Vysielate päťkrát do týždňa, vždy s iným hosťom. Ako sa pripravujete na jednotlivých respondentov?Čítam, počúvam a konzultujem všetko, čo sa dá.
Ako dlho trvá príprava na jedno vysielanie a ako vyzerá jeho tvorba?
Rozhodneme sa pre tému, pre hosťa, snažíme sa ho získať a keď ho získame, tak sa naňho pripravujeme.
A tieto rozhodnutia padajú okamžite po odvysielaní relácie?
Áno, čím skôr tým lepšie. Jedna relácia skončí a začína sa robiť na ďalšej. Je to robota, ktorá nemá začiatok ani koniec. Žiadne vysielanie nie je koncom, ale pokračovaním.
Neobávate sa upadnutia do stereotypu? Predsa len, každodenné vysielanie môže človeka po čase prestať baviť.
Je to práca a človek v sebe musí hľadať motiváciu, ako v nej ísť ďalej. Život je taký, že niekedy človeka aj sám posunie k tomu, aby našiel silu pokračovať. Pri tomto záleží aj na podmienkach, v akých robíte. Ja ich mám veľmi dobré, takže hľadanie tejto motivácie je pre mňa o to jednoduchšie. A napriek tomu, že sa proces opakuje a nie je každý deň nedeľa, každá jedna relácia musí byť dobrá. Načo by sme ich potom robili?
Koľko ľudí na programe pracuje?
V princípe dvaja, ja a šéfredaktor Peter Palovič. A nepriamo vlastne všetci, ktorí pracujú na spravodajstve.
Rádio Expres má predovšetkým zábavný charakter. Neobávali ste sa neúspechu relatívne vážnej relácie?
Tak ako hovoríte, vážnejší charakter asi spôsobí, že relácia nemá počúvanosť ako tie najpopulárnejšie programy. Záujem ľudí o spravodajstvo sa odvíja od toho, čo sa aktuálne deje. Na druhej strane, spravodajstvo je tu vždy. A toto nerobím kvôli úspechu. Či bol tento formát vhodný? Pre mňa určite. A či aj pre rádio? Nuž, to asi nie je celkom otázka pre mňa. Premýšľali sme aj nad inými formátmi, na tomto sme sa však zhodli. A vedeli sme, že ak to nebude fungovať, tak sa to jednoducho zruší. Ale asi to funguje, keďže vysielame už šiestu sezónu. A to ma veľmi teší.
Pri takom krátkom vysielacom čase sa nie vždy podarí k poslucháčovi dostať všetky dôležité myšlienky. Nechceli ste minutáž rozšíriť?
Rádio Expres má programovú štruktúru, v ktorej sme dostali vysielací čas a ja som za to rád. Možno sa to niekomu zdá krátke, ale ak si našu reláciu porovnáte s takou, v ktorej je viac hostí, zistíte, že čistý čas hosťa je porovnateľný. Otázkou je, či by dlhšiu reláciu bol skutočne poslucháč ochotný počúvať. Navyše, nikdy nepoložíte všetky otázky, v rozhovore sa nedá obsiahnuť všetko. A aby ten čas neuplynul zbytočne, je dôležité rozhodnúť sa, na čo klásť dôraz. V tomto je to pre mňa zároveň veľká výzva.
V živom vysielaní často prichádzate do kontaktu s politikmi. Bol na vás z ich strany niekedy vyvíjaný tlak?
Stáva sa všeličo, ale je to niečo, čo si nemôžem pripúšťať a nemôžem nad tým premýšľať. Snažím sa robiť svoju prácu dobre a čestne. Ak má niekto s mojou prácou problém, tak má právo nesúhlasiť, ja to však nemám ako riešiť. Každý chce vyzerať dobre, byť v čo najlepšom svetle a ak sa to týka politikov, tak aj obstáť v rozhovore čo najlepšie pred svojimi voličmi.
Takže nikdy žiadne vyhrážky ani nič podobné?
