Má nezameniteľný zmysel pre humor a spontánnosť. Je vyštudovaný herec, no moderovanie mu zachutilo viac. Hoci mnoho divákov ho pozná najmä vďaka podvečernej relácii RTVS 5 proti 5, ANDREJ BIČAN je mužom mnohých tvárí. Čo sa zmenilo od čias Maxihry, aké herné trendy sleduje a či sa ešte niekedy vráti ku komentovaniu hier, sa dozviete v našom špeciálnom rozhovore.
Keď sa povie meno Andrej Bičan, všetkým napadne Crash Bandicoot a Umbakarna. Je o vás však známe, že dnes aktívne hrávate aj iné hry. Čo aktuálne?
Dosť veľa času momentálne venujem mobilnej hre Clash Royale. Po novom nás taktiež zase začali baviť hry, ktoré hrávame štyria za jedným počítačom, napríklad TowerFall, Overcooked a rôzne naháňačky.
Vo svete hier sa stále viac rozširuje elektronický šport a multiplayerové hranie. Vznikajú tímy, klany. S kým sa hrá Andrej Bičan?
V našom klane, teda skupine, s ktorou hrávam, sme všetci kamaráti, ktorých už dávno bavilo hrať hry. Hrávali sme kedysi spolu Counter-Strike, Unreal Tournament či Quake, bolo to na kamarátskej báze a brali sme to skôr ako zábavu než šport. Dnes sa nám sa už nedarí stretnúť sa v takom počte, ako sa to darilo kedysi pred rokmi. Keď už, tak sa častejšie stretávame virtuálne. Napríklad náš klan v Clash Royale pozostáva zo spomínanej pôvodnej skupiny kamarátov, plus tam časom pribudli aj naše deti. Je zábavné pozorovať, ako sa naša skupina takýmto spôsobom rozrastá.
Držíte si hranicu súkromia alebo je šanca si s vami len tak zahrať?
Nedržím. Konkrétne pri Clash Royale – mám veľa priateľov na Facebooku, ktorí ak sú zaregistrovaní a pridajú si svoj účet na FB aj v Clashi, objavia sa mi medzi kamarátmi a vedia ma osloviť, keď si chcú so mnou zahrať. Stáva sa mi, že dostávam výzvy zahrať si napríklad dvaja na dvoch, ja to väčšinou prijímam a hráme zo dve-tri partičky. Niekto z toho môže mať veľký zážitok, keď si zahrá s človekom z televíznej obrazovky. Pre ľudí to vie byť nevšedný moment. Takže áno, dá sa to. Keď je niekto hráč Clashu – nech sa páči, pridaj si ma na Facebooku a potom sa objavíš aj v skupine na Clash Royale.
„Ani niektoré tradičné športy už nemajú takú sledovanosť na to, aby mohli byť vysielané v televízii. Počítačový svet je, bohužiaľ, stále televízne menšinový žáner.“
Máte rovnakú prezývku vo všetkých hrách alebo ich volíte náhodne, respektíve účelovo?
Áno, mám ju rovnakú. Práve preto, že meno Andrej Bičan je také zvučné, píšem ho všade. Keď sa moje meno objaví nejakým hráčom na druhej strane, vedia mať aspoň konkrétnu predstavu, s kým hrajú, najmä keď je to Slovák alebo Čech. Umocňuje to zážitok, hlavne keď sa mu podarí nado mnou vyhrať. Samozrejme, ľudia si často myslia, že je tam hráč používajúci pseudonym moderátora z telky. Viete, hrať s Bradom Pittom je zábava, a tak sa 14-ročný chlapec nazve BratPitt23 a môže hrať. Nie všetci však vedia, že Andrej Bičan je naozaj Andrej Bičan.
Väčšina Slovenska vás spoznala vďaka komentovaniu hier. Plánujete sa k tomu ešte vrátiť?
Bolo by zábavné sa k tomu vrátiť a určite sa to raz udeje. Konkrétne plány však zatiaľ nemám. Myslím si, že na Slovensku je to stále menšinový žáner. Momentálne, keď je moderátorský výtlak orientovaný na masu, tak sa snažím držať vo väčšine, pretože je tam väčšie uplatnenie. Odtiaľ viem vyťažiť najviac a toto vie najviac potešiť moju prácu. Ale verím tomu, že príde obdobie, keď budem hľadať menšinový žáner. A ak by som si mohol nejaký vybrať, tak by to neboli erotické filmy, ale radšej by som sa zaoberal hrami. Ak ma to, samozrejme, o tých pár rokov bude ešte baviť.
Rodičia sú rôzni a majú rôzne prístupy k tomu, či, koľko a aké hry majú hrať ich deti. Aké pravidlá uplatňujete u vašich detí?
Snažím sa hrať spolu s deťmi, to znamená, že vyhľadávam hry, ktoré môžeme hrať multiplayerovo. Nehráme len počítačové hry, ale patria do hlavnej zábavy u nás doma. A áno, aj v našej rodine sú rozkazy typu odložiť telefóny a vymedzený čas, počas ktorého sa deti môžu týmto spôsobom zabávať.
