Ktorá mediálna skúsenosť sa dá považovať za ,,štartéra“ vašej kariéry v médiách?
Bolo to ešte za mojich študentských čias na Katedre žurnalistiky, keď som chodila na služby do zahraničnej redakcie vtedajšieho denníka Smena. Mojou úlohou bolo pomôcť upraviť agentúrne správy, ktoré sme sa rozhodli v novinách uverejniť, dať im titulky a podobne. Obyčajne som slúžila so skúseným novinárom, až mi jeden z nich jedno popoludnie na poslednú chvíľu zavolal, že nemôže prísť do redakcie a že stranu zahraničnej politiky musím urobiť sama. Veľmi som sa bála, nebola som si istá, či to zvládnem. A na druhý deň mi v redakcii gratulovali, že som obstála, že ma len tak skúšali, že stranu po mne tak či tak kontrolovali a že už môžem začať slúžiť sama. Bola som vtedy na seba veľmi hrdá.
Pracovali ste v médiách v Prahe, dostali ste sa do Juhoslávie ako vojnová spravodajkyňa, a potom ste tam načreli i do diplomatických vôd, keď vás České ministerstvo zahraničných vecí poslalo ako atašé do Monitorovacej Misie Európskeho spoločenstva na území bývalej Juhoslávie. Bola vaša práca v Juhoslávii nebezpečná?
Vtedy som si to až tak veľmi neuvedomovala, ale boli momenty, keď sme sa dostali priamo pod paľbu a klamala by som, keby som povedala, že som nemala strach. Asi taký najsilnejší zážitok mám z roku 1996, keď sa chorvátskej armáde podarilo oslobodiť chorvátske územia, ktoré boli dovtedy v rukách krajinských Srbov. Ja som vtedy pracovala pre Televíziu OSN a krajinských Srbov a ich územie som veľmi dobre poznala, a tak sa nám podarilo byť jediným televíznym štábom, ktorý tam počas ofenzívy filmoval. Naše zábery sme posielali priamo do CNN. Dodnes mám pred očami tvár veliteľa, ako mi hovorí, že musíme okamžite odísť, horiace domy, zápach ľudských tiel a strašné zvuky, ktoré vydávali splašené kravy, keď utekali pred ohňom. Nerada na to spomínam.
Zahraničný spravodajca by mal ovládať viacero cudzích jazykov, ktorými jazykmi sa dorozumiete? Ako a kde ste sa ich naučili?
Mojim najmilovanejším jazykom je španielčina. Učila som sa ju na vysokej škole, mala som možnosť ísť na pol roka na Kubu, kde som v Rádiu Havana písala diplomovú prácu. Kubu a Latinskú Ameriku mám strašne rada a od mojich študentských čias som bola presvedčená, že tam budem žiť. Vždy, keď tam idem, tak sa cítim ako doma a vidíte, skončila som v Británii a pritom angličtinu som ako dieťa nemala veľmi rada. Mama ma na ňu posielala od mojich ôsmich rokov, no keby niet mojej najlepšej kamarátky, od ktorej som vždy všetko odpísala, neviem či by som vôbec tou jazykovkou prešla. Mojim druhým najobľúbenejším jazykom je ruština. Milovala som ju už na základnej škole, zbožňujem ruskú literatúru a hudbu a samotných Rusov mám veľmi rada. Mám medzi nimi najlepších priateľov. Srbsky a chorvátsky som sa učila počas šiestich rokov pôsobenia v Juhoslávii, ono sa ten jazyk na vás tak nejako prilepí. Spája sa pre mňa s veľmi silnými spomienkami na vojnu, a keď ním dnes hovorím, akoby sa otvárali staré rany. Myslím, že som sa s bývalou Juhosláviou ešte stále nevyrovnala. Dohovorím sa však celkom dobre i po poľsky.
V roku 1996 ste odišli do Londýna pracovať pre BBC, najstaršiu a najpopulárnejšiu britskú televíziu. Ako ste sa k tomu dopracovali?
Z Juhoslávie som do Londýna prišla s mojimi britskými kolegami z Televízie OSN. Mala som šťastie, lebo v tom čase sa robilo veľa dokumentárnych filmov z obdobia studenej vojny a ja som pre mojich šéfov bola zaujímavá tým, že som mala skúsenosti „z druhej strany železnej opony‘. Veľmi mi však pomohli nielen skúsenosti z Televízie OSN ale i dobrá ruština a španielčina.
Pracovali ste pre Oddelenie dokumentárnych filmov BBC. V ktorých krajinách ste nakrúcali dokumenty a ktoré krajiny vám najviac prirástli k srdcu?
