Na konferencii Megatrendy a Médiá v Smoleniciach bola tento rok medzi pozvanými hosťami aj moderátorka Adela Vinczeová. Po panelovej diskusií s ňou a mediálnym odborníkom Tomášom Trampotom sme si ju odchytili aj my.

Prečo ste sa rozhodli prijať pozvanie na tohtoročnú konferenciu?
Presvedčil ma a doviedol sem šikovný absolvent vašej fakulty, Martin Frimmer. Vo všeobecnosti rada chodím na podobné besedy. Je pre mňa zaujímavé vedieť, čo ľudí zaujíma, čím žijú a aké sú ich pohľady a názory na mediálne témy. Vnímam to ako kontakt s realitou a ľuďmi.

Do panelovej diskusie konferencie prijala pozvanie televízna moderátorka Adela Vinczeová a mediálny odborník a výskumník Tomáš Trampota, ktorí v Hlavnej sále Smolenického zámku vytvorili kontrastnú zostavu – praktik a teoretik médií.

 

Čo si myslíte vy ako človek z mediálnej praxe o štúdiu mediálnych a žurnalistických smerov? Má v dnešnej dobe význam?
Všetko má nejaký zmysel, pokiaľ to človek robí s pozitívnym zámerom. Veľa závisí od toho, kto tieto smery študuje. Ak šikovný, talentovaný človek, ktorý má médiám čo priniesť a vedel by ich posúvať ďalej, tak to určite má význam. Veľa urobí hlavne prax a vždy je to o jednotlivcovi a jeho snahe. Ja som chvíľu mala kontakt so študentmi na Akadémii médií a bolo hneď vidieť, kto na to má, a kto nie.

„Vždy sa treba najskôr pozrieť na seba. Keď na niekoho ukazuješ, tri prsty stále ukazujú na teba.“

Na konferencii sme sa často točili okolo pojmov realita a hoaxy. Ako vidíte našu fakultu z hľadiska mediálnych bublín, ktoré prirodzene obklopujú univerzitu?  
Bola som u vás už párkrát a vždy to boli príjemné stretnutia. O žiadnej škole si nemyslím nič negatívne, pretože nevidím do jej hĺbky. Nemám rada všetky tie kauzy a ohováračky typu videl si, počul si? Tým, že aj mňa vie kadekto posudzovať na základe rečí a káuz, viem, čo je to za pocit. Preto nechcem tento zlozvyk posúvať ďalej a nesúdim, pokiaľ nemám dostatok informácií.

Ako vnímate nepravdivé či negatívne vyjadrenia proti vašej osobe? Pozastavíte sa nad nimi alebo ich ignorujete?
Predovšetkým si myslím, že nič nie je náhoda. Ak sa mi niečo také udeje, tak sa mi to malo stať a je to pre mňa malá lekcia. Často si hovorím – ťažký deň pre ego je dobrý deň pre dušu. Tto, čo sa ma dotkne a zabolí, má ma niečomu naučiť. Samozrejme, aj so mnou zmietajú emócie, ale po čase si z toho zoberiem ponaučenie. A čím dlhšie som v tejto brandži, tým trvá tento proces kratšie. Kedysi som bola schopná sa kvôli bulvárnemu článku opúšťať týždeň, no už som zistila, že to nemá význam. Už dávno nemám nutkanie chodiť od domu k domu a vysvetľovať ľuďom, aká je pravda. Lebo kto ma nemá rád, tak ma nebude mať rád, aj keby sa čo stalo. A kto ma má rád, tak si aj ten bulvárny článok prečíta s odstupom a vlastným názorom.

Diskusiu otvoril pán Magál s výrokom, ktorý si od Adely zapamätal najviac: „Keď som mohla byť na obálke týždňa., tak môžem byť aj na zadnej strane časopisu Zem&Vek.“

A čo kritické články ohľadom vašich názorov na politiku?
Veľa ráz sa mi stalo, že mienkotvorné médium o mne písalo nástrojmi bulváru. Sú to tiež len ľudia, ktorí v sebe nosia emócie. Tu je to skôr o tom, že niektorí novinári sú tak hlboko ponorení do svojho presvedčenia, že už ani nerozumejú, keď niekto hovorí niečo veľmi podobné ako oni, len to nehovoria radikálne, alebo to povedia iným jazykom. Nevedia dekódovať vetu: „Súhlasím, len nebuďme v hneve, a potom uvidíme pravdu.“ Ja tou pravdou nemyslím, že to čo sa stalo a deje v našej krajine je ok, ako to v tej svojej bubline nesprávne pochopili. Ja len hovorím, že akúkoľvek pravdu vidíme lepšie, keď sme pokojní.

