Skúste nám priblížiť cestu mediálnou sférou.
Po absolvovaní konkurzu v roku 1971 som nastúpila do Československého rozhlasu. Hlásatelia boli vtedy rozdelení na správarov a programových pracovníkov. Ja som pracovala ako hlásateľka správ, správy som nepripravovala, len čítala. Po ročnom pôsobení ma pozvali na skúšku do Československej televízie. Chodila som čítať komentáre do televíznych novín. Všetky texty v reportážach sa čítali naživo. Povedali, že ak sa osvedčím, príjmu ma. Do televízie som nastúpila 1.apríla 1972. Celé roky som si vravela, že to bol prvý apríl, ktorý trval 26 rokov. Počas môjho pôsobenia v televízii som stále spolupracovala s rozhlasom. Od roku 1999 som sa vrátila do spravodajstva SRo a správy som už pripravovala aj čítala až do roku 2007, keď som prišla naspäť do televízie ako vedúca vydania v spravodajstve. Môj „kolotoč“ sa skončil definitívnym odchodom v roku 2012. Počas môjho pôsobenia v médiách som od roku 1995 školila nových redaktorov a moderátorov. Od roku 2001 som na UCM na Fakulte masmediálnej komunikácie a vediem prezentačný seminár pre druhý a tretí ročník.
Ktoré z vašich zamestnaní by ste vyzdvihli? Čo vám prinieslo?
Keď sa pozriem spätne na moje profesionálne pôsobenie, určite najradšej spomínam na roky v rozhlase. Tam sa človek mohol „schovať“ za svoj hlas a predstavovať si, ako ho vnímajú poslucháči. Keďže som pracovala v spravodajstve, v rozhlase som si vyskúšala čítanie rôznych textov. Mali sme to šťastie, že s nami pracovali profesionálni režiséri, ktorí sa neuspokojili s neprofesionálnym výkonom. Mali pripomienky dovtedy, kým som to nezvládla tak, že oni boli spokojní. Bola to výborná škola, ktorá nás naučila sebadisciplíne, dôslednosti, presnosti, dochvíľnosti, odolnosti voči stresu, pokore a ústretovosti. V neposlednom rade nás naučila niesť zodpovednosť za svoju prácu. Napriek ohromnému stresu ma práca bavila. Žila som ňou celé roky aj preto, že manžel Ladislav Pilz pracoval v televízii ako režisér a naše debaty sa krútili okolo práce aj doma. Aj preto možno obidvaja synovia skončili v televíznej „branži“, napriek tomu, že keď boli mladší, vraveli, že takú náročnú prácu robiť nebudú.
Vy a študenti – ako ste na tom? Vnímate nejaký posun u mladých ľudí, napríklad čo sa týka médií a ich vplyvu?
Vyučovanie bola obrovská výzva, ktorú som sa bála prijať, ale okolie ma presvedčilo, aby som to skúsila. A radili mi dobre. Neoľutovala som. Pracovať so študentmi je pre mňa obohacujúca skúsenosť, sú vnímaví, kritickí, chcú sa učiť. A najviac ma teší, že stále viac študentov vie posúdiť súčasné mediálne výstupy a sú veľmi kritickí. Spolu s nimi sa pýtam, čoho sa na televíznej obrazovke ešte dožijeme.
S akou najčastejšou chybou sa stretávate u ľudí z praxe?
Profesor Mistrík st. nám vždy vravieval, že musíme vysielať pre profesionálov, pretože len tak sa budeme zlepšovať. V súčasnosti mi táto jeho myšlienka chýba u ľudí, česť výnimkám, ktorí sa pohybujú v médiách. Nevenujú sa dostatočne príprave, nevnímajú text, aby ho porozprávali, len ho čítajú a mnohokrát ani nevedia, o čom je. Spoliehajú sa na čítacie zariadenie na kamere a ak sa text náhodou „stratí“, nastane katastrofa. Ale aj text na „čítačke“ by mal byť porozprávaný. Vyslovené slovo v elektronických médiách vnímame uchom a takáto informácia je veľmi prchavá. Ak nás téma nezaujíma, počúvame ju ako ruch. Spozornieme vtedy, ak nás zaujme.