Nakrúcala som na celom svete – od Austrálie, Hong Kongu a Číny až po Spojené štáty americké a Latinskú Ameriku. Najľahšie sa robí v Spojených štátoch, pretože ľudia sú tam na médiá a hlavne na televíziu veľmi zvyknutí, vedia ako vystupovať, veľmi ľahko sa tam natáčajú rozhovory. Najťažšie bolo niekoľkomesačné filmovanie hlboko v Guatemalskej džungli, keď sme natáčali s expedíciou kanadských archeológov, ktorým sa podarilo odhaliť jedno z dovtedy nepoznaných miest starých Mayov. Zo všetkého najviac mi však k srdcu prirástlo Rusko – tam som filmovala takmer sedem rokov. Stretla som sa s neuveriteľne múdrymi a šikovnými ľuďmi, a môj televízny štáb, s ktorým som tam pracovala bol fantastický. Dokonca i keď som filmovala na Slovensku, tak som priviezla so sebou štáb z Ruska a nie z Anglicka, pretože kvalitou a hlavne umeleckým vyjadrením boli na úplne inej úrovni.
Viete porovnať úroveň verejnoprávnych médií na Slovensku a v Británii? V čom je podľa vás najväčší rozdiel?
V kvalite novinárskej práce, pokiaľ ide o médiá ako je BBC či národné denníky, ako sú Guardian, Independent alebo Financial Times. Myslím si, že to nie je ani tým, že by naši novinári neboli dobrí, je to skôr tým, že na prácu tu v Británii majú vytvorené iné podmienky. Najväčší rozdiel je v kvalite televízneho vysielania – či už spravodajských relácií, ale aj dokumentárnych filmov.
Aktuálne pracujete pre Slovenský rozhlas ako zahraničná spravodajkyňa. Prečo ste sa vrátili k slovenským médiám?
Napriek všetkým skúsenostiam, ktoré som mala, niekde hlboko vo mne je stále spravodajca Slovenského rozhlasu. Keď vyrábam rozhlasové materiály, nepovažujem to za prácu, je to pre mňa koníček, ktorý veľmi rada robím. Som pritom v styku s bývalými kolegami, s ktorými som si vždy veľmi dobre rozumela a s ktorými sa nám spolu vždy veľmi dobre robilo.
Okrem vašej práce pre Slovenský rozhlas sa taktiež venujete osteopatii, ku ktorej ste si museli spraviť aj školu. Čo vás podnietilo presedlať z mediálnej oblasti do medicínskej?
Fascinovala ma možnosť pomôcť niekomu pri bolestiach. Myslím si však, že som bola veľmi ovplyvnená mojou mamou, ktorá je lekárka. Osteopatia je forma manuálnej medicíny. Základné štúdium bakalára trvá 4 roky pri dennom alebo 5 rokov pri diaľkovom štúdiu, titul magistra osteopatie môžete získať po ďalších 2-3 rokoch štúdia. Do mojej ordinácie v miestnom lekárskom centre chodia ľudia najmä s bolesťami chrbtice, ramien, bederných krížov a kolien.
Stretli ste sa pri svojej dlhoročnej práci v médiách v zahraničí s nejakými prekážkami?
Myslím si, že mojim najväčším problémom bol – a do veľkej miery stále je môj iný uhol pohľadu na veci. Uvedomovala som si to často pri filmovaní práve v krajinách, ako je Rusko. To, čo sa mojim anglickým nadriadeným zdalo zaujímavé, pre mňa bolo všednou vecou a naopak. To, čo bolo zaujímavé pre mňa, nie vždy bolo zaujímavé pre nich.
Pre mnohých žurnalistov by práca pre BBC bola splneným snom. Bolo to tak aj pre vás? Myslíte si, že prácu pre BBC možno považovať za vrchol kariéry novinára? Ak áno, prečo?
Ja sa musím priznať, že o BBC som vôbec nesnívala a robotu som tam vzala len preto, lebo v danom momente som nemala nič iné. Určite, BBC je veľmi uznávaná, ale nemyslím si, že by sa tu považovala za vrchol novinárskej kariéry. Sú mnohé americké televízne stanice, ktoré BBC úspešne konkurujú. Ja som v BBC robila réžiu dokumentárnych filmov a myslím si, že tie Briti vedia robiť naozaj fantasticky. Ale nie len v BBC. Kanál 4 takisto ponúka ohromne kvalitné veci a v dokumentaristike má dnes už len máloktorý z filmárov trvalý pracovný pomer, väčšinou majú len krátkodobé kontrakty, takže prechádzajú od jednej televíznej spoločnosti do druhej.
Ako zahraničná spravodajkyňa ste neustále v kontakte s aktuálnym dianím. Akú tému ste spracovávali naposledy?
Nedávno zomrela bývala Britská premiérka Margaret Thatcherová, ktorá bola u nás na Slovensku veľmi populárna, a tak bol doma veľký záujem o materiály o nej, o príprave jej pohrebu no a samozrejme i o samotný pohreb. Bola to veľká udalosť a som rada, že som sa jej mohla zúčastniť.
Autor: Viktor Kudzia
