Absolventke FMK Natálii Sabolovej sa podarilo získať štipendium, vďaka ktorému dnes študuje vo Vancouvri. V rozhovore hovorí aj o tom, aký finančne náročný je život a štúdium v Kanade, a že akademický rok trvá dvanásť mesiacov.
Ako si sa dostala do Kanady?
Na Instagrame som minulý rok náhodou natrafila na súťaž Injoy Agency, je to slovenská agentúra, ktorá spolupracuje s kanadskými školami, ako napríklad Canadian College, na ktorej študujem. Vytvorili súťaž o štipendium v hodnote 10 000 kanadských dolárov, do ktorej som sa zapojila. Podmienkou bolo iba prezdieľať príspevok na Instagrame a následne som v druhom kole nahrala video a napísala motivačný list o tom, prečo by mali do Kanady vybrať práve mňa. Pomohlo mi aj to, že na mojich sociálnych sieťach videli, že som dobrodružný typ a dobre by som reprezentovala agentúru a Slovensko.
Prečo si sa rozhodla zapojiť do súťaže o štúdium v Kanade?
Pretože som nevedela, čo ďalej. Skončila som bakalára, potom prišla corona a ja som cítila, že stagnujem. Predstava, že by som mohla vyhrať a odísť do Kanady, mi dala nádej v lepšiu budúcnosť a posun vpred. A veru, tento sen sa mi aj splnil.
Čo študuješ?
Študujem Social media marketing and Co-op Diploma. Ide o dvojročný program, ktorý sa skladá z ročného štúdia a ročnej praxe v tomto odbore. Počas roka mám štyri semestre a každý má tri mesiace, takže mám školu v podstate nonstop. Do školy píšem každý týždeň eseje, spolupracujem so spolužiakmi na rôznych projektoch a robím prezentácie. Vždy keď skončí semester mám týždeň voľna, počas ktorého chodím s kamarátmi na výlety a spoznávame Kanadu.
Na masmediálnej komunikácii v Trnave si vyštudovala bakalársky stupeň, potom si odišla do Kanady. Aký je rozdiel medzi štúdiom v Kanade a na Slovensku?
Výučba na škole v Kanade je oveľa viac praktická ako na Slovensku, preto nie sú záverečné skúšky také náročné a nemajú až takú váhu. Jedna vyučovacia hodina trvá štyri hodiny, čo je veľmi náročné. Pedagógov oslovujeme menom a máme s nimi rovnocenný vzťah. Ja to tak vnímam aj preto, že som z Európy, ale spolužiaci, ktorí sú napríklad z Indie alebo Ázie majú problém s oslovovaním menom. Stále im hovoria „pane“ alebo ich vnímajú ako nadradených.
Štipendium, ktoré si vyhrala má hodnotu 10 000 amerických dolárov. Stačia ti tieto prostriedky na život v Kanade?
Rozhodne nie. Štipendiom som si pokryla len určitú časť školného. Víza, letenky, ubytovanie, jedlo a celý môj kanadský život si platím z vlastných úspor. Vancouver je veľmi drahý, ale táto investícia určite stojí za to. Zo svojej výplaty si dokážem zatiaľ zaplatiť iba ubytovanie a dopravu, ale veľa zážitkov je zadarmo. Sú tu pláže, oceán z oboch strán aj hory. Vancouver bol vyhlásený za najdrahšie mesto Severnej Ameriky. A každý sem chce prísť, lebo má unikátnu polohu. Konali sa tu Olympijske hry v roku 2010 a je hneď pri hraniciach s USA.
Čiže popri škole aj pracuješ?
Áno, pracujem v jednej z najväčších kanadských bánk bez akýchkoľvek predošlých skúseností v tomto odbore. Na pozíciu som bola odporučená po známosti a vybrali ma lebo som bola sebavedomá. Povedala som im, že ak ma zamestnajú, je to investícia pre ich banku a pre ich zákazníkov. Lebo mám skvelý prístup ku zákazníkom, som excelentná v komunikácii a viem tvrdo pracovať. Verila som si a mladým ľuďom sa tu snažia pomôcť a dať im šancu. Ak je človek šikovný, dokáže si rýchlo nájsť dobre platenú prácu, alebo ak v ňom vidia potenciál, môže rýchlo napredovať a byť povýšený.
Máš pri všetkých povinnostiach čas aj na spoločenský život?
