Tento rok oslávite 55 rokov. Vo vašich dokumentoch dominuje tematika života ľudí v extrémnych podmienkach, pričom vy sám musíte tieto situácie prežívať na vlastnej koži. Máte v hlave plán dokedy takéto pracovné nasadenie chcete zvládať?
Prekvapivá otázka, ešte som nerozmýšľal nad tým, nad čím sa zamýšľate. Zatiaľ ešte udržím krok v kopcoch aj s mladými. (smiech)
Budete sa chcieť aj naďalej venovať najmä dobrodružným dokumentom?
Dobrodružné dokumenty z tajomných a neprebádaných zákutí našej planéty to je čosi, čo ma oslobodzuje, dáva možnosť získavať nadhľad, urobiť si poriadok v rebríčku hodnôt, ktoré má náš svet viac a viac dopletený. Okrem toho, je to len časť mojej tvorby. Robím aj inú tvorbu, ktorá ma tak isto napĺňa. Veď šesťdielnemu seriálu „Príbehy tatranských štítov“ som venoval tri roky a v tejto téme pokračujem.
„Dobrodružné dokumenty mi pomáhajú urobiť si poriadok v rebríčku hodnôt, ktoré má náš svet viac a viac dopletený.“
Čo sa zmenilo na vašich postupoch pri nakrúcaní dokumentov v priebehu posledných 20 rokov?
Za tie roky som nakrútil snáď 50 filmov a ku každému som sa snažil pristúpiť inak. Ale jedno majú spoločné – vzťah k našej Zemi. V expedičnom dokumente sa hlavne technika posunula dopredu. Preto dnes môže nakrúcať dokument každý. A ak má autor dobrý príbeh a dobrú myšlienku, tak ho môže nakrútiť aj mobilom a môže na festivaloch uspieť. Na expedíciách už nemusíte v batohu vláčiť také ťažké kamery na úkor iných potrebných vecí na prežitie. I fotoaparáty sú menšie a čo je fajn, dokážu aj nakrúcať, takže máte istotu nejakej zálohy v prípade, že vám v extrémnom prostredí odíde kamera.
Nakrúcanie dokumentov je z môjho laického pohľadu do istej miery postavené na náhode. Či sa podarí zachytiť to, čo si predstavujete alebo to vypáli nakoniec úplne inak. Je to aj v reálnych podmienkach takto?
Závisí to od typu dokumentu. Sú také, ktoré vyžadujú presný scenár. Spomeniem film pre rakúske ORF UNIVERSUM „Vysoké Tatry divočina zamrznutá v čase“ alebo multimediálny film o Slovensku na 4 plátna na EXPE v Shanghai. Keď však myslíte na cesty do neznáma, tak aj tam potrebujete rozšírený námet so silnou myšlienkou, posolstvom. Chodiť len tak s kamerou, to nikam nevedie.
Do akej miery tušíte čo sa bude pri nakrúcaní odohrávať? Máte pred začiatkom v hlave aspoň približnú filmovú os?
Snažím sa dokumentovať reálne situácie – život expedície. V extrémnych mrazoch alebo v útrobách kaňonu, kde na vás padajú tony vody, to nie je vždy jednoduché. Často to chce vysokú dávku predvídavosti, čo je záležitosť intuície. Veľakrát už na chvení vzduchu zistíte, že niečo „príde“ a ste pripravený, hoci neviete načo. Ste v prostredí, kde často ľudská noha nevstúpila, v divokej prírode. To nie sú vyšliapané cestičky, tú cestu si musíte spraviť. A to je veľký rozdiel.
Aký zážitok vám v hlave zostal z vašich ciest najdlhšie a najintenzívnejšie?
Spomeniem, keď sme prechádzali ako prví ľudia z okraja antarktického kontinentu na jeho najvyšší bod Mount Vinson cez neprebádané Ellsworthovo pohorie. Prišla víchrica a my sme sa v tej hmle a vetre, keď bolo okolo -30 stupňov snažili dostať cez kilometrový ľadopád. Víchrica silnela, poblúdili sme v obrovských trhlinách a padali do nich. Nevedeli, kde sme. Veľa som vtedy z toho nenakrútil. V noci bolo -47. Vedeli sme, že ak nenájdeme stan, tak ten scenár sa môže dramaticky zmeniť. V poslednej chvíli sme ho našli.
Vrátili ste sa z nejakej cesty a povedali ste si “už nikdy viac”?
Často. Hlavne z tých objavných či z polárnych oblastí, jaskýň, pralesov Novej Guinei alebo čiernej Afriky. Častokrát je to na hrane a poviem si, že už nikdy viac na takúto cestu nepôjdem, dokonca, že vôbec cestovať nebudem. Spomeniem prechod bažinami Novej Guinei. Tri týždne sa brodíte v blate, močarinách, v dusných horúčavách, pri ktorých na vás útočí množstvo komárov a iného hmyzu. Nemáte čo piť ani jesť ani, kde postaviť stan. Zo zelenej džungle vás sledujú šípy nahých domorodcov, ktorí nevideli bieleho človeka. Dávate si otázky, na čo ste tam. Načo človek dobrovoľne znáša nepohodu. Veľmi som sa tešil domov. Hodnoty sa mi úplne pomenili. Vážil som si každej maličkosti. Na druhej strane z expedície vznikol film Pururambo, ktorý dostal množstvo ocenení po svete.
Zvyknete sa vracať na miesta, ktoré ste už s kamerou navštívili?