Aké hry teda vyberáte?
Nehráme strieľačky. Máme hru Overcooked, rôzne naháňačky, a po novom nás chytil Bomberman. Hoci tam vybuchujú bomby, je to skôr milé ako násilné. Samozrejme všetky násilia, ktoré sa v hrách dejú, majú svoje vekové obmedzenie a podliehajú striktnej kontrole. Napriek tomu, je to akoby nastavené tak, že hry od 12 rokov už nebavia 15-ročných, pretože tí už pritvrdzujú v tom, čo sa im páči a čo je pre nich dramatické. Naopak, niekedy sa aj my hráme hry alebo sa vyberieme na film, ktorý je od vyššieho veku, ako majú deti. Pri zdravej výchove a dostatočnom vysvetlení rodiča to nemôže mať tak negatívny vplyv.
Prečo podľa vás televízie na Slovensku nedávajú priestor e-športom, keď tradičný šport má v programovej štruktúre nezastupiteľné miesto a pravidelne sa vynára otázka samostatného športového okruhu vo verejnoprávnej televízii?
Ani niektoré tradičné športy už nemajú takú sledovanosť na to, aby mohli byť vysielané v televízii. Počítačový svet je, bohužiaľ, stále televízne menšinový žáner. V momente, keď to nebude blokovať väčšinového diváka, začnú to vysielať. Problém je aj s mladým divákom, ktorý čoraz častejšie vyhľadáva svoj obsah cielene na internete a nečaká na to, že o 15:30 bude v televízii Maxihra alebo čo. On si odtrhne jablko vtedy, keď naň má chuť.
„Niekto z toho môže mať veľký zážitok, keď si zahrá s človekom z televíznej obrazovky.“
Keď sme pri televízii, sledujete relácie zamerané na hry? Myslíte, že má zmysel ich robiť?
Relácie nevyhľadávam, no napríklad český Re-Play som párkrát videl a myslím, že je to kvalitný program. Častejšie ma zaujme náš televízny kanál, ktorý celé dni vysiela hráčske turnaje, beriem to ako relax. Veľa ľuďom však na tom chýba dramatický vývoj ako napríklad vo filme. Akonáhle človek hru nedrží v rukách a neovláda ju, rýchlo ho prestane baviť sledovať niekoho, ako sa hrá. Je to presne ako na pieskovisku. Chvíľu vás bavilo pozerať na kamaráta ako drží v ruke angličák a hrá sa s formičkami, no vy ste to chceli zobrať do ruky a hrať sa tiež. Preto si myslím, že samotný prenos hier je vhodný len na internete.
Mal by byť podľa vás e-šport kategorizovaný ako šport aj legislatívne na úrovni ministerstva športu? Napríklad aj šach je šport…
Skôr nie. Nemám naštudované to, do akej miery je to šport a do akej zábava. Tie klany fungujú, rozvíjajú sa, ale nemám pocit, že to má až natoľko prenikať do sveta športu. Povedzme si otvorene, u nás to aj tak ešte nedozrelo do takej miery, aby sme mohli mať ligu. Pokúsiť sa o to môžeme, ale asi to nebude na úrovni televízie ani ministerstva športu. Internet je to správne teritórium, kde sa má toto odvetvie rozvíjať. Counter Strike nepotrebuje, aby ho niekto dotoval na ministerskej úrovni. On sa rozvinie sám, pokiaľ bude mať dostatok e-športovcov a nekonečné miesto internetu. Náklady na hranie hier nie sú také vysoké, aby si ich nemohla väčšina dovoliť.
Myslíte, že sa to v blízkej dobe ani nezmení?
Internet je miesto, kde to má silné podhubie. Tak, ako prichádzajú na internet veľké spoločnosti a prenášajú tam život, my by sme, naopak, nemuseli prenášať virtuálny do reálneho. Hry prežijú vo svojom internetovom priestore. Keď sa to raz stane väčšinovým žánrom a ľudia budú radi pozerať herné zápasy pravidelne, tak to dostane aj svojich partnerov, reklamných či sponzorských. Spoločnosti budú brať stávky na jednotlivé klany, ľudia budú tipovať a chodiť na zápasy viac ako na Slovan – Trnava. Vtedy sa vlastne splní podstata toho, aby to mohlo byť profesionálne odvetvie.
Aké sú podľa vás aktuálne trendy vo vývoji hier? Čo sa výrazne zmení v nasledujúcich rokoch?