Nie, nikto sa mi nevyhrážal.
Pozvania politikov od vás, až na jeden značne medializovaný prípad, bývajú prijímané…
Aký prípad máte na mysli?
Predvolebné duely z posledných parlamentných volieb, keď premiér odmietol prísť do duelu s Igorom Matovičom.
Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. V rámci nášho volebného vysielania, v tzv. volebných dueloch, sme vyžrebovali dvojice politikov v prítomnosti notára tak, aby všetko bolo spravodlivé a aby sme so zložením duelov nemohli manipulovať a nijako ich meniť. Žreb dal dokopy Igora Matoviča a Róberta Fica a ten sa rozhodol neprísť. Je mi to, samozrejme, ľúto, ale viac som s tým urobiť nemohol.
Napriek tomu sa dnes (na rozdiel od mnohých iných komerčných médií) môžete pochváliť jeho pravidelnou prítomnosťou.
A som za to rád. Nie vždy to pozývanie vychádza podľa našich predstáv a nie vždy hosť pozvanie prijme. Snažím sa však nájsť iný termín, aj ja predsa rešpektujem, že môžu existovať aj objektívne dôvody, pre ktoré hosť nemôže prísť. Ak nie sú, upozorním na to.
Mnohokrát sa stalo, že hosť sa vyhýbal odpovedať na otázku, ktorú ste položili. Kedy pre vás nastáva moment, keď vašu snahu definitívne vzdávate?
Nemá to šablónu, záleží na hosťovi, situácii. Nemám v scenári napísané: „Spýtaj sa trikrát a ak neodpovie, choď ďalej.“ Navyše, jedna otázka sa dá položiť viacerými spôsobmi. Nemôžete niekoho prinútiť hovoriť. A mňa to môže opäť len mrzieť a môžem len využiť všetky dostupné prostriedky, aby som rozhovor posunul ďalej. Keď hosť neodpovedá, ľudia to počujú.
Sú záznamy relácie formou videa na Youtube snahou o prepájanie s najmodernejšími médiami?
Z môjho pohľadu nie. Video k takýmto rozhovorom patrí, nič konkrétne sa tým nesleduje. Ak rozhovor v éteri odznie, je výborné mať z neho záznam, aby ho človek, ktorý ho nestihol alebo ho chce počuť znovu, mohol niekde nájsť. Rozdiel je snáď len v tom, že vizuálne vnímanie človeka o ňom môže napovedať ešte viac.
Pozícia novinárov a ich povesť je naštrbená a pre mnohých ide o akúsi “podradnú” profesiu…
A vidíte, odbory masmediálnej komunikácie a žurnalistiky sú plné študentov. To je výborné a teším sa z toho.
Ako v tomto kontexte vnímate kritické výroky politikov na prácu žurnalistov na Slovensku?
Nevnímam to nijako. Novinár nevstupuje do deja, je ten, kto informáciu prináša, nemení ju a nevstupuje do jej tvorby. Novinár nie je niekto, s kým môžete o faktoch, ktoré prináša, diskutovať. A urážky na novinárov ani nemôžem brať osobne. Už len preto, že ako novinár s politikmi z osobného hľadiska nevstupujem do konfliktu a nevymieňam si s nimi názory. Zastupujem poslucháčov a nie samého seba, takže takéto výroky ma nemôžu vyrušovať. Môžeme sa baviť o tom, či je to vulgárne a hnusné. Samozrejme že je! Rovnako, ako je nechutné urážanie kohokoľvek, nemusí to ani súvisieť s politikou. Navyše, človek s kritickým myslením vie, že útok na novinára je pravdepodobne súčasťou stratégie, marketingu. Robím si svoju prácu bez ohľadu na to, či niekto o niekom povie, že je špinavá prostitútka alebo záchodový pavúk. Práca novinára sa nedá skryť, všetko čo vytvoril si predsa môžete pozrieť či prečítať. Výsledok jeho práce musia posudzovať čitatelia.
Začínali ste v televizii TA3. Sledujete jej vývoj aj naďalej?
