Po adopcii rómskej dcérky niektorí blízki dúfali, že vybledne, hovorí absolventka FMK

Zuzana Lukáčová je matkou dvoch dcér, pričom mladšiu Miu, ktorá je rómskeho pôvodu, si s manželom adoptovali. Náročný proces z hľadiska byrokracie, prijatia zo strany najbližších či narážok ľudí rozhodne neľutujú.

V rozhovore sa tiež dozviete:

• ako prebieha adopcia na Slovensku,
• kto vám poradí a pomôže pri adopcii rómskeho dieťaťa,
• ako na adopciu reagovalo jej najbližšie okolie,
• aké náročné bolo vysporiadať sa s diskrimináciou a predsudkami,
• o vzájomnom vzťahu sestier.

Prečo ste sa rozhodli pre adopciu?  

Na túto otázku sa neodpovedá úplne ľahko, lebo to nebolo racionálne rozhodnutie. Jednoducho som mala pocit, že teraz to chcem urobiť bez ohľadu na to, či budem mať nejaké biologické deti alebo nie. Toto presvedčenie mám v podstate odmalička. Keď som sa spoznala s mojím manželom, rozprávali sme sa aj na tému rodiny a s adopciou nemal žiaden problém.

Ako by ste opísali vaše skúsenosti s procesom adopcie na Slovensku?

Ten proces pravdepodobne vyzerá ako väčší strašiak, než v skutočnosti je. Samozrejme, je tam veľmi veľa administratívnych úkonov, ktoré sú z môjho pohľadu zbytočné. Stále dookola sa dokladajú tie isté dokumenty. Na moje veľké prekvapenie som zistila, že ani úrady, ktoré riešia tieto procesy, nie sú medzi sebou prepojené.

Keď sme napríklad menili okres, tak sme všetko museli žiadať nanovo. Toto sú najväčšie prekážky v celom procese. Celkovo to však prebieha veľmi hladko, pokiaľ tam nie sú nejaké zásadné obmedzenia zo strany žiadateľov. Mám pocit, že úradníci sú, naopak, radi a vďační, že nejakí záujemcovia sú.

Adopciu si predstavujeme romanticky, ale dieťa si prešlo ťažkým životom.

Ako prebieha príprava na adopciu?

Na začiatku celého procesu dostane každý žiadateľ možnosť vybrať prípravu buď na úrade, alebo v občianskych združeniach Návrat či Úsmev ako dar. Toto sú tri akreditované subjekty ktoré poskytujú prípravu. My sme si vtedy zvolili úrad a keď sme už mali dieťatko doma, tak sme s otázkami kontaktovali občianske združenie Návrat. Vzhľadom na to, že som ešte počas vysokoškolského štúdia pracovala v Nadácii pre deti Slovenska, tak som mal všeobecný prehľad o tom, koho by sme mohli v tejto situácii osloviť.

Bola príprava na úrade dostatočná?

Áno, ale myslím si, že by jednotlivé úkony mohli byť viac prepojené. Výhodou prípravy na úrade je, že nie je platená. Povedali sme si že, máme vysoké školy, máme vzdelanie, tak hádam vieme, ako na to. Ale v praxi sa ukázalo, že naozaj má význam svedomitejšia príprava.

Úprimne sme boli z niektorých vecí poriadne zaskočení a potrebovali sme vyhľadať konzultácie občianskeho združenia Návrat. V príprave na úrad nás totiž neoboznámili s niektorými situáciami, ktoré nastali potom.

Koľko približne trval celý proces od žiadosti až po samotné osvojenie dieťaťa?

U nás to bolo trochu ovplyvnené tým, že sme v procese mali obmedzenie. Spočívalo v tom, že sme v tom období čakali aj našu biologickú dcéru, takže bola možnosť, že by sme mali v podstate dvojičky. Ale chceli sme dať každému dieťaťu svoj čas a priestor, aby sa s nami mohlo zžiť. Takže sme požiadali o odklad, čím sa náš proces spomalil. Odklad sa zadáva na dva roky, po ich uplynutí, presne na deň, sa ozvali a ponúkli nám našu dcéru.

