Na FMK vyštudovala všetky tri stupne štúdia. Pracovala v rádiu, v televízii a momentálne má vlastnú šou s Bekimom v rádiu Jemné. S Viktóriou Lancošovou sme si zaspomínali aj na jej študentské časy.
Aká bola tvoja cesta od študentky k redaktorke v rádiu?
Asi v druhom alebo treťom ročníku som videla na dverách v kine OKO vyvesený oznam. Hľadali ľudí do vtedajšieho rádia Viva. Povedala som si, že vyskúšam. Vtedy som robila aj v ružinovskej televízii. Môj konkurz do rádia bol počas toho, ako som potrebovala dorobiť reportáž do televízie a mala som voľnú asi len hodinu. Prišla som na konkurz a povedala im, že mám málo času a či by ma mohli zobrať skôr. Jasné, že na mňa zvláštne pozreli, ale nakoniec mi vyhoveli. Dali mi za úlohu urobiť fiktívny rozhovor s pánom, ktorý vlastní chatu. Mala som sa s ním rozprávať o prípadnej zimnej turistickej sezóne. Za hodinu som mala pohovor za sebou a išla som späť do televízie.
Vzali ťa?
Áno. V priebehu dvoch dní mi zavolali, či mám ešte stále záujem a či by som mohla prísť. Takto som začala pracovať v rádiu Viva. Pomáhala som redaktorom s príspevkami, robila ankety, chodila na tlačovky. Som za túto skúsenosť veľmi vďačná. Mám pocit, že celý môj život spel postupnými krokmi k tomu, čo robím teraz.
Počas školy si pracovala aj v Markíze.
Áno. Bola som redaktorkou magazínu Reflex. V magisterskom ročníku som potrebovala viac času na štúdium a musela som sa niečoho vzdať. Do televízie som sa o pár rokov neskôr vrátila, a to do Telerána.
Mala si popri škole a práci čas aj na študentský život?
Prvé čo mi napadne pri spomienkach na školu je intrák. Bola som na internáte pri kine OKO. Naša izba mala číslo 409A, bola rohová a okná ledva držali. Zvládli ale každú jednu búrku aj víchricu (smiech). Pamätám si na spoločné večerné seansy so spolužiakmi. Prišli s gitarou, spievali a užívali sme si aj to iné, ako len školu.
Ako si spomínaš na štúdium v Trnave?
Doteraz sa mi so školou spájajú túry na Skladovú a vôňa cukrovaru (smiech). Bola to typická vôňa Trnavy. Čo sa týka školy, zvyknem hovoriť, že aký prístup má študent ku škole, tak o nej rozpráva a tak ju aj vníma. Vždy som túžila robiť čo robím. Skrz toho som si školu užívala. Jasné, že boli predmety, ktoré ma nebavili, ale boli povinné. Trošku iné štúdium bolo potom, keď som si robila doktorát.
Rozhodla si sa študovať aj doktorandský stupeň. Bol to zážitok, vstúpiť aspoň čiastočne do sveta pedagóga?
Kvôli práci som si robila PhD externe. Konzultovala som práce, vďaka ktorým som prichádzala do styku so študentami. Pomohli mi pochopiť, že ľudia, ktorí učia a chcú učiť sú pre mňa obdivuhodní. Zistila som, že ja na to nervy nemám (smiech). Z pozície študenta je to fajn, ale mám pocit, že nemám dostatok trpezlivosti, aby som mohla byť učiteľom, akého by som sama chcela. Utvrdila som sa v tom, že moja cesta je pracovať v rádiu.
Vždy som túžila robiť to, čo robím. Skrz to som si školu užívala.
Pôsobila si aj v niektorom univerzitnom médiu?
Rádio aj televízia sa vtedy ešte len rozbiehali. My sme mali rozhlasový a televízny ateliér, kde sme sa učili strihať a nakrúcať. Praktické skúsenosti som získavala vďaka práci v Televízii Ružinov (TVR) a rádiu.
Momentálne pracuješ v rádiu Jemné, kde máš vlastnú šou s Bekimom.
Každý pracovný deň od 14-tej do 18-tej vysielame reláciu Poobedný Reštart. V nej sa s našimi poslucháčmi rozprávame na rôzne témy. Snažíme sa ich potešiť, zabaviť a spríjemniť im pracovné poobedie.
Máš nejaký sen alebo víziu do budúcnosti? Čo by si chcela ešte robiť, dosiahnuť?
Túžim po tom, aby mali poslucháči z nášho vysielania s Bekimom dobrý pocit. Aby sme ich potešili, rozveselili a aby im bolo dobre. Páči sa mi, ako teraz rádio funguje. V blízkej budúcnosti by som chcela pracovať na vlastnej relácii v televízii alebo v rádiu.
Na čo si vo svojej kariére najviac hrdá?
Použijem radšej slovíčko vďačná. Robila som a robím so známymi osobnosťami. V mojich začiatkoch to boli napríklad Janka Bárdošová alebo Igor Štefuca. Všetko sú to známe hlasy a pokorní ľudia, správali sa ku mne ako k rovnocennej kolegyni.
Som vďačná za ľudí, s ktorými som pracovala, za ich pokoru, vedomosti, skúsenosti, ich ľudskosť. V práci si to veľmi vážim a oceňujem, keď môžem robiť s ľuďmi, ktorí majú ľudskosť a ktorí si aj v tomto zrýchlenom svete zachovajú svoje ja, a ako hovorí moja kamarátka a kolegyňa – svietia. Od každého jedného človeka, ktorý mi prišiel do cesty som sa čosi naučila a stále sa učím.