Sledujem všetko, čo sa deje okolo.
A čo RTVS? Váš vtedajší odchod zo spravodajstva STV prišiel po zmenách vo vedení…
Prišiel kvôli otvoreným politickým tlakom vtedajšej SNS.
A ako sa na aktuálne dianie pozeráte teraz? Znovu cítiť tlak, dokonca z tej istej strany.
Vždy je zlé, keď sa politici snažia ovplyvňovať alebo zasahovať do spravodajstva akejkoľvek redakcie. Pokiaľ sa to špeciálne týka verejnoprávnej televízie, je to ešte háklivejšie. Je to predsa inštitúcia, ktorú si platíme všetci cez koncesionárske poplatky, a ktorá patrí ľuďom tejto krajiny. RTVS nemôže vlastniť konkrétna osoba, nech už je to predseda vlády, predseda parlamentu alebo ktokoľvek iný.
Neláka vás návrat do televízie?
Teraz nie. Takáto ponuka neprišla a ani nad tým nepremýšľam. Mám skutočne dobrú a slušnú prácu a ľudí, pre ktorých pracujem, si veľmi vážim. V doterajšej kariére som sa nikdy nestretol s firmou, ktorá by bola taká komplexná a profesionálna, ako je Rádio Expres. Nevidím dôvod prečo to meniť.
Máte medzi novinármi svoj vzor? Koho práca z radov novinárov vás osobne najviac zaujíma?
Nemyslím si, že môžem hovoriť o nejakom vzore. Určite však môžem hovoriť o mnohých ľuďoch, ktorých si za ich novinársku prácu vážim a rešpektujem ich. A nemusíme ísť do zahraničia, stačí ostať na Slovensku. Aj tu sú ľudia, od ktorých som sa veľa naučil. Aj keď ma mrzí, že najprv Československo a teraz aj obidve republiky, Slovensko a Česko, sa dlhé roky vyhrabávame z tých sračiek, ktoré sme tu zažili „za totáča“. Naprieč všetkými sektormi tu akoby chýba jedna generácia ľudí. V mojich začiatkoch sme to zažívali tiež. Aj tu boli novinári v strednom veku, ktorí boli fajn a neboli skompromitovaní bývalým alebo súčasným režimom, ale bolo ich skutočne málo. A dnes? Podľa mňa je tu dosť novinárov, od ktorých sa oplatí učiť, čítať ich alebo počúvať. Ľudia z Trendu, N-ka, SME-čka, .týždňa či Aktualít.
Ako vnímate vstupy veľkých investorov s politickým pozadím do médií u nás alebo v susednej Českej republike?
Je to škoda, ale tak to je. Tým novinárom však s príchodom nových majiteľov neodpadli ruky a mnohí z nich napriek tomu robia kvalitnú robotu.
Ak by do média, v ktorom pracujete vstúpil podobný investor, zvažovali by ste odchod?
Našťastie nad tým teraz nemusím rozmýšľať. Pri vstupoch oligarchov do médií novinári odchádzajú inam. Napriek tomu v pôvodných redakciách sú stále takí, ktorým dôverujem. Akurát to majú ťažšie, pretože musia dennodenne dokazovať svoju nezávislosť.
Dennodenne prijímate veľké množstvo informácií. Ktoré zdroje považujete za najdôveryhodnejšie, a po ktorých vy sám siahnete najčastejšie?
Čítam všetko čo sa dá. A zásadne nečítam žiadne konšpiračné weby ani nič podobné. Hoci si viem predstaviť, o čom a ako píšu. Pozornosť venujem skutočne overeným zdrojom, o ktorých kvalite som sa počas rokov mnohokrát presvedčil. A potom sa radím aj s dôveryhodnými ľuďmi, ktorí mi povedia svoj pohľad na vec, prípadne ma navedú ďalej. To sú pre mňa hlavné zdroje.
Keď už ste spomenuli konšpiračné weby, ako vnímate informačnú vojnu a vplyv proruskej propagandy v našom regióne?
