Veronika Proner stážovala na rôznych mediálne známych miestach, spomedzi ktorých zostala pracovať v RTVS. Odtiaľ však odišla a dnes ju môžeme nájsť na tlačovom oddelení Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu. Podľa jej vlastných slov dokáže uplatnenie nájsť každý absolvent FMK.
Vždy ste vedeli, že chcete pracovať v mediálnej oblasti?
Už na strednej škole som plánovala, ako raz budem pracovať v rádiu a popritom som chcela písať do nejakého babského časopisu, pretože úplne milujem také tie ženské vecičky. Predstavovala som si, ako budem chodiť do práce a raz budem známa redaktorka.
Bola FMK užitočná v napĺňaní tohto sna?
Vedela som, že sa k tomu musím nejakým spôsobom dopracovať a práve naša fakulta mi to umožnila. Otvorila mi cestu do sveta médií. Hneď od začiatku mi bolo jasné, že ak chcem raz pôsobiť v mediálnom svete, musím na sebe pracovať od prvého ročníka.
Pôsobili ste už od začiatku štúdia v médiách, alebo sa takáto príležitosť naskytla až postupom času?
Pamätám si, že v prvom ročníku som sa prihlásila do rádia Aetter. Tam som si to chcela celé vyskúšať a zistiť, či je rádio ozaj to, čo som si predstavovala. Andrej Brník, ktorý je šéfom rádia, dal šancu mne a mojej kamarátke mať vlastnú reláciu. Vyskúšala som si moderovanie a obsluhu techniky. Vtedy som si uvedomila, že rádio je to, čomu by som sa chcela venovať.
Čo sa týka vašich skúseností v mimoškolských médiách, aké boli?
Stážovala som v televízií JOJ a cítila som, že televízia nie je pre mňa. Necítim sa totiž komfortne, keď mám byť pred kamerou. Skúsenosť to však bola dobrá.
Neskôr som bola šéfredaktorkou jedného ženského portálu Odzadu.sk, v ktorom som písala ženské témy, ktoré ma bavili. Mala som svoj tím dievčat, redaktoriek, ktorým som zadávala témy, vybavovala akreditácie na eventy a ony písali články. Ďalšia skvelá skúsenosť.
No a nakoniec som vo štvrtom a piatom ročníku začala najskôr stážovať v Slovenskom rozhlase, v ktorom si ma neskôr nechali. Pracovala som v ňom popri škole, čo bolo pre mňa bingo, lebo presne to som si vysnívala už na strednej škole – pracovať v Slovenskom rozhlase.
Ako ste sa do SRo dostali?
Celé to začalo v Karlových Varoch. Naša univerzita sa zúčastnila Filmového festivalu a ako študenti sme zastupovali médium, s ktorým sme sa vopred dohodli na spolupráci. Ja som vtedy robila živé vstupy pre Rádio Aktual. Každý deň ráno o siedmej som sa cez telefón spojila s redakciou a prostredníctvom živých vstupov som opisovala, ako to vyzerá na festivale, či aké filmy sa budú premietať. Vtedy tam bol s nami pedagóg Jozef Tinka, ktorý nám neskôr ponúkol stáž v RTVS.
Predpokladám, že ste museli absolvovať aj pracovný pohovor.
Samozrejme, obsahoval písomnú a ústnu časť zo všeobecného prehľadu. Podotýkam, že to bola stále len neplatená stáž. Nebola som ešte celkom zorientovaná v celospoločenských témach. No aj napriek tomu som pohovorom prešla. Tým, že išlo o stáž, som pracovala dva mesiace úplne zadarmo.
Peniaze na vyžitie som si musela požičať od mamy.
Ako ste v takomto prípade riešili vašu finančnú situáciu?
Bolo to naozaj náročné, musela som si požičať peniaze od mamy, aby som vôbec vyžila v Bratislave. Boli akurát prázdniny a nemohla som popritom niekde brigádovať, keďže som do rozhlasu musela chodiť každý deň od pondelka do piatku. Po tých dvoch mesiacoch ma zobrali ako externú redaktorku spravodajstva a z mojej prvej výplaty som mame vrátila peniaze, ktoré mi vtedy požičala na vyžitie. Tam sa začala moja cesta, po ktorej až doteraz kráčam.
Ako hodnotíte Vašu pracovnú skúsenosť v SRo? Čo bolo Vašou náplňou práce?
Robila som redaktorku spravodajstva v Rádiu Slovensko. Rádiožurnál sa vysiela každý deň o siedmej, dvanástej, osemnástej a dvadsiatejdruhej. Ja som tvorila spravodajské príspevky.
Čo to znamená?