Ak ste zapísaní na zozname žiadateľov, tak máte povinnosť absolvovať 36 až 38 hodín psychologickej prípravy okrem všetkých administratívnych úkonov. Plus úrady skúmajú, či je zázemie uchádzača vhodné pre adopciu. Po ukončení týchto aktivít ste zapísaní v zozname žiadateľov a následne čakáte. Na Slovensku sa zapisuje tak, že vás zaradia na koniec zoznamu.  Ale keď príde voľné dieťatko, tak sa ide podľa kritérií, ktoré zadávate pri žiadosti.

Máte radu, ktorú by ste odporučili rodinám uvažujúcim o adopcii?

Často dostávam otázku, že čo by sme teraz urobili inak, ako sme urobili predtým. Podľa môjho názoru je najlepšia voľba kontaktovať ľudí, ktorí už túto skúsenosť majú, a položiť im otázky, ktoré vás trápia. Je totiž vysoko pravdepodobné, že aj títo ľudia už predtým riešili podobné veci.

Z mojej skúsenosti sa vás úradník neodváži opýtať úplne všetko, až do hĺbky. Čiže v tomto ja vidím veľmi dôležitú úlohu laického poradenstva. Stretnúť sa neformálne v skupine či s jednou náhradnou rodinou a pýtať sa na ich vlastné skúsenosti.

Vy ste vyhľadali takéto skupiny alebo ste poznali ľudí s podobnými skúsenosťami?

V našom okolí poznáme zopár ľudí, ktorí mali skúsenosť s procesom adopcie. Akonáhle sme dostali spis našej dcéry, tak som kontaktovala kamarátku, ktorá má osvojené dve dcéry. Zdieľala som s ňou emócie, ktoré to so sebou prináša. Nikto tomu tak do hĺbky neporozumie, pokiaľ to na vlastnej koži nezažil. Vnímam to ako dôležitú emocionálnu podporu.

Niekedy si hovorím, že moje dcéry prijali adopciu najlepšie.

Ale zároveň je dôležité myslieť na to, že každé dieťa, ktoré prichádza do rodiny je jedinečné a prináša so sebou svoj osud, ktorý už prežilo. Takéto deti sa museli na to nastaviť a na základe toho aj reagujú. Napríklad, keď bolo často samé, nemalo veľa podnetov a nikto sa oň nezaujímal, tak môže byť apatické. Môže byť odpojené, nereaguje na očný kontakt, nereaguje na dotyky alebo reaguje dokonca negatívne.

Každý rodič prechádza niečím špecifickým, čo sa týka svojho dieťaťa. Je dôležité riadiť sa skúsenosťami iných, ale zároveň je potrebné vnímať situáciu komplexnejšie, čítať a vzdelávať sa. Častokrát sa stáva, že ak rodičia ešte nemajú svoje biologické deti, tak si môžu byť rodičovstvom neistí.

Ako vnímali adopciu dcérky vaši najbližší a známi?  

Keď dieťa príde do rodiny klasickou cestou, tak sa všetci tešia a sú pripravení. Ide to samé. Keď dieťa príde iným spôsobom, tak v tej chvíli sa ľudia potrebujú zmieriť s novou situáciou a zvyknúť si na ňu. Myslím si, že u každého je na to potrebný iný čas, keď začne vnímať, že dieťa je súčasťou rodiny.

Aj u nás to tak bolo. Ja som si predstavovala, že to bude také isté, ako keď sa nám narodila biologická dcéra, ale nie. Chcelo to svoj čas. Bolo zaujímavé vidieť, ako reagovali priatelia a naše okolie. Takáto vec celkom prečistí vzťahy.

Zažili ste aj diskrimináciu voči vašej dcére?

