Alzheimer prichádza nenápadne a z vášho blízkeho spraví len zmätenú fyzickú schránku. Takto vzal spomienky aj mojej babke.
Dedkova smrť bola náhla. Jedného dňa mu mama podávala Paralen na horúčku a na druhý prišla domov s babkou pod pazuchou. Mala som k nemu najbližšie. Každú nedeľu mi strážil miesto v poslednej lavici kostola a na Mikuláša som vždy od neho dostala salónky na vianočný stromček. Už je to šesť rokov od jeho smrti a od chvíle, kedy do môjho života zavítala choroba s menom Alzheimer. Mení život nielen pacientom, ale aj ich blízkym.
Babka ostala sama, ak nepočítam pustenú televíziu a každodenné návštevy jej dcér. Prvé roky jej to stačilo. Choroba sa prejavovala pomaly, skôr v podobe vtipných príhod. Napríklad tak, že sa babka pred Vianocami sťažovala, že treba vymeniť baterky v ovládači, lebo v televízii nie je farebný obraz. Skrýval sa za ním však len čiernobiely film Pyšná princezná.
Náhle sa to zmenilo na zábudlivosť, trochu kriku a veľkú zmätenosť. Verdikt psychiatra rozhodol, že babka potrebuje 24-hodinovú opateru. A tak sa počas môjho výletu vo Viedni presťahovala k nám. V našej domácnosti s tým už rátali dlhšie, mne to však nebolo po chuti. Babku mám rada, ale vedela som, že to naruší moju komfortnú bublinu. Rozkladanie gauča a babkine nočné buntošenie sa stalo našou každodennou realitou.
Dovtedy som si nevedela predstaviť, že sa z domova môže stať len byt. Pocit bezpečia a komfortu sa vytratil a ja som útočisko nachádzala len za zavretými dverami svojej izby. Možno to bolo mojím životom jedináčika, kde som nebola zvyknutá sa deliť o mandarínky či pozornosť rodičov.
Po príchode babky som sa ocitla na druhej koľaji. Nevedela som sa dočkať, kedy zmaturujem a čiastočne sa presťahujem na internát. Na jednu vec som si za tie dva roky stále nezvykla. Vždy, keď chcem ísť von s kamarátmi, musím myslieť na to, či mama nemá niečo naplánované a netreba ostať s babkou. Vtedy sa vo mne stretávajú dve protichodné verzie samej seba. Jedna, ktorá chce mame dopriať „time off“, a druhá, ktorá si chce užívať bezstarostný život.
Nemám problém ostať s babkou pár hodín sama. V hlave sa mi skôr búria myšlienky – prečo ja? Babka má okrem mňa ďalšie štyri vnúčatá. Naposledy ju videli asi na Vianoce. Jeden bratranec si kúpil byt v bloku oproti nám a ani raz sa na babku nebol pozrieť. Prečo by nemohli postrážiť babku na pár hodín oni? Pretože majú vlastné životy? Ten mám aj ja s mamou.
Nebaví ma, keď babka začne počas toho, čo som s ňou doma iba ja, vystrájať. Napríklad začne chodiť po byte a niečo hľadať. Je hrozné pozerať sa na blízkeho človeka, ktorý nevie svoje myšlienky vyjadriť slovami a nedokáže vám povedať, čo chce. Vtedy mi ostáva len hádať.
Z opisu „toto, no veď to, však vieš“ veľa informácií nezískate. Babka sa neupokojí, kým danú vec nemá v rukách. Stále chodí po byte a začína byť nervózna, lebo nedokáže prísť na správne slová. Nakoniec z nej vypadne, že chce krabice na nohy. Z predošlých skúseností mi dôjde, že hľadá topánky. Ukazujem ich jej a musím ju ubezpečovať, že patria jej. Spokojná však nie je dovtedy, kým nesedí na gauči s topánkami na nohách a keksíkom v ruke.
Viem, že každý máme svoje problémy a traumy, ale v daných momentoch mi po rozume beží len to, prečo musím babku naháňať po byte, kým ostatným rovesníkom stará mama varí chutný obed. Príde mi to nefér, a tak sa uzatváram do svojej bubliny.
Neviem, kde je hranica empatie a obetovania svojho života pre druhú osobu. Má to však zmysel, keď vás už nepozná a nemá poňatia, aký je deň a kde sa nachádza? Myslím, že o týchto ľudí sa lepšie dokážu postarať v domove pre seniorov. Babka však nateraz naďalej ostáva bývať s nami.
Alzheimer je dedičná choroba a tak sa obávam, či sa raz neocitnem na maminom mieste. Preto vo mne asi do konca života budú zápasiť dve osobnosti. Jedna, ktorá sa bude chcieť postarať o milovanú osobu, a druhá, ktorá si bude chcieť vybudovať vlastnú kariéru a život. Každý deň sa preto zobúdzam so strachom, čo bude ďalej.
Komentár: Ako mi Alzheimer ukradol babku