Každé ráno na redakčnej porade som navrhla tému, ktorej by som sa v ten deň chcela venovať. Keď ju editor odobril, nahrávala som respondentov k danej téme a na záver som z toho vyskladala príspevok. Poslucháči ho mohli počuť v rámci spravodajskej relácie Rádiožurnál.
Aké témy ste spracovávali?
Zo začiatku išlo skôr o ľahšie či nadčasové témy, no časom som si našla rezort, ktorý ma bavil a stále baví, najviac.
Čo sa týka okruhov tém, mali ste ich nejako špecificky podelené?
Áno, mali. Jeden sa venoval sociálnym veciam, zdravotníctvu, doprave, ďalší bol ekonomický redaktor a podobne. Ja som si našla školstvo, ktoré mi prirástlo k srdcu. Preto som sa v reportážach najčastejšie venovala týmto témam. Časom si redaktor vytvorí okruh ľudí, ktorých môže do reportáže oslovovať, či už to sú odborári, analytici, odborníci, alebo pedagógovia. Vďaka tomu išla práca ľahšie. Keď som si našla konkrétnu tému, už som vedela koho osloviť.
Čo bolo náročné?
Chodievala som aj na Úrad vlády, sem tam do parlamentu, čo bola celkom drina. Na týchto miestach sú novinári častokrát od rána do večera a mapujú aktuálne politické dianie.
Stávalo sa, že ste robili aj na téme, ktorú ste nechceli?
Áno, niekedy sa stávalo, že sme mali nedostatok redaktorov a vtedy sme museli robiť aj také témy, ktoré nám neboli po chuti. Spracovávala som napríklad súdnictvo, ktoré šlo úplne mimo mňa. Pamätám si, že som chodievala na pojednávanie s Ruskom a Kočnerom do Pezinku. To boli dni, na ktoré nerada spomínam. Vedela som, že prídem domov v noci o desiatej.
Pripravilo vás štúdium na FMK na prácu v RTVS?
Áno, v Slovenskom rozhlase som uplatnila nielen teoretické, ale aj praktické poznatky. Spomínam si na prezentačný seminár s pani Bugošovou alebo docentkou Hudíkovou. Ony boli fakt skvelé a učili nás, ako vystupovať pred kamerou, ako artikulovať, či ako si dávať jazykovú rozcvičku. To, že na fakulte pedagógovia vyučujú praktické predmety, považujem za veľké plus.
Stačí na prácu v médiách štúdium na univerzite, alebo je potrebné aj niečo naviac?
Samozrejme, škola nepripraví študenta na sto percent, musí sa predovšetkým sám snažiť a pracovať na sebe. Nestačí len chodiť na prednášky, naozaj treba popri škole pracovať a stážovať. Aj keby mali študenti písať článok do mestských novín, stále je to skúsenosť, ktorú študent potrebuje. Škola samotná poskytuje cestu a otvára dvere. Novinár sa neuplatní len tak. Musí ukázať nadanie a nejakú skúsenosť.
Pripravuje podľa Vás FMK svojich študentov dostatočne napríklad na budúcu prácu pred kamerami?
Viem, že na fakulte pôsobí aj televízia FMK TV, no ja som tam nechodila, neviem to veľmi posúdiť. Bola som v rádiu Aetter a to mi dalo veľa. Aj napriek tomu, že systém fungovania bol rozdielny od toho, aký sme používali v Slovenskom rozhlase, princíp však zostal rovnaký.
Rozhlasové živé vstupy fungujú na inom princípe ako televízne.
Čo sa týka živých vstupov, väčšina ľudí si predstaví tie televízne. O aké živé vstupy išlo vo vašom prípade? Na akom princípe fungovali?
Z redakcie mi zavolali a musela som cez telefón naživo opísať celú situáciu. Niekedy je to jednoduchšie pred kamerou, pretože to sa dá prekryť ilustrákmi a ľudia vidia, čo sa aktuálne deje. Ale keď je živý vstup vysielaný prostredníctvom rozhlasu cez telefón, redaktor musí opísať čo vidí, musí vtiahnuť poslucháča do aktuálneho diania, akoby tam bol s ním. Je to podľa môjho názoru náročnejšie. Práve to sme si napríklad v Aetteri nevyskúšali, to mi ukázala až prax.
Ako vyzerali vaše prvé živé vstupy?
Pamätám si, že som si ich celé písala na papier a následne som ich iba prečítala. Keď som si to spätne vypočula, boli úplne hrozné. Postupom času som sa naučila, že najlepšie je písať si len pár záchytných bodov a potom ich obkecať. To však neznamená, aby živý vstup obsahoval omáčky. Musí byť stručný, jasný a výstižný. Dôležité totiž je, aby sa k poslucháčovi dostala podstata informácie.
Kde pracujete momentálne a čo je vašou náplňou práce?
