Väčšinou sa do rubriky absolvent dostanú ľudia niekoľko rokov po tom, čo FMK opustia. Bývalého šéfredaktora Atteliéru ANDREJA KNAPA však stále stretnete pobehovať po chodbách školy. O pár dní ho totiž čakajú štátnice. Tesne pred rozhodujúcimi skúškami sa nám v príjemne bizarnom rozhovore zdôveril nielen o tom, čo bolo na vedení najlepšieho študentského časopisu najťažšie, ale priblížil tiež, ako zosúladiť štúdium spolu s prácou na plný úväzok.
Prečo si sa rozhodol študovať na FMK?
Už od strednej školy som považoval médiá a marketing za veľmi zaujímavú oblasť, v ktorej by som raz chcel pracovať. Len som sa do posledného momentu nevedel rozhodnúť či to bude radšej masmediálna, alebo marketingová komunikácia. Nakoľko som nemal predstavu o konkrétnej náplni toho ktorého odboru, riešil som to skôr pocitovo a povedal som si, že v médiách môžem robiť aj bez toho, aby som mal za sebou masmediálnu komunikáciu. Rozhodol som sa teda pre marketing. Myslím si, že človek pracujúci v médiu by mal mať aspoň aké-také marketingové vzdelanie, pretože potrebuje vedieť pre koho výsledný produkt vyrába a napasovať ho na mieru svojej cieľovej skupiny.
Po takmer piatich rokoch už môžeš povedať či si teda urobil dobre.
Kebyže neštudujem marketingovú komunikáciu, tak by som sa určite nedostal na miesto, na ktorom aktuálne pracujem. Nehovorím to v tom zmysle, že by mi škola priamo pomohla, ale keby som sa dostal napríklad na kulturológiu, čo bola moja druhá voľba, tak asi by som nemal úplne otvorené dvere do sveta, kde sa pracuje s marketingom a médiami. S odstupom času si neviem predstaviť nad čím som v tom momente rozmýšľal. Takže som rád, že som sa dostal tam, kde som a že som načerpal toľko, čo som chcel.
Ako sa človek z marketingu dostane do univerzitného časopisu? Nie je to skôr výsada masmediálcov?
Atteliér som si všimol počas prvého semestra na škole a povedal som si, že na to, že je to študentský časopis, tak vyzerá skutočne veľmi dobre. Práve prvý ročník bol pre mňa, mierne povedané, úzkostlivý, keďže sme mali veľmi veľa teórie a málo praxe. Rozhodol som sa preto, že by bolo fajn navštíviť vtedy ešte pondelkové večerné stretnutie v Sutterené a zistiť ako to tam vyzerá. Nikdy som nemal ambíciu písať, ale už som tam zostal.
Aké boli tvoje začiatky? Ktorý tvoj článok ti najviac utkvel v pamäti?
Prvoradým cieľom, s ktorým som nastúpil, bolo spraviť rozhovor s niekým z rozhlasového prostredia. To ma oddávna fascinovalo, chcel som nazrieť dnu a porozprávať sa s niekým, kto pracuje v tejto oblasti. Najradšej si spomínam na dva materiály. Jedným bol práve rozhovor s riaditeľkou rádia Expres Evou Babitzovou a druhým bol článok o budúcnosti hudobných nosičov.
Čo ťa priviedlo k tomu, že si prevzal vedenie Atteliéru po Viky Mirvajovej a stal sa jeho šéfredaktorom?
Jedného krásneho dňa ma Viky oslovila. Z tej ponuky či by som nechcel nastúpiť na jej miesto, som bol vtedy celkom prekvapený. Zvažoval som ju, ale napokon som si povedal, že predsa nemám čo stratiť.
Ako si vychádzal s ľuďmi, ktorí pracovali na časopise?
Myslím, že sme vychádzali veľmi dobre. Prišla nová generácia, nové kamarátstva a hlavne chuť robiť v najlepšom vysokoškolskom časopise. Možno by bolo vhodné sa naopak opýtať ich, ako hodnotia toto moje pôsobenie (úsmev).
Veľkou výhodou našej školy je to, že poskytuje priestor na sebarealizáciu aj mimo vyučovacieho procesu.
Vedenia si sa nakoniec vzdal po dvoch rokoch, napriek tomu, že ti ešte ostával posledný ročník magisterského štúdia. Prečo si skončil na poste šéfredaktora?
Povedal som si, že je načase odovzdať žezlo ďalej. Nikdy som nemal v pláne pôsobiť tam od tretiaku až po koniec štúdia. Vždy bolo mojim zámerom nájsť si v poslednom ročníku prácu, vďaka ktorej by som po skončení štúdia neskončil na úrade. Dostal som sa na pohovor do RTVS, kde práve nanovo zostavovali sekciu marketingu a komunikácie, a to bola pre mňa životná príležitosť. Ako som už spomínal, fascinovalo ma prepojenie marketingu s médiami.
Splnili sa ti očakávania, ktoré si do tejto pozície v RTVS vkladal? Čo je tvojou pracovnou náplňou?
Snažil som sa do tejto práce nastupovať bez očakávaní, lebo očakávania môžu plodiť sklamania. Po roku už však môžem povedať, že som tam veľmi spokojný a som rád, že môžem byť jeden z tých, ktorí si nepovedia v nedeľu: „Fuj, zajtra idem do roboty“. Moja pozícia sa volá online a PR špecialista, pričom mám na starosti sociálne médiá a webové záležitosti.
