Armwrestling v spojení s nežnou polovičkou je stále rarita. Zaujímalo by ma, ako si sa dostala k tomuto netradičnému športu.
Odmalička som inklinovala k športu a na hodinách telesnej výchovy som bola veľmi aktívna. Reprezentovala som školu v basketbale, volejbale a atletike. K pretláčaniu som sa dostala vďaka mojej telocvikárke, ktorá si všimla môj prirodzený talent a silu. Na základe výhry v triednych kolách som sa zúčastnila súťaže Silná ruka stredných škôl, ktorá sa konala v roku 2010. V celoslovenskom kole som skončila na 2. mieste. Hneď potom som začala trénovať v klube v Senci.
Vedela by si nám zosumarizovať tvoje úspechy?
Od roku 2010 som začala usilovne trénovať, zbierala skúsenosti a chodila po súťažiach. Svojimi výsledkami som si vybojovala vstupenku na svoje prvé majstrovstvá Európy v poľskom Gdaňsku. Tam sa mi podarilo získať prvý juniorský titul na ľavú ruku a titul vicemajsterky na pravú ruku. Nasledovali majstrovstvá sveta v Brazílii v roku 2012, kde som skončila dvakrát na štvrtom mieste. Ďalšie majstrovstvá Európy sa konali v roku 2013 v Litve. Tam som získala zlato na ľavačku a bronz na pravačku. V tom istom roku sa konal svetový šampionát v Poľsku, kde som získala zlato na ľavú ruku, striebro na pravú ruku. Rok 2014 priniesol majstrovstvá Európy v Azerbajdžane, konkrétne v Baku. Tam som prvýkrát štartovala v novej kategórii do 21 rokov. Ľavá ruka si odniesla striebro a pravá ruka zlato. Ten rok sa konali aj majstrovstvá sveta vo Vilniuse v Litve, kde som prvýkrát získala takzvané double, čiže dve zlaté medaily. Musím sa priznať že to bol pre mňa obrovský úspech a zadosťučinenie. V roku 2015 som navštívila Sofiu a z európskeho šampionátu som si odniesla opäť dva kovy – zlato a striebro. Zo svetového šampionátu v Kuala Lumpur som si priniesla dve zlaté medaily. Najčerstvejším úspechom sú dve zlaté medaily z ME v Bukurešti a dve zlaté medaily MS v Blagojevgrade. Je to úžasný pocit, vedieť, že od roku 2014 do 2016 som nebola ani raz porazená. Podarilo sa mi dominovať vo svojej juniorskej kategórii a je to zároveň aj pekným ukončením, keďže od budúceho roka štartujem v kategórii žien.
Si sedemnásobnou majsterkou sveta a šesťnásobnou majsterkou Európy. V čom spočíva tajomstvo tvojho úspechu?
Základným a rozhodujúcim faktorom je jednoznačne celková sila a stabilita tela. Veľa ľudí sa mylne domnieva, že pretláčanie je len o predlaktí, bicepsoch a ramenách, ale dobrý armwrestler sa zapiera celým telom a používa skoro všetky svaly. Tomu zodpovedajú aj tréningy, ktoré sú komplexné. Druhou najdôležitejšou vecou je samozrejme psychika. Keď nastupujeme za stolík musíme byť vyrovnaní a veriť si. Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ je psychická a duševná sila v rovnováhe, úspech sa zaručene dostaví.
Ako vyzerajú tvoje tréningy a príprava na súťaž?
Počas týždňa trénujem štyri až päťkrát. Väčšina tréningov prebieha v posilňovni, kde sa zameriavam na silovú alebo kondičnú prípravu. Jeden tréning v týždni je vždy za stolíkom, čiže sparingy so ženami ale aj mužmi. Práve preto, že mužská sila je prirodzene väčšia, sú pre mňa takéto tréningy veľkým prínosom. Vtedy presne viem, či som urobila pokrok a čo treba ešte zlepšiť. Pri sparingoch sa zameriavame na techniku, analyzujeme zápasy a snažíme sa odstraňovať chyby. Regenerácia počas týždňa je taktiež veľmi dôležitá, navštevujem fyzioterapeuta, aby som predišla prípadným zraneniam.