Dá sa teda proti tomu nejako brániť?
Veľa ľudí je presvedčených, že by sme mali bojovať, byť v hneve a ísť proti niečomu hlava-nehlava. Ja som sa vyjadrila, že súhlasím s ich názormi, ale je potrebné sa upokojiť, až potom konať. A oni tomu vôbec nerozumeli. Tak ako sa mám proti nim brániť? Ako sa máš brániť  inému pohľadu na svet? To sa nedá, dá sa to len akceptovať.

„Robím so super ľuďmi veci, ktoré ma bavia a majú pre mňa dobrý obsah.“

Hovoríte, že treba zachovať chladnú hlavu…
Radšej sa vyspi zo dva dni, až potom píš. Už sa mi zopárkrát ukázalo, že je veľmi dôležité, akú má človek energiu, keď niečo robí, lebo tá energia sa potom jeho dielom šíri. Keď som plná odhodlania písala článok do Hospodárskych novín v afekte a hneve, reakcie boli hnevlivé. Keď som napísala niečo v úplnom pokoji, tak reakcie boli skôr pozitívne alebo žiadne. A to preto, lebo ľudia veľmi radi reagujú na emócie, predovšetkým na tie negatívne.

Aký máte názor na protikorupčné pochody a zhromaždenia na pamiatku Kuciaka a Kušnírovej?
Podobný. Pokiaľ tam idú ľudia s vnútorným pokojom, v súcite voči tomu, čo sa stalo a v úprimnej túžbe v tejto krajine niečo zmeniť, podporujem ich. Človek môže mať akokoľvek správne presvedčenie, no keď sa zúčastní v hneve, celá spätná väzba bude len ešte väčší hnev. Každý, kto je za slušné Slovensko by si mal položiť najskôr otázku či je dostatočne slušným človekom aj on sám. Vždy sa treba najskôr pozrieť na seba. Keď na niekoho ukazuješ, tri prsty stále ukazujú na teba. To znamená potrebu sa najskôr trikrát pozrieť na seba, až potom na iných.

Hlavná téma tohtoročnej konferencie Megatrendy a Médiá 2018 sa niesla v duchu mediálnych bublín.

Vidieť vás môžeme v rozličných projektoch – Milujem Slovensko, Chartshow, Trochu inak. Nestáva sa niekedy, že dôjdu nápady, ako ľudí zabaviť?
V Milujem Slovensko sa nechávame viesť a ideme úplne bez prípravy. Je to naša herňa, akoby detské ihrisko. Tam sú nápady vždy, pokiaľ sa človek ponorí do svojho flow. Niekedy sa však stáva, že človek točí istú reláciu a nie je úplne najlepší deň ani energia. Môže to byť aj zostavou ľudí, v ktorej to medzi nami neladí. Vrcholom je, keď mi už aj režisér povie do ucha, nech ideme domov, a to máme pred sebou ešte trištvrte relácie. Našťastie, existuje človek, čo to zostrihá a celé zachráni. (smiech) Ale aj to je súčasť točenia, ani v bežnom živote nie je vždy všetko super.

„Všetko má nejaký zmysel, pokiaľ to človek robí s pozitívnym zámerom.“

Máte skúsenosti v súkromnej aj verejnoprávnej televízii, kde sa cítite lepšie?
U mňa to nie je o tom, v akej televízii robím program. Ide o to, s kým robím a čo robím. Ja robím so super ľuďmi veci, ktoré ma bavia a majú pre mňa dobrý obsah. Niekedy sa vyjaším, inokedy sa porozprávam so zaujímavými ľuďmi a nasávam nové veci.

Je o vás známe, že nemáte Facebook ani Instagram. Keby ste teraz znova v našom študentskom veku, spravili by ste si účty na sociálnych sieťach?
Veľmi hypotetická otázka. Ako hovorí neurológ pán Stránský, skôr nie, ako áno. Tieto veci boli vždy tak mimo mňa, že som vôbec nechápala, na čo by mi to bolo. A doteraz tomu nerozumiem úplne, ale neodsudzujem to. Veď aj moja relácia Trochu inak alebo Chartshow má svoj Facebook, ľudí treba informovať a komunikovať s nimi. Ale myslím si, keď jednotlivci majú tieto kanály, pokiaľ nie sú produkt typu Beyoncé, tak to je o tom, že ľudia začínajú príliš veriť svojim ilúziám o sebe. Vznikajú z toho potom veľmi patologické spoločenské a psychologické situácie a závislosti na odozve iných ľudí na vlastnú osobu. To je veľká nesloboda, ktorej sa chcem vyhnúť.

Autor: Tereza Šuveríková
Foto: Kristián Pribila, Katarína Roobová, Jakub Kovalík

Post Views: 198