,,Som z toho smutná, ale slovenské médiá skoro vôbec nepozerám a nepočúvam. Moje ucho počuje skôr chyby v prejave a nemôžem sa sústrediť na obsah.“
Ako by mal podľa vás vyzerať správny masmediálec? Čo všetko by mal spĺňať a čoho by sa mal, naopak, vyvarovať?
Stále platí, že talent nestačí, treba sa neustále zdokonaľovať, cizelovať prejav, zodpovedne sa pripravovať na vysielanie. Mnohí mladí ľudia sa skôr vyhovárajú, než aby sa zamysleli nad tým, čo im radí skúsenejší kolega. Hovorí sa, že človek sa učí na vlastných chybách. Je to pravda, ale v tejto práci je to na škodu. Človeku potom trvá omnoho dlhšie, než sa posunie.
Aké máte skúsenosti s našimi fakultnými médiami? Myslíte si, že študenti pracujúci v nich budú mať možnosť ľahšie sa presadiť?
Som veľmi rada, že môžem pomáhať študentom v univerzitnom rádiu a televízii. Pravidelne precvičujeme ich prejav, ako písať texty, aby boli čo najzrozumiteľnejšie. V tejto práci je dôležitá spätná väzba. V textoch musí byť „človečina“, pri čítaní musia artikulovať. Je dôležité, aby mysleli na tých, ktorí ich počúvajú. Tí, ktorí sa dali na dráhu moderátorov a redaktorov, to nebudú mať v súčasnosti ľahké. Konkurencia je obrovská a pracovných príležitostí málo. A tí, ktorí sa nechcú stať „bábkami“ v rukách zamestnávateľov, to budú mať tiež ťažké. Nájsť si ostrov, kde by sa cítili dobre a práca by ich tešila, je náročné. Tento rok je najviac študentov, ktorí sa snažia začleniť medzi profesionálov a chcú nielen nazrieť, ale aj zvládnuť zákutia „mediálnej kuchyne“. Veľmi im držím palce a snažím sa im čo najviac pomôcť, aby ich cesta za poznaním bola čo najmenej bolestná, aby zostali nohami na zemi, aby sa stále učili, aby boli zvedaví, aby mysleli na druhých a aby vedeli počúvať. Táto práca je tímová, televízny redaktor sa nezaobíde bez kameramana.
Uprednostňujete niektoré zo súčasných spravodajstiev?
Myslela som si, že sa vyhnem odpovedi na otázku: ,,Ktorému spravodajstvu dávate prednosť?”. Som z toho smutná, ale slovenské médiá skoro vôbec nepozerám a nepočúvam. Moje ucho počuje skôr chyby v prejave a nemôžem sa sústrediť na obsah. Občas si pozriem TA3, ale najčastejšie Českú televíziu. Spolu s manželom rada sledujem športové prenosy a musím sa priznať, že niekedy bez zapnutého zvuku. Túto vetu nemusím ani vysvetľovať. Obidvaja konštatujeme, že nám stačí obraz, než by sme mali počúvať neprofesionálneho komentátora.
Čo by ste odkázali študentom, ktorí sa chcú raz skutočne živiť prácou v médiách?
Naši študenti, ktorí sa chcú vydať touto tŕnistou cestou, musia dobre poznať samých seba, aby mohli odolávať stresu, tlaku, požiadavkám súčasnosti. Redaktor v médiách nemá pevný pracovný čas, niekedy ho pracovné povinnosti prinútia byť v práci aj niekoľko hodín navyše. Ak je mimoriadna situácia, musí prísť do práce. To si vyžaduje veľkú obetavosť, súkromie musí ísť stranou. Ak sa chce stať profesionálom, nesmie zaspať na vavrínoch. Čo stačí dnes, zajtra nemusí.
