ambíciu. Ja som vlastne len potreboval tému, na ktorú dokážem ten skúšobný obsah tvoriť jednoducho a rýchlo. Prehnane povedané – namiesto toho, aby som urobil stránku o modelárstve, kedy by som si musel po večeroch lepiť lietadielka, radšej som si vybral jedlo. Jesť budem stále a nevadí mi chodiť každý deň na nejaké iné miesta.
Učili sme sa podrobne o printovej žurnalistike počas najväčšieho boomu internetovej žurnalistiky.
Otázka na telo. Naozaj si nikdy nezobral žiadnu spoluprácu s reštauráciou?
S reštauráciou nie.
Nemrzí ťa, že by si si v podstate takýmto spôsobom mohol niečo privyrobiť?
Ja si naozaj nemyslím, že by som tým získal viac než stratil. Všeobecne je dobré, ak robíš spolupráce, ktoré sa nebijú s podstatou tvojho obsahu. Ľudia sa spoliehajú na tvoj názor. Ak má niekto profil s tipmi pre najlacnejšie letenky, nemôže začať propagovať Delta Air Lines alebo iné svetové letecké spoločnosti. Preto si nemyslím, že odmietaním spoluprác som nejaký poctivec. Je to jednoducho normálne.
Čiže nejakú spoluprácu mimo konkrétnych reštaurácií by si zobral…
Áno, zopár takých som aj robil, väčšinou bartre – napríklad som propagoval vernostnú aplikáciu na zbieranie bodov z rôznych prevádzok. Veľmi hodnotná bola pre mňa spolupráca s FutbalTour.sk, pretože za propagáciu ich cestovky som dostal zájazd na zápas do Liverpoolu, počas ktorého som recenzoval rôzne anglické jedlá.
Mám na teba taký malý challenge – čo myslíš, ako by vyzerala podstata projektu @cojebratislava v roku 2000 bez Instagramu?
V tých rokoch som v Bratislave dostával do schránky Staromestské noviny, kde bola pravidelná rubrika s recenziami na rôzne reštaurácie. To bol jediný článok, čo som z tých novín čítal. Na takýto typ obsahu potrebuješ médium. Televízia by bola na tie časy príliš drahá, takže na recenzovanie jedla by namiesto Instagramu slúžili pravdepodobne noviny, prípadne rozhlas. Celá takáto komunikácia sa rokmi príliš nemení, mení sa len médium, cez ktoré ho konzumujeme. Veľká zmena je len možnosť interakcie s publikom. Ťažko povedať, či by z toho bol taký dosah, ako je teraz vďaka sociálnym sieťam.
Dôležitá otázka na záver. Langoš s kečupom alebo smotanou?
S kečupom. Tú špecifickú kyslosť kečupu mi na langoši zatiaľ nevynahradil žiaden smotanový. Nedávno mi však napadla myšlienka, že by som si skúsil na smotanu nakvapkať ocot, ktorý by to doladil. Skúsim, dám vedieť, ako to chutilo.