Aktuálne pôsobím na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR, konkrétne na tlačovom oddelení. Píšem tlačové správy, odpovedám novinárom, ktorí nám denne volajú a píšu. Býva ich tak dvanásť až sedemnásť počas jedného dňa a každý potrebuje dostať iné informácie. Spravujem Instagram ministerstva školstva, uverejňujem tiež informácie na webe. Zároveň operatívne pripravujem podklady pre pána ministra.
Ako ste sa konkrétne k tejto pracovnej ponuke dostali?
Všetko na seba nadväzuje. Človek ide po rebríku, a keď si robí svoju robotu dobre, zaklapne to do seba. Spomínam si, že som bola na Úrade vlády a prišiel za mnou riaditeľ Tlačového oddelenia ministerstva školstva a spýtal sa ma, či by som u nich nemala záujem pracovať. Bola by to práca z opačnej strany, keďže dovtedy som bola ja tá, ktorá sa pýta. Spísala som si plusy a mínusy, keďže viem, že keď človek príjme prácu vo vládnom rezorte, cesta k médiám sa postupne prirodzene uzavrie. Šla som na pohovor a tento krok absolútne neľutujem.
Čo bol teda rozhodujúci faktor pri prijatí tejto pracovnej ponuky?
Bola som unavená z novinárčiny. Veľkou nevýhodou RTVS bola práca na externú zmluvu, teda na živnosť. Všetky odvody som si musela platiť sama. Na ministerstve školstva mi ponúkli trvalý pracovný pomer, čo bol pri mojom rozhodovaní veľký benefit.
Ak by ste mali porovnať vaše pracovné skúsenosti, kde ste sa cítili najkomfortnejšie?
Všetko má svoje plusy aj mínusy. Veľký zážitok bol, keď som robila šéfredaktorku v ženskom portáli. Vtedy som sa cítila najviac vo svojej koži, no bola to neplatená pozícia. Neskôr som si povedala, že sa mi do toho neoplatí vlievať energiu.
Práca na ministerstve ma napĺňa. Je viac systematická, organizovaná, mám v nej stály pracovný čas, čo pri profesii novinára nie je úplne možné, keďže musí byť neustále k dispozícii.
Ako sa vám pracuje na opačnej strane?
Novinári sa veľa pýtajú. Viem, že je to ich robota, no niekedy je to celkom náročné. (smiech)
Na opačnej strane sa mi však pracuje lepšie. Venujem sa len jednej téme, ktorou je školstvo. Ako novinárka som sa musela spracovávať aktuálne témy, ktoré sa cez deň udiali. Počas covidu to znamenalo pandemické zasadnutia, krízové štáby, večerné rokovania vlády. Každý deň úplne odlišné činnosti. Teraz je to iba školstvo. Síce viac tém, ale školstvo.
Spomínali ste novinárov a ich otázky. Aký je postup po ich obdržaní?
Keď príde novinárska otázka, od príslušnej sekcie si vypýtame podklady a vypracujeme stanovisko, ktoré odošleme novinárom. Niekedy to chcú nahrať do zvuku, inokedy nahrať na kameru.
V čom vidíte najväčší problém v komunikácii s médiami?
Niektorí novinári sú ústretoví a chápu, že nie vždy je možné promptne odpovedať. Iní pošlú o jedenástej otázky a o trinástej už chcú odpoveď. Nevedia si predstaviť, čo všetko to obnáša. Potrebujem informácie odniekiaľ získať, nevyťahujem ich zo šuflíka. Celá práca pozostáva z viacerých krokov. Vždy sa snažíme odpovedať v ten istý deň, no, buhužiaľ, niektoré témy si vyžadujú viac času.
Čo sa týka vašich poznatkov zo školy, stále využívate, čo ste sa naučili?
Zo školy využívam praktické zručnosti napríklad pri písaní tlačových správ. Pamätám si, že sme mali predmet, na ktorom sme sa učili presný postup ako má vyzerať titulok či perex
Dôležitou vlastnosťou študenta je chcieť.
Čo je podľa vás pre študenta najdôležitejšie na to, aby sa uplatnil vo svojom odbore?
Keď niekam posielate životopis, zamestnávateľ vidí, že áno, je to študent FMK, študuje to, čo hľadáme, ale kde predtým naberal prax? Je super, keď má uchádzač v životopise uvedené aspoň nejaké pracovné skúsenosti z mediálnej oblasti.
Čo bolo pre vás hnacím motorom nestagnovať na jednom mieste a hľadať si prax?
Keď sa na to pozriem spätne, bola ním moja mama. Obávala sa, že po vyštudovaní sa nezamestnám a skončím na úrade práce. Myslím, že viacerí ľudia sa na FMK pozerajú cez prsty. Dokážme im aj sami sebe, že sa mýlia. Že to, čo nás baví, sme nie len vyštudovali, ale v tom odbore aj pracujeme.