Nezvyknem sa vracať. Rád objavujem nové veci. Ale keď sa niekam vrátim, stane sa, že kameru ani nevytiahnem. Tie zmeny sú mnoho ráz rapídne a menia prírodu a spoločnosť nesprávnym smerom.
„Často už na chvení vzduchu zistíte, že niečo „príde“ a ste pripravený, hoci neviete načo.“
Skúšate si vychovať aj nejakých nasledovníkov, ktorí po vás prevezmú nielen vašu firmu, ale aj vašu povestnú vášeň pre dobrodružné dokumenty?
Ja robím autorské filmy s nosnou témou, ako by sa mal človek správať k našej Zemi. Mnoho mladých autorov, ktorí so mnou spolupracovali, už robia svoje autorské filmy. Napríklad môj syn mi začal robiť hudbu do filmov. Ale vôbec by som nechcel, aby šiel v mojich stopách.
Vyštudovali ste zvukovú a obrazovú techniku. Boli by ste aj bez tejto školy tam, kde ste dnes?
Študoval som nie to, čo ma bavilo, ale to, kde som sa v tej dobe mohol dostať. Vďaka tej škole som však mohol robiť a stavať nové videoštúdio. Elektrotechnická fakulta vo mne rozvinula aj analytické myslenie, čo je dobré, keď sa niekto taký na expedícii nachádza.
Aké sú podmienky na tvorbu dokumentárnych filmov na Slovensku? Sú filmári dostatočne podporovaní či už ministerstvom kultúry, alebo prostredníctvom audiovizuálneho fondu?
Ja som prvé dokumentárne filmy urobil za vlastné. Nikdy som nežiadal na žiadnu expedíciu. Len keď sa mi podarilo nakrútiť niečo výnimočné, čo zarezonuje vo svete, tak som na to začal zháňať peniaze po grantoch pre to, aby sa mohol z toho urobiť film do kín. Spomeniem film Tepuy alebo Mongolsko – v tieni Džingischána. Myslím, že dnes je ďaleko viac možností a kto je kreatívny a výnimočný ten sa uchytí.
Spolupracujete aj so slovenskou verejnoprávnou televíziou?
Je zaujímavé, že moje filmy odvysielali v mnohých zahraničných televíziách, skoro všetky na ČT, ale v tej slovenskej je to najslabšie. Myslím, že i taký Izrael odvysielal viac mojich filmov. Ale ľady sa s novým vedením prelomili, a tak vznikli pekné dokumenty aj zo Slovenska. Napríklad Hľadači utajených svetov – seriál, ktorý je o objavovaní nových priestorov v podzemí Slovenska. Drsná a ťažká robota, lebo to sú objavy často v priamom prenose.
Je možné na nakrúcaní dokumentov v slovenských podmienkach zarobiť?
Dá sa, keď to beriete systematicky a ako svoje hobby. Viete, zaberie vám to všetok čas. Absolútne všetok.
Sledujete aj vašich slovenských kolegov – dokumentaristov?
Áno, viem asi o všetkých.
„Myslím, že i taký Izrael odvysielal viac mojich filmov ako slovenská televízia.“
Ktorého považujete za najväčšiu konkurenciu? Kto to remeslo z vášho pohľadu robí najlepšie?
To sa tak nedá povedať. Ja držím každému palce, lebo viem, čo je za tým roboty. A keď niekto urobí lepší film, posúva to aj nás ostatných, aby sme robili lepšie. Teraz skončil festival Hory a mesto. Videl som pár nových filmov a ja viem, že treba prísť na budúci rok zas s niečím novým.
Čo momentálne pripravujete?
Práve dokončujem film Polárnik. Je to portrét môjho priateľa Petra Valušiaka, s ktorým som bol pešo na južnom i severnom póle a ktorý sa rozhodol, že prejde sám 2300 km naprieč Antarktídou. Za to jeho odhodlanie ho neskutočne obdivujem. Tiež robím na filme o zániku jedného afrického kmeňa Suri. Bude to drsný reálny film aj o tom, že za náš blahobyt doplácajú v treťom svete nevinní ľudia.
Ste uznávaný slovenský dokumentarista s množstvom ocení. Len pred nedávnom ste získali aj ocenenie OTO, ktoré ste si prišli osobne prevziať. Vnímate túto svoju popularitu aj priamo v slovenskej verejnosti?
Popularitu vnímam skôr negatívne. Nie som typ človeka, ktorý je rád v centre pozornosti. Skôr chcem byť nenápadný pozorovateľ života. Ako zviera. Mimo štúdia sa pohybujem skôr v prírode a tam pre popularitu platia úplne iné kritériá.
Obdržali ste približne dve stovky ocenení na medzinárodných festivaloch. Ktoré si najviac ceníte? Je nejaké, pri ktorom ste si povedali, že tak toto naozaj stálo za to?
Dostal som aj množstvo tých najvyšších Grand prix po celom svete a zo štátov, kde som bol absolútne neznámy. Ale viac si vážim ocenenie, ktoré dostanem doma a najviac, keď ma pochvália kamaráti a hlavne tí, s ktorými som na tej expedícii bol.
PROFIL
Pavol Barabáš, slovenský dokumentarista, sa narodil v roku 1959 a je autorom širokej škály filmov, ktorého slovenská verejnosť pozná najmä ako tvorcu horských a dobrodružných filmov. Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch i hlbokých jaskyniach ďaleko od civilizácie. Má za sebou niekoľko objavných expedícii a jeho dokumenty ocenili na mnohých festivaloch po celom svete. Medzi najznámejšie diela patria Amazonia Vertical, Pururambo, Tepuy – Cesta do hlbín Zeme či Mongolsko – V tieni Džingischána.
