To, čo nepoznáme, nám často spôsobuje strach. Niekto sa desí smrti, iný samoty či pôrodu, no ja mám obavy z budúcnosti.
Som vo veku, kedy sa musím zaoberať otázkami, kedy si navarím, aby som mala čo jesť, kedy treba zaplatiť nájom a či dokážem školské povinnosti skĺbiť s prácou. Bez peňazí sa predsa nedá žiť. Dá sa ale vôbec pripraviť na dospelosť?
Vízia mojej budúcnosti ma neustále poháňala na sebe pracovať, hoci som presne nevedela, kam smerujem. Jedno však bolo isté – chcela som sa stať úspešnou. Od základnej školy ma to ťahalo k umeniu, či už k tancu, spevu, alebo ku klavíru. Neskôr som mala malú odbočku k futbalu, no nakoniec som sa uchýlila k herectvu. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som uspela.
Na konzervatóriu som mala možnosť sa prvýkrát zoznámiť s nadmernou produktivitou. Poobede, kedy som počas základnej školy bola už dávno doma, sme ešte len začínali hodiny herectva. Niekedy až po ôsmej večer som sa vracala na internát, no namiesto odpočinku ma čakalo učenie textov, cvičenie na klavíri a samozrejme varenie.
Boli dni, kedy sme išli aj 10 hodín bez prestávky a na jedlo jednoducho nezostal čas. Možno práve tam, medzi dlhými hodinami skúšania, neskorými návratmi na internát, pár hodinami spánku a minimálnymi stravovacími návykmi, sa zrodil môj stret s hranicami vlastnej výdrže.
Začína sa to nevinne. V noci nespíte takmer vôbec, no počas dňa by vám nerobilo problém zaspať ani na autobusovej zastávke. Dýchanie vášho partnera vám začína vadiť viac ako obvykle a príčinu bolesti brucha sa snažíte nájsť v každom súste, ktoré ste zjedli. Najhoršie sú záchvaty paniky. Vtedy všetko ustúpi do úzadia a zostane len ohlušujúci tlkot vlastného srdca.
Ak si myslíte, že som sa po tomto poučila, mýlite sa. Tento vzorec sa v mojom živote objavoval tak často, až som si uvedomila, že je vo mne natoľko vrytý, že neviem, či proti nemu vôbec dokážem bojovať. Celý život nám všetci opakujú, že pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, musíme na sebe pracovať. Slepo sa naháňame za budúcnosťou, víziou niečo dosiahnuť či pocitom byť niekto, pričom zabúdame na samých seba.
Každé ráno sa prebúdzame do rovnakého kolobehu. Len po otvorení očí si zalievame prvú z piatich káv, na toalete riešime pracovné povinnosti a cestou do školy premýšľame, či stíhame ísť po práci do fitka a po tom, čo prídeme domov, si sadnúť k bakalárke.
Mám 21 rokov a chcela som všetko. Študovala som na dvoch školách zároveň len preto, aby mi niečo neušlo. Chodím do dvoch prác, aby som čím skôr načerpala skúsenosti. Prestala som sa stretávať s kamarátmi, pretože som na nich nemala čas. Chodím štyrikrát týždenne do fitka a namýšľam si, že tak dbám o svoje zdravie.
Niektorí sú zvyknutí na nával povinností a sú naďalej produktívni. Iní, aj keď to nemôžu ovplyvniť, vyhoria oveľa rýchlejšie. To, či sa staneme nadmerne produktívnymi závisí od našich hraníc. Čím jasnejšie si ich nastavíme, tým viac môžeme myslieť na seba a oddych.
Priznám sa, neviem, či som tento tlak dokázala úplne odbúrať. Pomohlo mi ale, keď som vyhľadala niekoho, s kým som sa o tom mohla otvorene porozprávať. Možno kľúčom je práve nebyť v tom, že všetko zvládneme sami. Náhle ma prestal naháňať strach z budúcnosti. Nie všetko musíme mať hneď. Dovoľte si aj vy nachvíľu spomaliť bez pocitu viny a začať vnímať prítomnosť. Možno práve to je to najlepšie, čo môžete pre seba a svoju budúcnosť spraviť.