Život vo veľkomeste je chaotický a čas tu uteká veľmi rýchlo. Nemám žiadny voľný čas, ak by som ho mala, chodila by som na prechádzky a do prírody. Bolo pre mňa veľmi dôležité vybrať si čomu sa budem venovať, a čo dám bokom. Zo začiatku som totiž chcela byť všade a vidieť všetko. Pomáhala som rozdávať jedlo bezdomovcom, cestovala, organizovala som stretnutia pre medzinárodných študentov a bola súčasťou kapely. Teraz už väčšinu svojho času venujem len kapele alebo chodím na rôzne akcie, kde spoznávam nových ľudí, študentov. Prácu mám na čiastočný úväzok, lebo tu môžu študenti pracovať iba dvadsať hodín týždenne. Stále sa venujem aj dobrovoľníckej práci, napríklad pomáham v dvoch kostoloch.
Do Vancouvru si prišla v júni 2021. Čo bolo pre teba najťažšie, odkedy tam si?
Najťažšie je nájsť si ubytovanie. Obzvlášť v centre, kde mám školu. Mesačný nájom sa pohybuje v tisícoch dolárov a je tu po izbách veľký dopyt. Momentálne sa sťahujem už štvrtýkrát. Aj preto je veľmi dôležité mať známosti, keď si tu vytvoríte kontakty, spoznáte ľudí, alebo sa dostane do dobrých kruhov, viete si ľahšie nájsť prácu alebo ubytovanie. Prvé ubytovanie som si našla tak, že jedno dievča odišlo na určitý čas späť na Slovensko, tak som bývala v jej izbe. Ale keď sa vrátila, musela som si hľadať niečo iné.
Počas stanovačky som stretla aj americkú pumu, ktorá je veľmi nebezpečná. Človek tu počas bežnej prechádzky môže vidieť kosatky, medvede a kojoty.
Čo najlepšie si už zažila v Kanade?
Leto sme mali úplne prekrásne. Dva mesiace tu neprestajne svietilo slnko a ani raz nám nepršalo. Veľa sme s kamarátmi chodili na výlety do prírody. Boli sme hore celú noc, aby sme videli východ slnka a kúpali sa v oceáne popri najkrajších západoch. Najviac sa mi však páčilo na týždennej stanovačke v lese pri pláži, kde to vyzeralo ako z filmu, kanadská príroda je naozaj krásna. Počas stanovačky som stretla aj americkú pumu, ktorá je veľmi nebezpečná. Človek tu počas bežnej prechádzky môže vidieť kosatky, medvede a kojoty.
Prekvapila ťa niečím Kanada?
V lete tu bolo vyše 40 stupňov a v zime je vo Vancouveri teplejšie ako na Slovensku. Takže na moje prekvapenie, nie je všade v Kanade len zima a sneh. Prekvapilo ma aj to, aký je Vancouver medzinárodný. Takmer tu nestretávam pôvodných Kanaďanov a zdá sa mi, že 80% sú tu migranti prvej generácie, čiže tu nemajú rodičov. Je tu veľa Aziatov, Indov a aj Slovákov. Počula som, že vo Vancouvri je druhá najväčšia komunita Slovákov v zahraničí, hneď po Českej republike ale neviem, či je to pravda.
So Slovákmi si pomáhame ako sa dá, či už ide o víza, ubytovanie, lekárske ošetrenia, až po to, kde sa dajú kúpiť Horalky (smiech). Tým, že tu žije tak veľa národností, mám pocit, že tu neexistuje diskriminácia. Všetci majú rovnaké možnosti a je to o šikovnosti. To, že angličtina nie je náš prvý jazyk, vôbec nevadí, lebo to tak má skoro každý.
Obmedzil tvoj pobyt koronavírus?
Keď som sem priletela, musela som ísť do povinnej štátnej karantény, ktorá pozostávala z troch dní v hoteli a následne v rodine, ktorú mi priradila škola. Táto dvojtýždňová karanténa stála vyše 2 000 dolárov a bol to neskutočný škrt cez rozpočet. Našťastie už túto štátnu karanténu zrušili.
Odporučila by si iným mladým ľuďom niečo podobné vyskúšať?
Jednoznačne. Je mnoho spôsobov ako sa do Kanady dostať, či už za štúdiom alebo prácou. Nech sa neboja vycestovať, alebo toho, že budú osamelí. Treba sa zapojiť do rôznych krúžkov a aktivít, alebo existujú skupiny, v ktorých môžete spoznať nových ľudí a chodiť s nimi von. Ja som mala šťastie, že som stretla lokálnych ľudí alebo aj zo zahraničia, ktorí sú tu dlhšie a vzali ma na rôzne výlety. Pomohli mi zabývať sa tu a cítiť sa tu ako doma. Možno sa to najprv zdá ako nemožné, ale naozaj sa je možné uspieť tu a rásť kariérne aj osobnostne. V porovnaní so Slovenskom, tu dokáže človek za krátku chvíľu splatiť počiatočné náklady a potom si užívať prírodu, ľudí, krásne hory a pláže.