Armwrestling nie je vrámci Slovenska považovaný za profesionálny šport. Ako riešiš jeho financovanie?
Bohužiaľ, mužské ani ženské pretláčanie rukou nie je nejako podporované ministerstvom školstva, čiže nedostávame žiadne dotácie ani ocenenia. Keďže nás šport je neprofesionálny, nikdy sa pretláčaním rukou živiť nebudeme. Na Slovensku nie je armwrestling až taký populárny, a preto je zložité nájsť sponzorov. Finančne ale i psychicky mi samozrejme od samého začiatku pomáhajú moji rodičia, bez ktorých by toto všetko nebolo možné. Existujú, samozrejme, aj dobrí ľudia, ktorí ma vedia podporiť v tom, čo ma baví. Naposledy to bola dedinka v ktorej sa nachádza môj klub AWK Kráľová pri Senci.
Vyžaduje armwrestling špeciálny jedálniček?
Stravovanie si musím sledovať, pretože v našom športe máme rôzne váhové kategórie. Moja súťažná váha musí byť 70 kilogramov, to znamená, že mojou celoročnou prácou je udržať si ju. Životospráva je pre mňa veľmi dôležitá, no na druhej strane sa pri jej dodržiavaní veľmi dobre cítim. Príležitostne zjem aj nezdravé ťažké jedlo, no okamžite to cítim na svojej výkonnosti. Vianoce sú pre mňa každoročne najťažším obdobím, keďže navštevujeme celú rodinu a na stoloch na mňa číhajú samé ,,zlé veci“, ktorým sa márne snažím odolávať. (smiech) Časté prešľapy v strave si pri tomto športe ale nemôžem dovoliť, pretože som ten typ človeka, ktorý chudne pomaly. Zhodiť 2-3 kilá mi niekedy trvá až mesiac, navyše rýchle chudnutie je nevhodné z hľadiska výkonnosti a celkovej sily.
Zvíťazila si niekedy aj nad mužom? Stretávaš sa z ich strany s väčším rešpektom?
Na mojich tréningoch je pretláčanie s mužom bežné, napriek tomu, že súťažne pretláčam výhradne ženy vo svojej váhovej kategórii. Počas roka máme aj exibície či prednášky, kde sa vždy nájde nejaký ten odvážlivec. Musím sa priznať, že tieto situácie sú pre mňa veľmi komické, v dobrom slova zmysle, pretože muži a ich egá sú citlivá téma. Na prvý pohľad ma aj napriek mojej vyšportovanej postave takpovediac podceňujú a za stolík si sadajú ako veľkí frajeri. Keď ale príde moment, kedy ich suverénne technicky pretlačím ostanú nemo sedieť a navrhujú druhé kolo. Keď sa im to nepodarí ani druhý raz, zahanbene priznajú, že aj žena môže byť lepšia v ,,chlapských“ záležitostiach. (smiech)
Minulý rok si na študentskej osobnosti roka vyhrala prvé miesto. Otvorilo ti to nové dvere?
Zisk tohto ocenenia ma úprimne potešil, no svoje prekvapenie som neskrývala, nakoľko boli nominovaní aj iní študenti našej univerzity. Nevnímam to ako novú príležitosť, ale som veľmi rada, že povedomie verejnosti a študentov o armwrestlingu sa týmto rozšírilo. Som veľmi hrdá, že môžem šíriť dobré meno našej univerzity aj v športovej sfére a inšpirovať ostatných študentov.
Ako reaguje okolie na túto, pre ženy veľmi nezvyčajnú, športovú aktivitu? Stretávaš sa aj s nesúhlasnými pohľadmi?