Myslím, že práve virtuálna realita ešte má čo ponúknuť. Jej nástup bol zatiaľ slabý a málo podporený. Vidno to na tom, že po určitom čase virtuálnu realitu človek odkladá a vracia sa k nej len sporadicky. Tituly na VR ešte stále nie sú také, aby nás posadili na zadok. Nie je tam ten moment ako napríklad pri hre Call of Duty, pri ktorej všetci netrpezlivo čakáme na ďalší diel. Sme s touto hrou už od 90-tych rokov a každý raz sa tešíme na to, kam sa vývojári znova posunuli, čo tam bude nové. Príbeh, hrateľnosť a to, ako to prežívame, nás posadí pred monitory na dlhé hodiny. Podobným príkladom je aj Super Mario, ktorý žije dodnes, a pritom vznikol na 8-bitovej technológii. Ľudí neomrzel a chcú ho hrať, lebo s ním prežili kúsok života a radi sa k nemu vrátia. Chýba mi niečo podobné aj na VR. Niečo, čo bude ťahákom, na ktorý budú ľudia neskôr spomínať. Virtuálna realita je hardvérovo najväčšia bomba, akú si vieme predstaviť, avšak softvérovo nám tam chýba titul, ktorý by to spojil a urobil z toho „megáčik“. Uvidíme, či sa im to podarí.
„Je skvelé, že na Slovensku máme vysokoškolský odbor pre digitálne hry, kde sa to rozvíja.“
Vráťme sa ešte k Maxihre. Ako ste sa dostali k príležitosti moderovať takýto formát?
Oslovil ma vtedy Ivan Holub, náhodne sme sa streli v reštaurácii po tom, čo ma videl v nejakej relácii. Rozprávali sme sa o tom, ako sa rád hrávam hry a podobne. Neskôr mu vypadol moderátor, zobral ma na skúšku a odvtedy mi to prischlo.
Existuje množstvo dohadov o tom, že hráči v Maxihre reálne neovládali priebeh hry. Tiež kolujú fámy, že išlo o audiotext prevádzkovaný za pochybných pravidiel. Vnímali ste v tej dobe z toho niečo? Ako to vnímate dnes?
Nebol to audiotext. V tej dobe sa ešte veľmi nerozvíjal, bol akoby v plienkach. Keď k nám niekto volal, išlo o bežný telefónny hovor, neúčtovali sme extra poplatky. Dokonca vtedy to ešte išlo na analógové linky, až neskôr došlo k digitalizácii.
Takže ste priebeh hry neovplyvňovali?
Boli to len fámy, na druhej strane bol reálny človek. Výnimkou bolo, keď sa k nám dovolal trojročný Martinko, tak sme mu trochu pomohli s tým ovládaním, aby sa vôbec dostal kúsok ďalej. Akonáhle sme počuli, že na druhej strane je hráč „se vším všudy“, tak si to všetko hral sám. Trojročný Martinko by však spadol do prvej jamy, bol by smutný, a to sme nechceli.
Crash pomohol k prerazeniu Play Station na slovenskom trhu. Je to vaša obľúbená konzola alebo preferujete iné?
Ja som skôr počítačový hráč, ale máme doma Play Station či Nintendo. Nesiem sa na vlne predchádzajúcich konzol, stále sme akoby o konzolu neskoršie. Nemáme najnovší Play Station, ale trojku. Má to ekonomické výhody, všetky tituly na trojku sú oveľa lacnejšie. Naopak, v počítačoch držíme prím, v PC máme tisíckovú grafickú kartu a najnovšie vychytávky.
Minulý rok ste boli na našom festivale UniCon. Zúčastňujete sa podobných podujatí pravidelne?
Nie. Myslím si, že tento festival je jedinečný a ani neviem o žiadnej alternatíve na inej univerzite.
Vtedy ste povedali, že sa ešte uvidíme. Bude tomu tak?
Áno, uvidíme sa. Dokonca budem súčasťou niektorých turnajov a nebudem tam len jeden deň, ale dlhšie. Preto čo najsrdečnejšie pozývam všetkých na UniCon. Ak by ste sa chceli so mnou stretnúť a dobre sa zabaviť, určite príďte.
Patria podľa vás hry na univerzitu?
Určite áno. Zábava má rozličné formy, existuje škola filmu, divadla, tanca, hudby. Myslím si, že hry patria do tohto storočia a malo by to byť dovedené do dokonalosti. Je skvelé, že na Slovensku máme takýto vysokoškolský odbor, kde sa to učí a rozvíja. Keby som mal znovu osemnásť, určite by som šiel študovať digitálne hry.
Profil: Andrej Bičan (43)
Vyštudoval Vysokú školu múzických umení a účinkoval v divadlách Nová scéna, Malá scéna a v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Moderovať začal v TV Luna a do povedomia divákov sa výraznejšie zapísal zásluhou uvádzania súťažnej relácie STV Maxihra. Svoje skúsenosti využil na obrazovkách TV JOJ, kde účinkoval v zábavných programoch Extrém, Varí vám to a iné. Po návrate do verejnoprávnej televízie začal moderovať zábavno-súťažnú reláciu 5 proti 5. V roku 2012 získal ocenenie v ankete Osobnosť televíznej obrazovky, kde zvíťazil v kategórii zabávač/moderátor zábavnej relácie. Minulý rok bol hosťom na UniCone a chystá sa k nám aj tento rok.
Autor: Tereza Šuveríková
