Čo je to ten Aspergerov syndróm? Aké sú jeho znaky a vlastnosti? Dá sa s ním žiť? V nasledujúcom rozhovore sme sa o tomto ochorení porozprávali so psychologičkou Janou Peškovou zo Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva Maják v Seredi.
Aká je definícia Aspergerovho syndrómu?
Aspergerov syndróm je vývojová porucha, ktorá sa vyznačuje ťažkosťami v sociálnej oblasti a v komunikácii. Väčšinou sa spája s tým, že intelekt človeka je neporušený, takisto reč býva dobre vyvinutá už v skorom veku.
Ako spoznáme takéhoto človeka?
Je to porucha, ktorá je podmienená neurologicky, takže často nie je na prvý pohľad na človeku vidieť. Podstatou tohto syndrómu je porucha sociálnych a komunikačných zručností, čiže človek nevie, resp. nerozumie sociálnym situáciám – nevie priradiť emóciu k tomu, ako tá emócia vyzerá na človeku, nechápe, aký má význam a ako by mal v takej situácii reagovať. Ľudia s týmto syndrómom sa teda v sociálnych situáciách na prvý pohľad môžu javiť ako ,,neohrabaní’’. Niekedy sa na to používa aj slovo výstrednosť. Je to jednoducho určitá zvláštnosť v sociálnom kontakte. Ďalším znakom býva motorická neobratnosť a nejaký výrazný a silný záujem, prípadne opakujúci sa, stereotypný vzorec správania alebo činnosti.
„Títo ľudia vnímajú svoju inakosť, často by aj ocenili nejaký kontakt, no iba v takej miere, ktorá im vyhovuje, čo ich okolie nemusí správne pochopiť.“
Dá sa s týmto syndrómom pracovať tak, aby nejak závažne neovplyvňoval životy ľudí, ktorí ním trpia?
Áno. Tým, že sa spája s neporušeným intelektom a je to vývojová porucha, často sa jeho príznaky časom zmiernia. Takže ľudia s Aspergerovým syndrómom sa normálne naučia v rôznych situáciách postupne odčítať, čo dané emócie v sociálnom kontakte znamenajú a ako sa majú v tej-ktorej situácii zachovať. Čiže sa to jednak zlepšuje časom a, samozrejme, sú nejaké prístupy, ktoré im môžu pomôcť, napríklad aj podporné rozhovory.
Kde môžu ľudia s týmto syndrómom nájsť odbornú pomoc v rámci terapií?
Pomoc môžu nájsť v rôznych poradenských zariadeniach – napríklad aj v takom, ako je naše centrum. Môžu sa prísť porozprávať a pomocou týchto rozhovorov aj budovať emočnú inteligenciu, či získať lepšiu orientáciu v sociálnych situáciách. Samozrejme, môžu absolvovať aj kognitívno-behaviorálnu terapiu (napríklad nácvik toho, čo v danej situácii robiť, ako situáciu identifikovať a ako sa v nej správať), naučiť sa štruktúrovať si prostredie a čas, čo tiež veľmi pomáha.
„Čím skôr sa príde na to, či dieťa týmto syndrómom trpí, tým skôr sa s ním môže začať pracovať.“
Sú s týmto syndrómom spojené aj nejaké riziká?
Pre ľudí, ktorí týmto syndrómom trpia, áno. Keďže ich ostatní zvyknú vnímať ako iných, výstredných či zvláštnych, môže im hroziť vylúčenie z kolektívu. Títo ľudia vnímajú svoju inakosť, často by aj ocenili nejaký kontakt, no iba v takej miere, ktorá im vyhovuje, čo ich okolie nemusí správne pochopiť.
Čo by ste odporučili takýmto ľuďom?
Určite je dobré, keď majú nejakú podpornú sieť. Keď sa majú o koho oprieť, s kým sa porozprávať, keď je pri nich niekto, kto im rozumie. Je tiež dôležité, aby sa rodičia detí prišli poradiť do poradne, ak sa im niečo nezdá vo vývine svojho dieťaťa alebo badajú viditeľné symptómy. Čím skôr sa príde na to, či dieťa týmto syndrómom trpí, tým skôr sa s ním môže začať pracovať.
Autor: Daniel Bíro