Áno, stretli sme sa s ňou. Myslím si, že to nie je len téma etnicity, ale celkovo spoločenskej nálady a strachu z niečoho iného. Stretávali sme sa s tým v minulosti a stretávame sa s tým doteraz. Ale postupom času sme odolnejší. Ja napríklad nevidím rozdiel vo farbe pleti mojich detí. Aj okolie to vníma cezo mňa trochu inak.

Stretávali sme sa s poznámkami aj z blízkeho okolia typu, že snáď vám vybledne a podobne. Ale v tomto je podstatné naše vnútorné nastavenie. Pripravili sme sa, že to príde. Je však iné, keď sa vám to už reálne stane. Zistila som, že čím viac som ja s tým zžitá, tak tým menej sa ľudia odvážia niečo povedať. Aj keď taká situácia príde, tak s tým nebojujem a nejdem do konfliktu, hoci zo začiatku sa môj ochranársky pud spúšťal pravidelne.

Bolo zaujímavé vidieť, ako reagovali priatelia a naše okolie. Takáto vec celkom prečistí vzťahy.

Stretli ste sa aj s tým, že to riešili iné deti?

Áno, stalo sa nám to na ihrisku v Bratislave. Rozumiem, že deti sú malé a nerozmýšľajú na tým čo hovoria, ale toto si odniesli z domu. Dcéra ma prišla požiadať, aby som jej pomohla, pretože sa jej to nepáčilo. Ja som prišla za deťmi a ukázala im, že každý máme inú kožu. Tak sme si začali porovnávať kožu.  Každý mal inú kožu, niekto ružovú, niekto zasa svetlejší odtieň. Zistili sme, že každý sme iný. Bol to pre ne zážitok, nikto im to predtým podobne neukázal a neuvedomovali si, že aj medzi nimi sú rozdiely.

Keď sme sa odsťahovali do malej dediny na strednom Slovensku, kde nikto nič nehovoril priamo, tak sa k nám dostalo pár narážok z druhej ruky typu, že Rómov sme tu nemali. Potom som sa dozvedela, že sa povráva, že asi som zahla mužovi s nejakým zahraničným študentom. Musíte sa pripraviť na to, že budete na očiach a musíte sa vnútorne vysporiadať s tým, aby ste vedeli na podobné situácie reagovať. A naučiť sa odkomunikovať to s láskou a ukázať ľuďom, že existuje aj iný spôsob nazerania na svet.

Koľko času vám trvalo zmeniť svoju reakciu na nepríjemné poznámky a narážky od ľudí?  

Mali sme jednu veľmi extrémnu skúsenosť, ktorú nechcem radšej opisovať. Tá sa ma síce veľmi dotkla, ale zároveň ma paradoxne aj veľmi posilnila. Uvedomila som si, že mám možnosti, ako na to budem reagovať. K tomu sú ale potrebné skúsenosti, nedá sa to vybudovať len na teórii. Podľa mňa je to výsledok viacerých faktorov ako zázemie, výchova a životné skúsenosti, ktoré vplývajú na osobnosť a správanie človeka.

Stretávali sme sa s poznámkami z blízkeho okolia typu, že snáď vám vybledne.

Snažíte sa udržiavať kultúrnu identitu vašej adoptovanej dcéry?

Spočiatku som mala pocit, že to musíme robiť. Púšťali sme jej napríklad rómsku hudbu, ale nereagovala na to. Neskôr som sa o tom rozprávala s mojou kamarátkou, ktorá je Rómka a tiež si ju osvojili. Na rovinu mi povedala, aby som nebola naivná. Aj napriek tomu, že je rómskeho pôvodu, tak sa necíti byť Rómka, pretože vyrastala v bielej rodine s kultúrou, ktorú tu máme my. Taktiež aj Rómovia ju nevnímajú ako svoju kvôli tomu, že nie je s nimi v priamom kontakte.

