Chcela som ísť niekam veľmi ďaleko, najlepšie mimo Európy. Na celé leto sa stratiť a žiť úplne iný život. Z výberu preto vypadol zber uhoriek v Nemecku, oberanie jabĺk v Taliansku a kadejaké iné sezónne brigády v okolitých európskych štátoch, pri ktorých som usúdila, že v jazyku sa tak či tak bohvieako nezlepším. Z toho mi vyplynulo, že pôjdem do USA, kde sa zároveň zdokonalím v jazyku.
Na počiatku bol tábor
Začala som googliť, zisťovať, pýtať sa. Nechcela som zobrať hocijakú robotu. Plavčíčku som vylúčila a ani upratovať som nechcela. Raz, keď som si v Jame krátila čakanie na prednášku prezeraním oznamov na nástenke, mi do oka udrel inzerát od Campleaders. Tábor! Že mi to skôr nenapadlo. Bola by som v kontakte s americkými detičkami, sama si užívala vzrušujúce táborové aktivity a hlavne cestovala. Campleaders je agentúra, ktorá sprostredkúva prácu študentom vysokých škôl v amerických táboroch a hoteloch. Rozhodla som sa vyskúšať to a byť o krôčik bližšie k môjmu americkému snu. V Campleaders boli skutočne rýchli, pretože sa mi ozvali ešte v ten istý deň. Nasledovala informačná prednáška v Bratislave, krátky pohovor a vytvorenie vlastného online profilu, vďaka ktorému si mohli tábory o mne niečo prečítať a tiež ma kontaktovať. Po všetkých vybavovačkách v Bratislave však nastala dlhá odmlka a o vývoji môjho amerického sna som už pekných pár týždňov nepočula. Každým dňom ma chytala väčšia panika, že som neschopná a nikto si ma nevyberie. Agentúra ma ale neustále presviedčala, že sa nemám čoho báť.
Kašlem na tábor?
Niekedy počas strácania nádeje o mojom americkom lete mi prišla do cesty spoločnosť Southwestern advantage. Študenti marketingu nám rozprávali o predávaní knižiek door to door v USA. Hovorili o vytrvalosti, obchodnom duchu a tiež o nedeľných meetingoch a spoznávaní Ameriky. Keďže študujem marketing, dúfala som, že podomový predaj mi dá veľa skúseností. Neváhala som. Pri tejto práci nebudem celé leto sedieť na zadku, budem priamo komunikovať s americkými rodinkami a zarobím si koľko chcem. Nastala dilema, čo s táborom.
Knihy budú najlepšie rozhodnutie
Rozhodla som sa nechať Campleaders na čakacej listine a skúsiť, či ma v Southwestern medzi seba vôbec prijmú. Keď mi oznámili, že som sa stala posledným členom z ich bookmen tímu, okamžite som zrušila tábor. Opakovali mi, nech si to premyslím, no napriek tomu som odstúpila od zmluvy s Campleaders a podpísala novú so Southwestern advantage. Na Slovensku ma čakala ešte dlhá príprava. Začali sme sa naspamäť učiť sales talk a raz za týždeň sme sa všetci z Trnavy stretávali, skúšali a motivovali. Veľmi som sa tešila, že idem robiť niečo, čo má zmysel. Pred reálnym predajom sme museli absolvovať jeden týždeň v Sales school v Nashville. Spolu s desiatkami ďalších študentov z východnej Európy sme sa každý deň spoločne stretávali v priestoroch University of Tenessee, omieľali naučený sales talk a behávali s ťažkými bookbagmi po ostrom slnku. Napriek náročnosti mi Sales school veľa dala a považujem ju za produktívne strávený čas. Spoznala som tam samú seba, mala som možnosť vypočuť si asi najlepšieho rečníka na svete – Chrisa Adamsa a naučila sa tam z marketingu viac ako za celý prvý ročník na UCM.
Smer Salt Lake City
Naša trnavská skupinka išla predávať do Utahu, blízko Salt Lake City. Prostredie tam bolo nádherné a nočný výhľad na vysvietené mesto zhora na nezaplatenie. Čo sa týka predaja, nebolo to také jednoduché. Niežeby som chcela moju neschopnosť zvaľovať na našich manažérov, to nie. Vedela som, že do Ameriky nejdem na výlet a budem musieť makať. Snažila som sa. Každé ráno sme mali budíček pred siedmou, v priebehu pätnástich minút som musela byť oblečená, umytá (rannú bitku o kúpeľňu ani nespomínam) a s batohom na pleci pripravená na cestu. Vzhľadom k obsahu bookbagu odhadujem, že vážil minimálne päť kíl.
Ranný rituál
S opachou na chrbte som sa každé ráno ponáhľala na bicykli do McDonaldu. Skutočne som mala čo robiť, aby som sa neprekotila. Raňajky sme museli mávať mimo domu, aby sme sa, podľa slov našich manažérov, rýchlejšie prebrali. Nakoniec sa nám potvrdilo príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré a bez enormného prísunu kalórií by sme nestreli nášho kamaráta z Mexika. Ten nám pomohol toľkokrát, že som mu ani nestíhala za všetko ďakovať. Pri raňajkách sme si rýchlo zaznačili na mapke ulice aj s domami, ktoré by sme mali za ten deň obehnúť a vypísali zošity na objednávky. Tiež nejaká pochybná psychológia – vypíšte si minimálne dve objednávky každé ráno a zaručene niečo predáte. Nefungovalo to. Pred odchodom sme si vždy spoločne zatancovali motivačný tanec (ktorý bol mimochodom viac smiešny ako motivačný) a vyštartovali sme každý svojim smerom.