Ako sa ti podarilo skĺbiť prácu s posledným rokom štúdia?
Veľkou výhodou našej školy je to, že poskytuje priestor na sebarealizáciu aj mimo vyučovacieho procesu. Taktiež na nej vyučuje mnoho pedagógov, ktorí si uvedomujú fakt, že my ako študenti musíme nabrať prax už počas štúdia, lebo sa nám môže stať potom jedna zásadná vec. Skončíme školu, ktorej sme sa síce dennodenne venovali, ale potom ideme na pohovory s nulovými skúsenosťami v životopise. Jednoducho pokiaľ si človek splní všetky povinnosti, ktoré má, tak máme na škole množstvo pedagógov, ktorí ti po dohode vedia poskytnúť väčší priestor na absenciu.
Ako to v súčasnosti vyzerá vo verejnoprávnom telerozhlase? Čo je pre vás najväčšou výzvou?
Najväčšou výzvou je prinavrátiť inštitúcii meno, ktoré jej patrí. Meno, ktoré napríklad vo veľkej Británii nesie BBC. Chceme, aby sa z RTVS stala moderná verejnoprávne inštitúcia.
Počas desiatich rokov je Atteliér pevne spätý s pedagogickým dozorom v podobe Júlie Kováčovej, ktorá je zároveň šéfredaktorkou celoslovenského denníka. Ako sa ti s ňou spolupracovalo?
Júlia ma na prvom stretnutí prekvapila. S celou partiou sme si chceli predmet prehlásiť, ale potom nás jedna osoba prehovorila na to, aby sme zostali a vyskúšali to. Tak sme do toho išli a musím povedať, že to bol jeden z najlepších krokov, ktorý som spravil na škole. Fascinoval ma jej svojský prístup, ktorý presadzovala voči nám. Ten je vlastne prístupom, ktorý presadzuje aj voči svojim zamestnancom. Svojský tým, že bol odlišný od ostatného pedagogického zboru. Bola to forma, ktorá mne vyhovovala a nútila ma robiť veci lepšie a tak, aby som si za nimi stál.
Existujú v Atteliéri aj nejaké problémy, s ktorými si najviac zápasil pri jeho tvorbe?
Najväčším problémom bola finančná závislosť. Čo ma tak trochu mrzí, že sme sa za mojej éry nestali finančne nezávislejšími.
Čo ťa Atteliér naopak naučil?
Naučil ma lepšej schopnosti komunikovať s ľuďmi, čo považujem za dôležité v súčasnom svete. Naučil ma filtrovať názory ľudí okolo mňa a vyberať si z nich to, čo považujem za dôležité. Nie len tie dobré, ale aj tie kritické, ktoré ťa dokážu posunúť dopredu. Vyskytli sa ľudia, ktorí mali chuť hádzať polená pod nohy, aj to človeka do života celkom pripraví.
Čo ťa najviac prekvapilo pri tvorbe študentského časopisu?
Najcharakteristickejším znakom našich redakčných sedení bývajú určite zalamovačky. Tie vždy prebiehajú počas jednej dlhej noci. Tí najvernejší sme sa stretli, aby sme dali časopis do finálnej podoby. To bol čas, kedy sme v škole, v Suteréne na Skladovej, trávili aj osem hodín. Avšak práve tie momenty, keď sme o štvrtej ráno išli zo školy sú tými najnezabudnuteľnejšími.
Sleduješ Atteliér aj v súčasnosti?
Áno sledujem, pretože ma veľmi zaujíma, kam sa časopis posúva. Zmenil sa určite k lepšiemu, lebo nastúpila nová krv. Keď si porovnám to, ako vyzeral Atteliér pred rokom a teraz, tak sú tam z môjho pohľadu len pozitívne zmeny, ktoré dúfam budú viesť k ďalším oceneniam napríklad aj na Štúrovom pere. Nielen pre časopis ako komplet, ale aj pre jednotlivcov, ktorí sa na jeho obsahovej tvorbe podieľajú.
S časopisom si vyhral dva roky po sebe prvé miesto na súťaži vysokoškolských časopisov Štúrovo pero. Pociťoval si určité zadosťučinenie, keď vo Zvolene vyhlásili Atteliér najlepším časopisom?
Možno by som ťa opravil, sme vyhrali. Bol som v prvom rade pyšný. Keď sa morduješ dlhé týždne s výrobou jedného čísla, a potom prídeš na miesto, kde je plno ľudí, ktorí sa snažia o to isté ako ty a nakoniec ich porazíme, tak to je naozaj skvelý pocit. Fakt, že odborník z branže ocení tvoju prácu aj takýmto spôsobom je veľmi príjemný. V konečnom dôsledku napriek tomu, že sme v tejto súťaži dlho, tak si držíme štandard, ktorý nepodliezame.
PROFIL
Andrej Knap (24) pochádza z Trenčína a na FMK nastúpil v roku 2009 ako študent marketingovej komunikácie. Atteliér viedol ako šiesty šéfredaktor v poradí. Počas svojho dvojročného pôsobenia s ním dvakrát vyhral súťaž vysokoškolských časopisov Štúrovo pero. Ešte počas štúdia začal pracovať v oblasti marketingu, pričom momentálne ho plne zamestnáva pozícia marketingového online špecialistu vo verejnoprávnom RTVS. V súčasnosti sa taktiež venuje písaniu diplomovej práce a príprave na blížiace sa štátne skúšky.
Autor: Martin Čeliga
