Mesto Modra je známe výborným vínom, kvalitnou keramikou a dobrou zmrzlinou. Málokto však vie, že sa tu nachádza aj malá kaviareň Musique Club Galerie, ktorá je iná ako tie ostatné. O jej jedinečnosti nám porozprávala Gabriela Wilflingová, ktorá tu pracuje už niekoľko rokov.
Kaviareň Musique Club Galerie, ktorú obyvatelia familiárne prezývajú aj Galerka, sa nachádza na námestí a na prvý pohľad vyzerá úplne obyčajne. Atmosféra plná pokoja a harmónie sa dá vnímať už po príchode, v čom teda spočíva jej výnimočnosť? Na otázku nám odpovedá Gabriela: „Najvýraznejší rozdiel od iných kaviarní je ten, že tu pracujú a obsluhujú mentálne postihnutí muži z Domu sociálnych služieb a zariadenia podporovaného bývania MEREMA. Ja som ich pracovná asistentka na pomoc a dozeranie pri práci. Zároveň som správkyňa Nadácie pre človeka v núdzi a prevencie kriminality.“
„Každý, kto príde, je už zmierený s tým, že bude napríklad dlho čakať na kávu alebo že mu prinesú niečo úplne iné, než si objednal.“
Kaviareň a práca v nej pôsobí jednoduchšie, podľa Gabrieliných slov tu čas plynie úplne inak. Ľudia si sem prídu oddýchnuť, nechodia sa predvádzať v značkovom oblečení a na veľkých autách, lebo to tu nikoho nezaujíma. Každý na tomto mieste môže byť sám sebou, prevláda tu spontánnosť, priateľskosť a tolerancia. „Človek sem príde a uvedomuje si hodnoty, je vďačný za to, čo má a hlavne za to, že je zdravý,“ pokračuje Gabriela.
Začiatky kaviarne boli roztržité
Chránené pracovisko alebo chránená dielňa je miesto, ktoré zamestnáva ľudí so zdravotným postihnutím. Pracovné podmienky sú prispôsobené zdravotnému stavu mentálne slabšieho. Rozdiel medzi chránenou dielňou a pracoviskom je ten, že v dielni pracuje minimálne 50% zamestnancov so zdravotným postihnutím, zatiaľ čo v chránenom pracovisku je vytvorené aspoň jedno pracovné miesto, ktoré je určené pre mentálne postihnutého.
Na túto tému pokračuje aj Gabriela: „Mentálne postihnutí ľudia v našej spoločnosti nemajú toľko možností a príležitostí nájsť si poriadnu prácu. Keď prišla ponuka spraviť z týchto priestorov kaviareň, kde budú môcť pracovať, neváhali sme a pustili sa do toho. Kaviareň založili riaditeľ MEREMY pán Duban a koordinátorka sociálnej rehabilitácie pani Barčíková. Toto celé vzniklo v apríli 2008, tento rok sme oslávili jedenáste výročie založenia.“
„Návštevníci boli na začiatku zaskočení. Nevedeli si predstaviť, že by ich obsluhoval napríklad človek s Downovým syndrómom.“
Ako na takýto koncept reagovali ľudia? „Návštevníci boli na začiatku zaskočení. Nevedeli tú myšlienku prijať a predstaviť si, že by ich obsluhoval napríklad človek s Downovým syndrómom, ale veľmi rýchlo si zvykli a túto kaviareň vedome vyhľadávajú.“
Gabriela dodáva: „Od zdravej obsluhy hosť očakáva dokonalosť, rýchlosť a profesionálnosť. Ale tu to neplatí a každý, kto príde, je už zmierený s tým, že bude napríklad dlho čakať na kávu alebo že mu prinesú niečo úplne iné, než si objednal, lebo aj to sa občas stáva. Ale pokiaľ si pamätám, nikdy tu nebol nijaký konflikt. Chalani sa vedia dorozumieť, či už so Slovákom, alebo s niekým zo zahraničia. Zdravý človek je pri kontakte s cudzincom v strese, pokiaľ nevie reč, no pre nich je to zábava.“
Dôležitá je podpora a socializácia
Kaviareň Musique Club Galerie nie je iba o káve a posedení si s priateľmi. „Organizujeme rôzne podujatia, ako napríklad menšie koncerty či výstavy umelcov. Chodia sem ľudia aj z iných ústavov. Mnohokrát prídu zo školy pedagógovia so svojimi žiakmi a strávia tu jednu, dve vyučovacie hodiny. Pre chalanov je to zážitok, sú radi, keď môžu byť medzi ľuďmi a socializovať sa. V kaviarni predávame aj ich výrobky, ktoré vytvárajú v keramických, maliarskych, alebo v drotárskych dielňach.“
To, že sa zamestnanci MEREMY mentálne slabším naozaj venujú, je vidieť aj na iných aktivitách: „Vybudovali sme v areáli zariadenia petangové ihrisko a chlapci chodia pravidelne na petangové turnaje. Dokonca boli na olympiáde v Japonsku hrať pozemný futbal a na turnajoch hrávajú aj stolný tenis. Chalani dosť cestujú, boli už v Číne či v Kanade, chodia na výlety a na dovolenky. Niektorí taktiež hrajú divadlo.“
Prečo práve mentálne postihnutí ľudia?
„Od začiatku som chcela pomáhať a cítiť sa užitočná. Najskôr som túžila robiť v zdravotníctve, ale to sa mi nepodarilo. Nemala som konkrétnu predstavu, že budem pracovať s mentálne postihnutými, chcela som pracovať s ľuďmi a prišlo toto,“ odpovedá Gabika s úsmevom.
„Neznamená to, že si naštuduješ danú diagnózu a vieš pracovať s mentálne chorým človekom.“
„Pracujem tu už dva a pol roka a práca s nimi zo začiatku bola náročná, no ja som to tak nebrala. Išla som do toho s obrovským optimizmom a energiou. Títo ľudia sa pozerajú na svet úplne inak, omnoho jednoduchšie. Pochopila som, že sa netreba báť diagnóz a že s každým sa dá, no neznamená to, že si naštuduješ danú diagnózu a vieš pracovať s mentálne chorým človekom. Na každom chalanovi sa pracuje špeciálne podľa toho, čo má rád a čo ho baví. Treba vedieť, ako sa s nimi rozprávať, nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj z toho ľudského. A najmä komunikovať s nimi ako so seberovnými.“
Beh na dlhú trať
Na záver sa črtá ešte jedna otázka: Ako sa tejto téme venuje štát? Gabika s povzdychom odpovedá: „Stálo nás veľké úsilie vybudovať to, čo už máme. Je to ťažká téma a stále je aj čo zlepšovať. Bratislavský samosprávny kraj nám však veľmi pomáha, vytvára rôzne projekty, ako napríklad Tvorivý jarmok s MEREMOU. S mestom Modra máme tiež dobré vzťahy a takisto prispieva. Veľmi nám pomáhajú aj dobrí ľudia, ktorí sa zastavia na kávu a podporia nás úsmevom či nejakou finančnou odmenou. Vtedy vieme, že to má zmysel.“