Zároveň považujeme za dôležité, aby bola naša dcéra v kontakte so vzormi. Aby si nemyslela, že Rómovia sú iba chudobní ľudia v chatrčiach. Zapojili sme sa do projektu Roma Spirit, ktorý zhodou okolností organizuje moja spolužiačka a absolventka FMK Magdaléna Rothová. Spoznali sme veľa ľudí rómskeho pôvodu, ktorí mali vysokoškolské vzdelanie. Mojej dcére mohli byť vzorom, aby videla, že sú to presne takí istí ľudia ako my, len s inou kultúrou.

Aktuálne nemáme nič cielené, ale už pozeráme na projekt pre staršie deti, ktoré sú sprevádzané kultúrou a tradíciami. Teraz skôr ešte riešime témy typu, že je v bezpečí a že ju neopustíme. Toto je momentálne dôležitejšie, než venovanie sa otázke budovaniu identity.

Keď bude dcéra staršia, plánujete nadviazať kontakt aj s jej biologickou rodinou? 

Ono sa to deje už teraz. V rodine sa s Miou rozprávame o tom, ako sa dostala k nám. Nie je to žiadnym tajomstvom. A nechávame to na ňu, v akých fázach to prichádza. Pred pár týždňami si uvedomila, že okrem biologickej mamy má určite aj biologického otca a pýtala sa na súrodencov.

V tomto, samozrejme, veľmi prihliadame na jej bezpečie, keďže s tým súvisí mnoho ďalších vecí. Preto sa jej snažíme primeranou formou dávkovať informácie. Zároveň sa snažíme zbierať fakty o súrodencoch, kde sa nachádzajú, aby sa nestratili navzájom. V puberte bude určite hľadať svoju identitu. Budeme stáť pri nej a má našu podporu.

Ako by ste popísali dynamiku vzťahu medzi vašimi dcérami?

Na jednej strane je to úplne rovnaké ako v každom súrodeneckom vzťahu, milujú sa, no zároveň sa bijú. Ale v našom prípade to bolo priam mystické spojenie. Naša staršia dcérka Lunka, nám povedala predtým, ako sa Mia narodila nasledujúcu vetu: „Maminka, Mia k nám príde.“ Odpovedala som jej, že aká Mia, my žiadnu nepoznáme. A tak sa stalo, že Mia k nám do rodiny naozaj prišla.

Uvedomila som si, že mám možnosti, ako budem reagovať na rasistické poznámky.

Lunka to od začiatku brala, že ona je naša. Nemala žiadne pochybnosti, sú sestry a hotovo. Mia považuje jej staršiu sestru za dôležitú súčasť svojho zázemia. Niekedy si hovorím, že ony dve najlepšie prijali fakt, že dieťa prišlo do našej rodiny inak. My dospelí kladieme otázky a máme pochybnosti. Oni to brali ako jasnú vec, o ničom nepochybujú a nič neriešia.

Chceli by ste dodať alebo odkázať ľudom niečo na záver?

Príde mi veľmi dôležité, že sa o takýchto témach hovorí a tiež ma teší, že sa to deje na mojej škole. Čím viac sa o tom hovorí, tak tým viac to môžeme prijímať ako bežnú súčasť života a inšpiráciu. My s mojím mužom v spolupráci s neziskovou organizáciou Návrat organizujeme Festival náhradného rodičovstva, ktorý sa uskutoční 12. augusta v obci Beluj.

Festival je na jednej strane pre ľudí, ktorí majú osvojené deti, pre ľudí, ktorí sa o túto tému zaujímajú, alebo pre ľudí, ktorí chcú byť v takejto spoločnosti. A keďže tieto deti majú zvyčajne špecifické potreby, napríklad nemajú radi veľké davy, hluk a potrebujú pokojnejšie prostredie, tak aj tento festival je celý unplugged (pozn. red. bez použitia elektrických a elektronických nástrojov).