Moje prvé dvere
Predtým, ako som zaklopala na prvé dvere, som sa odhodlávala asi tri minúty. Nik neotvoril. Ani pri tých ďalších, ani pri nasledujúcich. Väčšina bola v práci a tí, čo boli náhodou doma, museli mať o mne zvláštnu mienku. Premotivované mladé dievča v modrom tričku, ktoré má na pleci ťažkú tašku a v ruke akýsi šanón pobehuje od dverí k dverám. No buď by mi prišlo toho dievčaťa ľúto a aspoň by som jej ponúkla pohár vody (to sa mi stávalo celkom často, asi som vyzerala fakt úboho), alebo by som ju jednoducho ignorovala. Navyše, každý tretí dom mal na dverách tabuľku “no soliciting”. Klopala som aj na tie. Môj elán, ktorý do mňa manažéri tĺkli ešte na Slovensku, sa každým dňom strácal. Knihy si ľudia môžu kúpiť aj cez internet, tak načo je toto všetko dobré?
Nie vždy to bola až taká katastrofa
Nejdem viac kritizovať tento program ani samotný predaj. Zažila som tam mnohé pekné chvíle. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa so spolubývajúcou Zuzkou (napriek zákazu) vybrali predávať obe naraz. Už niekoľko hodín sa nám nedarilo, boli sme hladné a unavené z celého týždňa. Zaklopali sme na dvere a takmer okamžite nám otvoril jeden chlap. Právom sme ostali nesvoje, lebo mal cez seba prehodený len uterák, ktorý ledva zakrýval to, čo mal. Snažila som sa začať prvými vetami zo sales talku a ospravedlniť sa, že prídeme neskôr, no nestihla som to a uterák mu spadol. Všetci sme vybuchli od smiechu vrátane kočíkujúcich susediek na ulici.
Bye bye Southwestern advantage
Keďže moje financie zaznamenali rapídny odliv a moja psychika na tom tiež nebola najlepšie, rozhodla som sa zmeniť prácu. Rozhodnutie nebolo ľahké a ak by som v tom bola sama, určite by som letela domov. Vďaka vzájomnej podpore dvoch dievčat, ktoré rovnako ako ja zahodili neistú kariéru a nášmu kamarátovi Mexičanovi, ktorý nám pomohol s hľadaním roboty, ukázal najkrajšie časti Salt Lake City a s kuframi odprevádzal až do poslednej chvíle, som to zvládla. Leteli sme do Ocean City v štáte Maryland za bratrancom jednej zo spomínaných dievčat. Mohli sme uňho pár nocí prespať, dokonca nám sľúbil, že sa popýta na robotu a zariadi odvoz z New Yorku do Ocean City.
Stratené v New Yorku
Do Marylandu sme nemali žiadny priamy let, preto sme pristáli v New Yorku, odkiaľ sme chceli ísť autobusom. Naše lietadlo meškalo a objednaný mikrobus medzitým odišiel. Uviazli sme na druhom najväčšom letisku na svete. Po zvážení všetkých možností, niekoľkonásobnom otravovaní všetkých policajtov a neúspešnom volaní Simoninmu bratrancovi, sme nastúpili k akémusi chlapíkovi, čo nás odviezol na autobusovú stanicu. Najbližší autobus nám išiel o 17 hodín. To znamenalo stráviť noc v centre. S ťažkými kuframi a finančne na mizine sme sa chvíľu motali po Times Square, a potom spali na stanici. Neboli sme jediné, dokonca sme stretli jednu Poľku s podobným osudom.
Konečná stanica = Ocean city
Po hodinách strávených v nebezpečnom New Yorku nasledovala cieľová zastávka – Ocean City. Chvíľu trvalo, kým sme si zohnali vlastné bývanie a stálu robotu. Ja som sa napokon zabývala s poriadkumilovnými Ukrajincami a jedným dievčaťom z Hongkongu, na ktorých som nemohla povedať krivé slovo. V Ocean City som robotu zmenila trikrát. Denne som prebicyklovala prinajmenšom 12 kilometrov, pretože moja posledná robota bola na míle vzdialená od ubytovania. Svoj bicykel by som ale nevymenila za žiadny iný dopravný prostriedok. Pracovala som veľa a behala z roboty do roboty. V porovnaní so Southwestern mi aspoň za každú odpracovanú hodinu zaplatili.
Navždy v srdci
V multikultúrnom Ocean City som spoznala najlepších ľudí nielen z Ameriky, ale aj z východnej Európy, Ázie, či dokonca Afriky. Bola som rada, že som predsa len neodletela domov a užila si USA celé tri mesiace presne tak, ako som mala na začiatku naplánované. V práci sme mali takisto úžasný kolektív a s mnohými som sa rozlúčila so slovami, že sa ešte uvidíme. Chcela by som svoje slovo dodržať.