Samozrejme s predsudkami treba rátať v každom športe. Keď som začínala, stále som počúvala otázky, ako napríklad prečo sa púšťam do nepopulárneho športu, ktorý ma neuživí a navyše je neatraktívny. Veľa ľudí považuje športovkyne tohto typu za takzvané ,,mužatky“ , no ja som úplne normálne dievča, ktoré sa o seba stará so všetkým, čo k tomu patrí. Robíme silový šport a naše postavy sú očividne svalnatejšie, ale našu ženskú jemnosť si dokážeme zachovať. Mnohé pretekárky, ktoré poznám, majú skvelé rodiny a deti. Nevidím dôvod prečo by nás mali ľudia odsudzovať.
Stalo sa niekedy niečo, čo ťa demotivovalo v akomkoľvek smere a mala si chuť to vzdať?
Áno, takéto obdobie nastalo na začiatku mojej cesty. Začínala som trénovať v klube v Senci a mojou trénerkou bola niekoľkonásobná seniorská majsterka sveta. V tom čase som mala šestnásť a bola som také mladé neskúsené ucho. Mala som štartovať na majstrovstvách sveta v Brazílii, no moja príprava v klube tomu ani zďaleka nezodpovedala. Čakala som podporu a dostatočnú motiváciu od svojej trénerky, no ani tej sa mi bohužiaľ nedostalo. Odlúčenie od rodiny a neúspech ma úplne položili. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa cez toto ťažké obdobie preniesla, no nakoniec som si povedala že musím ísť ďalej. Prestúpila som na hosťovanie do klubu AWK Červeník pri Trnave a neskôr si ma vzal pod svoje ochranné krídla bývalý reprezentačný tréner Ján Ďalák, ktorému som veľmi vďačná. Vystriedala som viacero klubov, trápila sa, no teraz už viem, že človek sa nesmie vzdať pokiaľ chce niečo dosiahnuť.
Zostáva ti popri štúdiu a pravidelných tréningoch voľný čas? Čomu sa v takých chvíľach rada venuješ?
Skĺbiť tréningy a školu je naozaj náročné, no pokiaľ sa nájde nejaká voľná chvíľa, veľmi rada sa venujem umeniu. Desať rokov som navštevovala základnú umeleckú školu a výtvarný krúžok, takže mi je odmalička veľmi blízke. Mám doma aj zrkadlovku, no zatiaľ som ju nestihla naplno využiť. Mojou ďalšou vášňou je turistika pri ktorej automaticky vypínam hlavu a dám telu poriadne zabrať. Je to pre mňa najlepší spôsob ,,psychohygieny“. Koncerty, kino, či príjemné posedenie s priateľmi sú taktiež aktivity, ktorým sa venujem ak práve niekde nelietam. Najväčším pokladom je pre mňa jednoznačne rodina, ktorá ma vždy čaká doma. To sú moje zlatíčka na ktoré nedám dopustiť. (smiech)
Študuješ fyzioterapiu, chcela by si sa jej v budúcnosti aj venovať? Máš stanovený nejaký cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť?
Musím povedať, že fyzioterapia ma úplne dostala. Je to veľmi náročná práca, no ja osobne mám veľmi rada ľudí a som ešte radšej, keď im môžem nejakým spôsobom pomôcť. Nielen športovci ale aj bežní ľudia v dnešnej dobe veľmi trpia. Trápia ich rôzne ochorenia, ktoré lieky často nedokážu vyriešiť. Mojou víziou je byť dobrým fyzioterapeutom a naďalej sa venovať armwrestlingu, nakoľko ponúka aj súťažnú kategóriu senioriek. Jedného dňa možno založím vlastný klub v ktorom odovzdám nadobudnuté skúsenosti a vedomosti, ale to je ešte ďaleko vo hviezdach. (smiech)
Autor: Kristína Zajacová
Foto: Jana Rigoóvá, Marie Bartošová