Katastrofa. Je to dôkaz toho, že ľuďom stačí len “tá ich pravda”. A to ma mrzí, lebo ak je problém naozaj vážny a široký, tak nad ním treba veľmi vážne a veľmi zoširoka premýšľať. A k tomu vám nestačí len jeden pohľad na vec, pri ktorom zotrváte. Ja radím sledovať čo najviac príspevkov k danej téme, aj to, kto ich publikuje, kto je pod článkami podpísaný. A overovať zdroje. Nie všetko, čo znie fantasticky, predsa musí byť pravda. Nič nie je zadarmo. V dnešnej dobe už ani informácia, práve naopak, keďže “akobyzdrojov” sú tisíce. Je zložitejšie nájsť pravdu, ale určite nie nemožné. Som však presvedčený, že pri troche snahy sa každý môže dopracovať k pravdivej informácii. Mnohí ľudia túto dobu nazývajú postfaktuálnou a aj ja mám podobný pocit.
Mali by mať ľudia, ktorí takéto konšpiračné teórie šíria, priestor v tradičných médiách? Je lepšie ich konfrontovať s pravdivosťou klamstiev a poloprávd, ktoré šíria alebo im netreba venovať nijakú pozornosť?
Úplne otvorene priznávam, že sám presne neviem, ako k týmto veciam pristupovať. Otázka znie, či sa napríklad dá konfrontovať s človekom, ktorý je o niečom presvedčený a žiadne argumenty neprijíma. Napríklad, prečo s niekým argumentovať o tom, či Slovensko poslalo do plynu 70 000 vlastných občanov? Že boli títo ľudia tupo a sprosto zavraždení? Mám ako moderátor takejto relácie o tomto s niekým polemizovať? Potom môžeme polemizovať aj o tom či tento svet skutočne existuje, či sa nesnívame veľkému obrovi. Toto sa proste nemôže diať. Treba oživiť kritické myslenie. Lebo napriek mnohým útokom zo strany politikov či športovcov, ktoré z médií robia nejakú zvláštnu veľmoc, sa podľa mňa normálnym správam stále veriť dá.
Existuje niekto, koho by ste ešte v relácii chceli privítať? Nejaký vysnívaný hosť?
Fúha. Ľutujem, že som v štúdiu nikdy nemal pána Satinského. Aj keď sme k tomu boli blízko. Mal som však tú česť stretnúť sa u mňa v relácii s pánom Lasicom a vždy to bol zážitok. Sme však spravodajstvo a naše sny a túžby musíme odhodiť. To čo robíme, nerobíme preto, aby sme si robili radosť alebo z toho mali výhody. Práve naopak, naša práca nás v tomto obmedzuje. Musíme byť ľudia, ktorí sú nenápadní, nie sú trblietavé celebrity. To, čo pre nás má byť nápadné je informácia, ktorú dávame von. Možno by si niekto povedal, že robiť túto prácu je pekné práve preto, že sa môžeme stretnúť so zaujímavými ľuďmi, ale je to presne naopak. Na tejto práci je najkrajšia práve tá odosobnenosť.
Je aj niekto, koho by ste už v relácii nikdy nechceli?
Hm… Asi nikto.
Zaslúžia si teda mediálny priestor aj ľudia ako Marián Kotleba?
Je to zvolený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. O jeho aktivitách aj aktivitách jeho strany správy informujú.
Branislav Závodský (39) je rozhlasový moderátor. V Rádiu Expres hostí každý pracovný deň respondenta v spravodajskej relácii Braňo Závodský Naživo, ktorá funguje od roku 2010. V minulosti pôsobil v niekoľkých médiách, napríklad v spravodajstve televízie TA3, Slovenskej televízie, v ktorej okrem iného moderoval politickú diskusiu O 5 minút 12, či v časopise .týždeň. Je ženatý a má dve dcéry.
Autor: Ján Janočko
Foto: Pavel Bielik
